#avantgarda

Omg yes, please. Cake. I will provide assorted beverages and those noisemaker things you blow at parties. And a weird homemade version of Cards Against Humanity.

Zdroj : http://www.designweek.co.uk/news/constructing-the-identity-for-a-constructivist-exhibition/3039340.article

24. apríl 2014 | kritika | J.ef František Emmert | Leoš Faltus | Zbyněk Matějů | Jaroslav Šťastný | Dan Dlouhý | Petr Hala Označenie, ktoré by sme mohli priradiť predposlednému utorku mesiaca apríl, by pokojne mohlo znieť: najatraktívnejšia ponuka produkcie undergroundovej, avantgardnej a progresívnej súdobej hudby v tomto mesiaci. Koniec koncov môže tomu napovedať už len samotná kombinácia slov „súdobý“, „kompozícia“ a „multimediálny“. Účinkujúci – prevažne študenti alebo absolventi Hudební fakulty JAMU v Brne, predstavili skromnému publiku v Komorním sále školy celý rad skladieb z pera pedagógov zmienených odborov. V niektorých prípadoch hrali skladby aj sami pedagógovia, nie však tie svoje. V tomto prípade vo veľmi príznačnom, podzemnom komornom sále začal celovečerný program takmer na minútu presne. Prevažne mladšie zloženie publika vstrebalo patričnú atmosféru, ktorá bola typickým odrazom smerovania večera, najmä pokiaľ ide o hudobnú stránku. Úvodný vstup niesol titul František Emmert: Tři písně pro mezzosoprán na poezii Niny Matouškové, ktorý mal tri vety s podtitulmi Podobrazy, Jsme? a Miluji tě. Atraktívne inštrumentálne zloženie altová flauta, cimbal a vibrafón dopĺňal mezzosopránový spev ako hlavná zložka skladieb. Keďže ide o piesne koncipované na poéziu, samotnú inštrumentálnu zložku divácke ucho vníma skôr ako doprovod. Pokiaľ hovoríme o samotnom naplnení zámeru autora, a teda podľa všetkého o akejsi súčinnosti hudby a poézie, nemožno byť tak jednoznačný. Ak totiž ako diváci nepoznáme literárnu tvorbu Niny Matouškové – čo by vlastne ani nebol žiaden veľký prehrešok, keďže je skladateľka, môže sa nám tento počin javiť ako cudzí. Texty Matouškové sa v tomto prípade totiž ocitli v situácii „hodený do rieky“, pretože sa zdalo, že tento skladateľsko-aranžérsky krok zlyhal už na počiatku samotnej myšlienky zhudobňovať poéziu. Je objektívnou pravdou, že pre bežného, ničím špecifického poslucháča alebo diváka, je dôležitý predovšetkým celkový dojem z diela. V tomto prípade toto pravidlo platilo s dvojnásobnou platnosťou. Skladby totiž pôsobili príliš rozhádzane, nešpecificky, neuchopiteľne a občas trochu ako pokus o autonómnu avantgardu v spojení hudba – poézia. Zdalo sa, že tomu chýbala práve sama dominancia spevu, aj keď už bol nositeľom deja. Ak by sme však mali celkom zabudnúť na niečo také, ako celkový dojem a pozrieť sa na vec detailným okom, zistíme, že tento hudobný počin v sebe skrýva podstatne viac posolstva, ako sa zdá. Tematicky je totiž samotná poézia ladená skôr filozoficky a preberá existenčné a emocionálne námety zo života človeka. Takisto z pohľadu hudobnej zložky ide o zaujímavú kompozíciu pre zaujímavé zoskupenie nástrojov. Mezzosopranistka Aneta Petrasová je skutočnou profesionálkou a svoj spevácky výkon nepostavila na vode – práve naopak. Veľkou pastvou pre vnemy mohol byť progresívny a opäť tak trochu avantgardný počin Leoše Faltusa, Konstanty – 4 preludia pro klavír, ktoré interpretoval Petr Hala. Nie však pre každého. Priaznivci experimentálnej hudby, na čele so samotným Faltusom, ktorý môže byť v tomto prípade chápaný ako akýsi predstaviteľ tejto vlny, sa nepochybne ocitli v inom svete. Konstanty pro klavír z roku 1973 sú v odbornej obci pravdepodobne pomerne ceneným dielom z pera Faltusa a tak to zrejme ostane už navždy. Leoš Faltus sa okrem skladbe a kompozícii pre sólové nástroje pomerne vo veľkej miere venuje aj iným hudobným a dramatickým žánrom a druhom, ako napríklad operám, symfóniám a vokálnym skladbám. Je preto veľmi sympatickým faktom, že dokáže tak separátne oddeľovať hudobné myšlienky a tvoriť operu zároveň s experimentálnymi kusmi v duchu modernej hudby 20. storočia. Aj napriek náročnosti samotnej kompozície týchto štyroch prelúdií bolo značne emotívnym zážitkom vypočuť si profesorsky presnú interpretáciu Patra Haly. Ďalším vstupom z kategórie sólovej hry bola Saxomania pre altsaxofón od Zbyňka Matějů, v podaní Pavla Zlámala. Kompozične veľmi jednoduchá produkcia, ktorá si našla svoje uplatnenie aj medzi divácky atraktívnejšími dielami toho večera. Pavel Zlámal je skúseným hráčom na klarinet a saxofón, ktorý ako sólista určite zdatne zastáva svoju pozíciu, a to nie len na brnenskej hudobnej scéne. Saxomania v jeho podaní bola takmer bezchybná a k famóznemu sólovému vystúpeniu chýbala snáď už len väčšia audiencia a väčšie, technicky zabezpečené akustické priestory. V rámci dua nástrojov sa ďalej predstavili huslistka Karla Mynaříková a Martin Střílka s marimbou, so skladbou Ma-Ho od Jaroslava Šťastného. Objektívne vzaté, skladba Ma-Ho (skratka marimba - housle) bola presne tým bodom večera, ktorý bol najmenej atraktívny a pri ktorom pomyselná krivka záujmu diváka tak nejako klesala. Z dramaturgického hľadiska bolo umiestnenie práve tejto produkcie akýmsi zvláštnym počinom, pretože gradácia atmosféry na miesto stúpania pred prestávkou, naopak, aj vďaka zásluhe tohto vstupu stagnovala, ba dokonca upadala. Jednoduchosť a nie tak významnú atraktivitu tejto skladby možno vysvetľuje aj sám autor, ktorý uviedol, že samotná kompozícia vznikla ako cvičenie pre jeho študentov predmetu Interpretácia novej hudby II. Zaujímavosťou z pohľadu štruktúry a formy tejto kompozície je nepochybne fakt, že part huslí je tu použitý skôr ako rytmický doprovod k viac melodickej zložke partu marimby, čo je vlastne pomerne veľkým paradoxom, vzhľadom na to, že husle nepatria do kategórie rytmických nástrojov. Koncepcia tejto kompozície je v princípe o kombináciách vznikajúcich rôznym čítaním notového textu. Posledné tohto večerné duo dvoch nástrojov predstavovala skladba Asociace pro violoncello a klavír od Františka Emmerta, a to v prevedení violoncellistu Štěpána Filípka a klaviristu Ondreja Olosa. Zároveň posledný vstup pred prestávkou vypovedal dve zásadné veci: duo nástrojov môže na pódiu vytvoriť atmosféru plnú individuálnych emotívnych podnetov a atmosféru ako kráľovnú dynamiky, no na strane druhej potvrdiť a podporiť v divákovi nutkanie a pocit, že „tam stále niečo chýba“. Druhé zmienené je však údelom menších produkcií a preto je naozaj na interpretoch, ako dobre alebo ako zle dokážu pracovať s tým, čo majú a následne aj s divákom. Štěpán Filípek je temperamentný a horlivý hráč, ktorý zo svojho nástroja dokáže vydolovať prakticky čokoľvek, čo sa mu práve hodí. A to samozrejme aj za cenu toho, že potrhá všetky vlasce na sláku. Táto kompozícia bola skôr predstavením kvalít Filípka a Ondrej Olos sa zhostil viac menej úlohy spoľahlivého doprovodu. Azda najbizarnejším vstupom tohto večera bola skladba Dana Dlouhého s názvom Sublimace pro teremin a magnetofonový pás. Dan Dlouhý je už takmer ikonou experimentálnej a avantgardnej hudby v moravskej metropole a okrem technického vzdelania získal aj vzdelanie v odbore Bicie nástroje a Kompozícia, ktoré mu zrejme úplne otvorili dvere do sveta experimentálnej hudby. Najznámejším jeho zoskupením je snáď Středoevropský soubor bicích nástrojů DAMA DAMA, kde pôsobí ako umelecký vedúci a dramaturg. Už samotné spojenie mena Dan Dlouhý a nástrojov ako teremin alebo magnetofónová páska naznačuje, že pôjde o vysoko experimentálnu produkciu. Zvláštny elektroakustický nástroj teremin je zárukou bizarnosti a fenomenálnej idei človeka. S nástrojom, ktorý nepotrebuje žiadne dotyky ani technické alebo motorické úkony akýmikoľvek končatinami predstavuje Dan Dlouhý svoj tretí diel z trilógie elektroakustických skladieb z roku 2000, Sublimaci. Celá kompozícia sa nesie v duchu nadpozemskej atmosféry a prakticky k nej vlastne ani nie je obzvlášť čo dodať. Je to totiž vysoko individuálna záležitosť pre zmysly každého individuálneho poslucháča. Z dramaturgického hľadiska môžeme o vhodnosti zaradenia tejto produkcie do celkového kontextu mierne pochybovať, no nie však úplne zavrhnúť. V rámci individuality je to veľmi zaujímavá produkcia, ktorá má potenciál osloviť aj nezainteresovaného diváka, a to najmä v prípade, kedy vie, aké mimo hudobné myšlienky má v týchto dielach hľadať. Záver večera patril zoskupeniu Miloslav Ištvan Quartett a opäť Pavlovi Zlámalovi, ktorý tento krát vymenil saxofón za klarinet. Spoločne predstavili skladbu Follow Me od Petra Haly, ktorá sa charakterizovala ako najmenej progresívna a avantgardná produkcia tohto večera. Charakteristická viola ladená o kvintu nižšie ako husle len potvrdzovala vlastné postavenie v kombinácii slákových nástrojov a toto „školácke“ uvedomenie len podčiarkovalo celú atmosféru. Nakoniec veľmi príjemná rozlúčka. Na Studio soudobé hudby do Janáčkovej Akademie Múzických Umění prichádzal človek s mnohými otáznikmi. Predovšetkým sa týkali toho, čo presne divákovi interpreti predstavia, ako veľmi to bude korešpondovať s očakávaniami a aký umelecký zážitok to vlastne duši prinesie. Pri poslednom zmienenom by som aspoň na chvíľu ostal v krátkom zamyslení: Je tento typ produkcie vhodný aj pre diváka laika? Môže mu priniesť niečo, čo dokáže ako nezainteresovaný poslucháč ľahko uchopiť? Objektívne sa dá konštatovať, že tento typ produkcie patrí medzi tie ťažšie a je preto pomerne dôležité pred samotným rozhodnutím, či ísť alebo naopak, spoznať pozadie autorov, interpretov a ich produkcie. Rozhodne to nebolo len vhodným celovečerným kultúrnym relaxom pre široké spektrum poslucháčov. Práve naopak, skôr akási interná seansa pre „fajnšmekrov“ a pocta emeritným pedagógom. ______________________ Aneta Petrasová - spev, Kristina Vaculová - altová flauta, Daniel Skála - cimbal, Martin Opršál - vibrafón, Karla Mynaříková - husle, Martin Střílka - marimba, Dan Dlouhý - teremin, Petr Hala a Ondrej Olos - klavír, Štěpán Filípek - violoncello, Pavel Zlámal - klarinet, altsaxofón, Miloslav Ištvan Quartett - Jan Bělohlávek, Jiří Víšek, Stanislav Vacek, Štěpán Filípek, Rcichard Kružík a Petr Vacek - dirigenti.