vs. Interpretation 2016 Proti zvukovej a komunikačnej strnulosti
A2: Proti strnulosti (Jakub Juhás, č. 12/2016)
Na prelome mesiacov apríl a máj sa v rôznych pražských priestoroch uskutočnil druhý ročník festivalu vs. Interpretation. Aké miesto zastáva festival, ktorý sa slovami organizátorov „obrací k improvizované hudbě a zvukovému umění, odpovídá aktuálnímu stavu těchto uměleckých disciplin a současně výzývá k novému pohybu“ v kontexte dlhodobo hibernujúceho Babel festivalu, hasnúcej Alternativy či iných stimulujúcich experimentálnych jednohubiek?
.
V rámci festivalov programovo reflektujúcich experimentálne zvukové prístupy, aktuálne koncepty či nepočuté dobrodružstvá je zaujímavé sledovať dramaturgiu postavenú na vymedzovaniu sa voči niečomu opakujúcemu, ošúchanému, nepohyblivému či spiatočníckemu. Najzreteľnejším príkladom sú práve festivaly orientujúce sa prioritne na rôzne formy improvizácie, kde môžeme konfrontáciu a narušovanie limitov vystopovať priamo v ich názve. Tak ako rakúska dvojica Music Unlimited a Konfrontationen aj vs. Interpretation kladie dôraz na vymedzenie sa „proti“, ktoré môžeme z pozície návštevníka nachádzať na rôznych vnemových úrovniach.
.
Jednou z nich bol oproti minulému ročníku rozšírený program, ktorý pripomínal niečo medzi sympóziom a festivalom rozkročeným ponad audiovizuálne inštalácie, sound artové prezentácie, diela na objednávku, špeciálne spolupráce či tanečné a divadelné performancie. Charakter sympózia s edukačným presahom sa prejavil vďaka viacerým voľne sprístupneným prednáškam, koncertom a workshopom a zároveň ako to už býva pri podobných akciách zvykom, skrz uvoľnenú festivalovú atmosféru, vytvorenú prirodzeným prepletením vystupujúcich so samotnými poslucháčmi. Výrazným programovým plusom, ktorý som ocenil až spätne, boli popoludňajšie sólové vystúpenia hudobníkov, ktorí sa večer predtým objavili v projekte s kolegami zo svetovej improvizačnej scény. Poslucháč tak mohol bezprostredne sledovať akým spôsobom umelec transformuje svoj zvukový slovník, ako ho daná spolupráca determinuje, ako dokáže mlčať alebo naopak prejavovať svoje schopnosti v skupine. Napríklad inovatívny prístup alt saxofonistky libanonského pôvodu Christine Abdelnour by si z večerného koncertu Rouba3i, popri virtuózne vytŕčajúcich kolegoch (Mazen Kerbaj, Sharif Sehnaoui a Tony Buck), všimol len máloktorý návštevník. Za bieleho dňa vo vyprázdnenej miestnosti starej čističky odpadových vôd však predviedla špecifickú hru na plastovou fľašou utlmený saxofón, ktorú by som so zatvorenými očami dešifroval len s ťažkosťami, keďže vyludzovaný zvuk väčšinu času pripomínal elektroakustické pípanie, skreslenie a sínusové vlny redukované na samostatné zvukové procesy.
S tým súvisí ďalšie „proti“ v podobe výjazdov z klasických miest, v ktorých môžete natrafiť na podobné koncerty (Školská 28) alebo tanečné a divadelné predstavenia (Studio ALTA, Alfred ve dvoře) a následný prechod do akusticky alebo architektonicky zaujímavých priestorov spomínanej starej čističky v Bubenči a funkcionalistických budov Veletržního paláca alebo Bubenskej 1. V čističke sa tak mohol voľne šíriť zvuk trúbky Mazena Kerbaja, ktorý tak nabral na intenzite a zároveň zvýraznil tiché medzery v komunikácii s priestorom. Malú dvoranu Veletržního paláca zase rozozvučal holandský zvukový umelec Hans van Koolwijk desiatkami balónov nafúknutých do rôznych veľkostí. Tie boli naplnené héliom a osadené rôzne znejúcimi bambusovými flautami čo v praxi vyzeralo tak, že Koolwijk dirigoval skupinu asistentov postupne vypúšťajúcich balóny letiace nahor k presklenej streche, súčasne so svištiacim zvukom stúpajúcej a následne klesajúcej (doznievajúcej) flauty. Akustický zážitok „gravitačnej hudby“ do veľkej miery pripomínal imaginárny organ s neviditeľnými vertikálnymi píšťalami. Predstava „veterného“ nástroja sa o štyri dni naplnila v Koolwijkovom monštruóznom organe Bambuso Sonoro, ktorý na seba zobral podobu mýtickej chobotnice, vyrobenej na prvý pohľad z bambusových odrezkov, vysávačových hadíc a provizórnych udíc s vyvýšeným miestom, z ktorého tvorca a strojca nevedno ako tvaroval zvuk do harmonickej dronovej kompozície. Neskôr sám prezradil, že nástroj je tak nepredvídateľný, že jediné čo na neho platí je pôvodná grafická partitúra, ktorú opatruje ako oko v hlave. Netušil som, že existuje niekto, kto dokáže orientálnym zvukom a rituálnou atmosférou na hranici vizuálneho a sónického zážitku konkurovať poetike Charlemagne Palestineho. Zvukovú variabilitu inštalácie/koncertu navyše umocnil voľný pohyb po poschodiach Bubenskej 1 spojený s hľadaním „vytúženého“ poslucháčskeho miesta.
.
„Proti“ žánrovej ukotvenosti vystúpili organizátori tiež siahnutím za tradičné chápanie kolaborácie, smerom ku nepredvídateľnosti, zvukovo-pohybovým performanciám či k takým špecifickostiam ako sú Freestyle performance alebo video opera. Raz to dopadlo celkom obstojne ako v prípade tanečnej kompánie okolo britského choreografa a tanečníka Julyena Hamiltona, inokedy menej, ako pri spojení Georgija Bagdasarova (Ukamau) s psychadelickými noisermi Microvomit, ktorých príťažlivý masívny zvuk energického besnenia zadupal barytónový saxofón do zeme a okresal jeho hrany na triviálnu, zvukovo nie príliš zaujímavú strobo-show. V hlbinách zabudnutia uviazlo v mojom prípade aj spojenie Pražského improvizačného orchestra so špeciálnym hosťom, a v tomto prípade sviatočným dirigentom Christofom Kurzmannom. Ten síce dokázal pomocou rôznych improvizačných okruhov (War, Gathering & Departure, The Sea, Land, The Fence/The Wall, Individuals, Welcome) prepojiť jedenásť experimentujúcich hudobníkov, no výsledný tvar odhalil namiesto kreatívnosti rôznorodých prístupov, zvukovú prelietavosť, preskakovanie z témy na tému a s tým spojené odbiehanie od zaujímavých načrtnutých nápadov, charakteristické pre princípy work in progress (koncert bol vyústením niekoľkodňového workshopu).
.
Naopak na neprajníkov a zarytých odporcov, ktorí radi tvrdia, že improvizátor je ten kto nevie čítať noty alebo dokonale neovláda svoj nástroj, musel pôsobiť koncert kvarteta Rouba3i ako zjavenie jedinečnej súhry, nekonvenčných riešení a elegantného prekračovania nástrojových limitov. Kerbaj uplatňuje taktiku preparovanej trúbky, k čomu využíva rôzne hadice, balóniky, rezonujúce materiály ako alobal, plech a misky, do ktorých vkladá malé predmety. V jednom z rozhovorov ironicky uviedol, že tak robí preto lebo žiarli na klaviristov a gitaristov, ktorých nástroj priamo nabáda k preparácií. Sehnaoui väčšinou gitaru ponecháva v horizontálnej polohe, klope na jej telo, špachtľou prechádza po jej strunách alebo medzi ne zasúva kovové paličky. Tony Buck, pravdepodobne najznámejšie meno festivalu, nespraví ani jeden očakávaný pohyb, ktorý by ho priamo spájal s rolou bubeníka. Abdelnour to všetko nepozorovane sprevádzala stlmenými vibráciami saxofónu. Z kategórie dokonalých bol aj koncert decentného tria klarinetistov v zložení Paed Conca, Hans Koch a Michael Thieke alebo sólové vystúpenie francúzskeho perkusionistu Lê Quan Ninha, ktorý si vystačil s jedným veľkým bubnom testujúc jeho materiálové limity škrabancami kovovými paličkami po blane, manipuláciami s činelmi, šiškami a tibetskými misami a rôznymi údermi po jeho vonkajšej konštrukcii. Ninh predstavoval model senzitívneho hudobníka zrasteného so svojim nástrojom, ktorý celé svoje vystúpenie rovnomerne rozdeľoval medzi rozoznievane a načúvanie.
.
Napriek tomu, že vs. Interpretation môže pre nezainteresovaného návštevníka pripomínať rodinný festival s vyhranenou základňou, bol počet mladých tvárí a stále plné Studio Alta znakom pravého opaku. Je ťažké rozprávať sa o aktuálnosti, hlavne čo sa týka improvizačnej scény, keďže aktuálne koncepty a zvukové postupy nachádzame posledné roky buď na úplne iných frontoch alebo v rámci radikálnejších zvukových riešení. Jedným dychom je však nutné dodať, že sa festival úspešne vyhýba zbytočným pohľadom do minulosti a dokáže pritiahnuť svetové mená, ktoré sú dôležitou súčasťou širšej scény, ktorú do určitej miery formovali a ich poetika rezonuje aj v súčasnej rýchlo sa premieňajúcej zvukovej estetike. Čo je však ešte dôležitejšie, vs. Interpretation podnecuje komunikáciu naprieč scénami a geografickými ohraničeniami a hľadá tak stále potrebnejší spoločný jazyk, ktorý je zrozumiteľný pre každého, a ktorý sa zbavuje obmedzujúcej čiernobielej polarity dobrého a zlého. Festivalu sa tak podarilo presunúť diskusiu o zvukoch, hudbe a počúvaní von z koncertných sál, čím si upevnil svoje prvé miesto medzi podobnými českými podujatiami, zameranými na improvizovanú a experimentálnu hudbu.
