#volneverse

Žijeme v zlatých klietkach

našich vlastných hláv.

Spieva nám v nich

zlatý kolibrík.

Bojíme sa svojich myšlienok

a samých seba.

Byť sám so sebou

je ťažké.

Občas neprekonateľné.

Bolí nás úprimnosť,

po ktorej všetci

tak veľmi bažíme.

Bojíme sa vlastných tieňov,

naháňajú nás a strašia.

Sú nimi myšlienky

a podvedomie.

Vedome si narúšame pokoj

vo vlastnom tele

a hlave.

V snahe stať sa samým sebou

sme persóny,

ktoré sú nám cudzie.

Vo vlastnom tele nosíme

cudzincov, kŕmime duše,

ktoré sú neznáme,

sú nepoznané.

Veľmi ťažko sa nám oddeľuje ego.

Lúčime sa s realitou

a nahrádzame ju dopamínom.

Skrývame v sebe tajomstvá,

ktoré nás robia samým sebou.

Bojujeme so svojimi démonmi

bojujeme s vlastnou hlavou

a telom.

Zhmotnený strach,

bunky nasiaknuté predsudkami

tvoria náš svet,

život a jeho cestu.

Vyžierame sa vzájomne

do poslednej molekuly.

Sme zvieratá, netvory,

ktoré živí nenávisť a zlo.

Sme deti zla.

Nesnažíme sa byť iní.

Nenazeráme na svet

cez ružové okuliare.

Byť dobrý je príliš náročné.

Hľadáme si najľahšiu cestu

úniku, ktorá plodí ďalšie

zlomené duše.

Dajme si šancu.

Unikajme vyšliapaným chodníčkom.

Rozbehnime sa tŕnitou cestou.

Na jej konci nájdeme

záhradu plnú kvetov.

Nádej je zhmotnená

v každom údere tvojho srdca.

Nakŕmime sa slastným nektárom.

Poznanie kŕmi našu túžbu,

v ktorej telá kvitnú.

Nechajme sa opeľovať včelami.

Nech prenášajú peľ ľudskosti

z jedného na druhého.

Neprovokujme ich žihadlá,

nechajme vztýčiť ich tykadlá.

Ukážme poznanie seba samých,

cez vzájomné dotyky

prvé miesto za netoleranciu

egoizmus na prvej priečke,

stačí už len pridať ignoranciu.

Vpúšťate do svojich zdanlivo šťastných životov

cudzích,

zatiaľ čo oni sa ten svoj snažia uchopiť

medzi riadkami.

Topiac sa medzi prázdnymi sľubmi a slovami.

Tu a s tým som bol,

Kávička, koláčik, materiálne potešenie,

Peniaze, predsudky a prázdne sľuby.

Vystavte si ich vo svojich výkladných skriniach

Predstáv o tom, aký je život ťažký,

lebo máš len 2% baterky.

Nie je tu wifi, nemám signál.

Ako dám svetu vedieť,

že som stále nažive?

že dýcham, že vidím.

Nestačí, že som v pohybe.

Agresia, depresia

a budík s názvom nevládzem

ignoruješ v pozadí. 

Je to napísané malým písmom,

ktoré nikto nečíta.

Súhlas, ktorý mení život,

potvrdím ho jedným klikom.

Viac live ako vodopád pocitov

je už len cinkot instantného dopamínu.

Tak poď si poň.

Šliapeme si po hlavách,

tlieskame tomu, kto vytrieska viac.

Plávame v smútku

s hormónom šťastia na dosah.

Topíme ho v alkohole,

to je tá správna cesta.

Šliapeme si po hrudiach,

vytrhávame si srdcia,

ktoré doma vystavujeme

akoby to boli trofeje.

Chcem vyvracať ľudstvo,

vypláchnuť si od tej pachute

zverstva ústa.

Stratiť sa vo svete pustom

zahaliť sa do bubliny,

Kde slová nie sú len zhlukom

a pomaly rozpadám.

Pozerám sa navôkol,

hľadám bod, o ktorý

zachytím môj pohľad.

Radosť z maličkostí

sa náhle vytratila.

Zrazu mi nič nedáva

zmysel, nemá význam.

Všade navôkol seba

vidím iba ohlušujúce

ticho.

V ušiach mi hučí

tucet sirén,

ktoré mi pripomínajú,

že toto je ten život.

Snažím sa k nemu

po rebríku spomienok

vyšplhať.

No márne.

Podlamujú sa mi kolená,

nevládzem stále viac

dýchať.

Svet predo mnou rozmazali

slzy, ktorým nedokážem

dať význam.

Keby môžem kričím,

hvízdam, alebo sa aj

priznám.

Ale nič.

Zrazu je tu prázdno. a

Nepočujem žiadne hlasy.

Necítim žiadne ruky.

Nevidím nikoho a nič,

čo by ma chcelo vytiahnuť.

Smerom nahor hľadím.

Svetlo predo mnou

sa stále viac vzďaľuje.

A mňa to ťahá tam,

tam hlboko,

Paradox.

Keď nás delili tísicky kilometrov boli sme si najbližší.

Teraz nás denne delí niekoľko budov, niekoľko metrov, niekoľko krokov a niekoľko stien.

Zrazu.

Je to tebe všetko jedno

a ja sa snažím tváriť, že mne tiež.

Chýba mi.

Chýba mi môj oporný múr.

Chýba mi  môj záchytný bod, o ktorý som sa vždy zachytila, keď som sa strácala medzi vrstvami vlastnej stratosféry. Keď som sa strácala vo všetkých zdanlivých problémoch, ktoré si ty vždy vysmial a ja som na ne v zlomku sekundy zabudla.

Chýbaš mi, vravím si.

Premýšľam, či je to naozaj tak, či si to len znova nenamýšľam.

Nenamýšľam.

Chýbaš mi ty. Ten starý ty, ktorý sa so mnou dokázal rozprávať v skorých ranných hodinách a po pár minútových spánkoch mať o mňa každé ráno strach. Ten starý ty, s ktorým som dokázala hodiny mlčať s úsmevom na tvári.

Chýba mi tá istota, ktorú som v tebe mala . Ten najlepší priateľ. Ten, pred ktorým som nedokázala mať tajomstvá, lebo si ich aj tak všetky vedel skôr ako sa stali.

Tento G. mi chýba.

šepká a nahovára. 

Že tu nie si ty, 

ani ja 

a už vôbec nie 

obaja. 

Rastie mi v ústach vlhko, 

ktorým pripomína 

sa jar.

Tá však v kalendári 

ešte nedozrela. 

Nazerám do 

tvojho rána

kedy budí ťa

strach z lucidných snov 

a hlavným aktérom 

som ja. 

Ty však netušíš

a rovnako netušíme

obaja. 

Že potajme stretajú 

sa naše 

poryvy toho, 

čomu hovorí sa 

ja. 

Sú to tie 

marcové rána,

nezvyčajne teplé, 

až sa to zvykom

vymyká. 

Abstraktné mimiky, 

načisto beztvaré, 

iba mená

jasné. 

Objavujú sa 

na neustále 

opakujúcej sa 

derniére. 

Za oponami 

deje sa toho 

mnoho. 

Veľakrát rázne predstavenia 

bez vopred

dohodnutých pravidiel. 

Skôr ako vyslovíš 

slovo pravidlo, 

časopriestor 

ho zmetie zo stola. 

Chémia, 

ktorá medzi nami horí 

ich určuje sama. 

Pominuteľnosť 

prítomného okamihu 

vo vzduchu visí. 

Jeho mrazivý dotyk 

cítiš na zátylku.

Jemne ťa hladí 

a zabáva sa 

chemickými procesmi, 

ktorých výsledok 

sledujem 

na tvojej koži. 

Chceš zastaviť čas, 

vytvoriť 

z tej abstraktnej maľby tvár, 

no toto predstavenie 

sa nekoná. 

Choď o dvere ďalej 

a zaklop. 

Čakaj,

kým dvere otvorí ti 

tvoje ty. 

Osobnosť milá, 

nežná a láskavá. 

Svojou dušou