#basnim

// 27. 3. 2020

a pomaly rozpadám.

Pozerám sa navôkol,

hľadám bod, o ktorý

zachytím môj pohľad.

Radosť z maličkostí

sa náhle vytratila.

Zrazu mi nič nedáva

zmysel, nemá význam.

Všade navôkol seba

vidím iba ohlušujúce

ticho.

V ušiach mi hučí

tucet sirén,

ktoré mi pripomínajú,

že toto je ten život.

Snažím sa k nemu

po rebríku spomienok

vyšplhať.

No márne.

Podlamujú sa mi kolená,

nevládzem stále viac

dýchať.

Svet predo mnou rozmazali

slzy, ktorým nedokážem

dať význam.

Keby môžem kričím,

hvízdam, alebo sa aj

priznám.

Ale nič.

Zrazu je tu prázdno. a

Nepočujem žiadne hlasy.

Necítim žiadne ruky.

Nevidím nikoho a nič,

čo by ma chcelo vytiahnuť.

Smerom nahor hľadím.

Svetlo predo mnou

sa stále viac vzďaľuje.

A mňa to ťahá tam,

tam hlboko,

šepká a nahovára. 

Že tu nie si ty, 

ani ja 

a už vôbec nie 

obaja. 

Rastie mi v ústach vlhko, 

ktorým pripomína 

sa jar.

Tá však v kalendári 

ešte nedozrela. 

Nazerám do 

tvojho rána

kedy budí ťa

strach z lucidných snov 

a hlavným aktérom 

som ja. 

Ty však netušíš

a rovnako netušíme

obaja. 

Že potajme stretajú 

sa naše 

poryvy toho, 

čomu hovorí sa 

ja. 

Sú to tie 

marcové rána,

nezvyčajne teplé, 

až sa to zvykom

vymyká. 

Abstraktné mimiky, 

načisto beztvaré, 

iba mená

jasné. 

Objavujú sa 

na neustále 

opakujúcej sa 

derniére. 

Za oponami 

deje sa toho 

mnoho. 

Veľakrát rázne predstavenia 

bez vopred

dohodnutých pravidiel. 

Skôr ako vyslovíš 

slovo pravidlo, 

časopriestor 

ho zmetie zo stola. 

Chémia, 

ktorá medzi nami horí 

ich určuje sama. 

Pominuteľnosť 

prítomného okamihu 

vo vzduchu visí. 

Jeho mrazivý dotyk 

cítiš na zátylku.

Jemne ťa hladí 

a zabáva sa 

chemickými procesmi, 

ktorých výsledok 

sledujem 

na tvojej koži. 

Chceš zastaviť čas, 

vytvoriť 

z tej abstraktnej maľby tvár, 

no toto predstavenie 

sa nekoná. 

Choď o dvere ďalej 

a zaklop. 

Čakaj,

kým dvere otvorí ti 

tvoje ty. 

Osobnosť milá, 

nežná a láskavá. 

Svojou dušou 

je príliš rýchly.

Akoby sme si už

bez lásky žiť zvykli.

Potom nechajte ma ešte

dozrievať. Ja chcem

o ňom, o tebe, o nás

môcť snívať.

Kam sa podeli prechádzky

a ten tvoj pohľad nesmelý,

kam sa podeli

naše dlhé rozhovory.

Kam sa podeli

naše úteky

do neviditeľných

postelí.

Zabudni, nič z toho

už sme

dospelí.

 Zrazu na to nie je čas.

Na pusu, na čelo, na líce,

na lavičkách, vo dverách.

Zrazu sme si zvykli

nakrátko sa v sebe nájsť

a nechať ísť.

Nemyslieť na to

či to malo ešte

dozrievať

ďalej v nás.

Dáš mi pusu,

podáš mi ruku

aj bez toho krátkeho

výletu do môjho lona?

Lebo ja už nechcem byť

len tá.

Ona.

 Chcem byť konečne

raz niekoho

jediná a svoja.

Chcem byť samozrejmosť

o ktorú chceš

každý deň bojovať.

Chcem byť ľad

čo sa netopí.

Chcem byť skrat,

chémia v tvojej hlave.

Chcem byt tvoje

impulzívne správanie