Dospelácky život
je príliš rýchly.
Akoby sme si už
bez lásky žiť zvykli.
Potom nechajte ma ešte
dozrievať. Ja chcem
o ňom, o tebe, o nás
môcť snívať.
Kam sa podeli prechádzky
a ten tvoj pohľad nesmelý,
kam sa podeli
naše dlhé rozhovory.
Kam sa podeli
naše úteky
do neviditeľných
postelí.
Zabudni, nič z toho
už sme
dospelí.
Zrazu na to nie je čas.
Na pusu, na čelo, na líce,
na lavičkách, vo dverách.
Zrazu sme si zvykli
nakrátko sa v sebe nájsť
a nechať ísť.
Nemyslieť na to
či to malo ešte
dozrievať
ďalej v nás.
Dáš mi pusu,
podáš mi ruku
aj bez toho krátkeho
výletu do môjho lona?
Lebo ja už nechcem byť
len tá.
Ona.
Chcem byť konečne
raz niekoho
jediná a svoja.
Chcem byť samozrejmosť
o ktorú chceš
každý deň bojovať.
Chcem byť ľad
čo sa netopí.
Chcem byť skrat,
chémia v tvojej hlave.
Chcem byt tvoje
impulzívne správanie
spontánne konanie.
