#vtip

Já, vždy připraven (je to jablečný mošt a jim to nebude připadat vtipné):

Výsledek: musel jsem utéct a zamknout se v koupelně

André Gide kdesi napísal (a ja sa v tomto spolieham na Jána Kalinu a jeho knihu Tisíc a jeden vtip, ktorej tretie prepracované vydanie vyšlo začiatkom minulého roka vo vydavateľstve Slovart), že nič nie je také nákazlivé ako smiech. Ak pravdaže necháme na chvíľu bokom covid-19. Lenže ako vtipné historky vznikajú a ako sa šíria? To bolo pre Andrého Gida záhadou.

Koncom leta som si už po niekoľkýkrát vypočul nasledujúci príbeh či skôr krátku anekdotu. Takmer vždy ju sprevádzalo sprisahanecké žmurknutie a následné uistenie, že nejde o nijaký vtip, ale o autentický zážitok rozprávača alebo (a to omnoho častejšie) jeho priateľa, susedy, či kolegovej známej. Akoby tie najbizarnejšie situácie zažíval vždy niekto iný a iba zriedka ten, kto o nich neskôr s takou radosťou rozpráva.

Pokiaľ ide o anekdotu, zladil som rozličné verzie, obrúsil hrany a – aspoň nateraz – zamlčal autora onoho „zväzku". Nech sa páči, tu ju máme:

V kníhkupectve si akýsi muž už hodnú chvíľu prezerá objemný zväzok. Krátko pred záverečnou váhavo, akoby si nebol istý, či si má knihu kúpiť alebo ju vložiť späť do regálu, podíde k pultu, kde ho už netrpezlivo čaká predavačka.

— Vezmem si ju, — povie muž, ­— ale iba ak mi na ňu dáte množstvovú zľavu.

— A o koľko kusov by ste mali záujem? — opýta sa predavačka.

— Iba o tento jeden, — povie muž vážne.

— Na jednu knihu vám množstvovú zľavu dať nemôžem, — ohradí sa predavačka.

— Kniha je iba jedna, — povie muž, ­— ale hlúpostí je v nej neúrekom!

Koniec príbehu. Pobavil vás? Mňa nie, presnejšie – nie po prvom počutí. Zostal som rozhorčený a pobúrený. Nešlo totiž o nič viac a o nič menej ako o opis môjho zážitku z nemenovaného kníhkupectva spred niekoľkých rokov, ktorý ktosi vyhlasoval za svoj vlastný (alebo priateľov, susedkin, či kolegovej známej). Nehoráznosť! Už-už som chcel vykríknuť: „To je predsa môj príbeh, to ja som bol svedkom onoho rozhovoru! Ja sám najlepšie viem, ako celá udalosť prebehla, ja a nikto iný!"

Vzápätí som sa zahanbil. Uvedomil som si, že výstupy podobné tomu, ktorý som sa chystal predviesť, poslúžili ako materiál pre vznik nie jedného, ale stoviek rozličných vtipov. Koniec koncov, čo ma tak nahnevalo? Bol som azda ja autorom tej anekdoty? Nie, tvrdiť to by bola lož. Bol som iba svedkom jej vzniku. Na to sa však, pokiaľ viem, nijaký copyright nevzťahuje a nemožno si ho ani nárokovať. A, áno, pravdepodobne som bol jedným (nie však jediným) z jej prvých šíriteľov. Anekdota sa od svojho vzniku úspešne vyhla všetkým nebezpečenstvám, ktoré na iróniu číhajú, a mňa v záchvate márnivosti nenapadlo nič lepšie ako utopiť ju v nude zbytočných podrobností.

Veď čo na tom, že anekdotu ktosi vydáva za svoj zážitok a veselo ju šíri ďalej, neznejú snáď vtipy lepšie v prvej osobe? A pokiaľ ide o jej rozširovanie, nehorel som azda aj ja sám nedočkavosťou, aby som sa so zážitkom z udalosti, ktorej som bol svedkom, podelil s inými? Ako v útlom dielku o smiechu [1] napísal Gidov súčasník Henri Bergson, smiech potrebuje ozvenu, len ťažko by sme si mohli vychutnať komično, ak by sme sa cítili osamelí.

A na akúže knihu to žiadal onen pán množstvovú zľavu? To je už iná vec. Celý vtip totiž súvisí s knihou – objemným zväzkom, ktorý v skutočnosti zasa až taký objemný nebol. Povedzme, že išlo o výber facebookových statusov istého súdruha. Ale nemýľte sa, nejde o príbeh z obdobia totality. Súdruhovia sa na Slovensku nájdu aj dnes a poniektorí sa týmto titulom hrdo pýšia. Nazvime ho jednoducho Dlaha, ale známy je aj ako súdruh Mazáč, pretože v diskusiách pod svojimi príspevkami maže nesúhlasné názory.

Tie, na šťastie pre nás a na nešťastie pre neho, vyšli knižne [2] a len čo som koncept tohto príspevku prečítal niektorým svojim známym (príležitostne takýmto spôsobom testujem pevnosť našich vzťahov) dozvedel som sa, že o súdruhovi Dlahovi existuje nepreberné množstvo vtipov a dávno šliape na päty inému šampiónovi v tejto disciplíne – exkapitánovi s neskrývanou láskou k výložkám. Medzi vtipmi sa nájdu aj také, v ktorých vystupujú obaja súčasne; že nie sú vôbec lichotivé, na to môžete vziať jed.

Ale prečo by mali byť lichotivé? Smiech nie je príliš láskavý, napísal Bergson, a ak má byť nápravou, láskavý vlastne ani byť nesmie. Nemôžete predsa velebiť Marxa, kričať „proletári všetkých krajín spojte sa", pritom byť súčasťou vládnej strany (dnes už strany opozičnej), ktorá bola zapojená do takého obrovského množstva korupčných káuz, a k tomu všetkému ešte chcieť, aby vás ostatní brali vážne. Vlastne áno, môžete, ale musíte rátať s tým, že vaše túžby zostanú nenaplnené a že na vás skôr či neskôr niekto ukáže prstom. Alebo o vás vymyslí vtip.

Poznámky: