SAMČO, BRAT DÁŽĎOVIEK: Za Boha, za národ a za bizár!
Samčo, brat dážďoviek je výraznou stálicou slovenskej experimentálnej hudby s dobre vyvinutým citom pre nachádzanie a reflektovanie rôznych slovenských bizarností, ktoré by v horšom prípade ostali navždy zapadnuté alebo v tom lepšom ukryté pred širšou verejnosťou. Aj vďaka hudobným albumom, videám, prednáškam či objavným textom Samuela Szabóa ostávajú živé v rôznych kolážach, kompiláciách a reinterpretáciách, ešte lepšie zviditeľňujúc to, pred čím si nejeden slovenský občan radšej zakrýva oči. Samčove vkladanie každodenných spoločenských udalostí do absurdných súvislostí, bizarný komentár reality, lo-fi estetika a umný pohyb na zvukovo „bezžánrovej“ hrane sa v mnohých prípadoch javia ako ozdravný, svieži a hlavne aktuálny prúd v rámci celej slovenskej hudobnej scény. Jeho diskografia ponúka množstvo prekvapení, zábavy z nespojiteľného a dokumentárnych zvukových záznamov, z ktorých tuhne krv v žilách. V marci získal Samčo, brat dážďoviek cenu Radio_Head Awards za album roka 2015 v žánri experimentálnej hudby. Rozprávali sme sa o spomínanom albume (ÁTTÖRŐ ERŐ), živom hraní, „utečeneckom“ videu, DIY estetike a iných bizarnostiach.
Aké sú tvoje prvé dojmy po získaní ceny Radio_Head Awards v kategórii Experimentálna hudba, respektíve čo pre teba znamená takáto cena?
V prvom rade je to reklama, myslím si, že samotná propagácia bola hlavným cieľom koordinátorov, ktorí sa dlhodobo snažili presadiť experimentálnu kategóriu. Sám som sa vždy bavil na tom, keď sa z hudby robili preteky. Priamo na albume ÁTTÖRŐ ERŐ je jedna pesnička obsahujúca vysamplované úryvky z minulých ročníkov Radio_Head Awards, prostredníctvom ktorých som sa snažil vytvoriť vlastnú, pokrútenú verziu ankety. Je to pre mňa ešte stále bizarné, že som mohol byť súčasťou niečoho takéhoto, v záujme zachovania variability sa však teším na ďalších víťazov.
Iným prínosom je zakonzervovanie konkrétnych diel, ku ktorým sa môžeš spätne vracať a mať približný prehľad o tom, čo a hlavne kedy zarezonovalo medzi samotnými poslucháčmi (resp. v porote).
Na to vhodnejšie slúžia zoznamy KRAA zostavené Slavom Krekovičom, kde navyše nemáš žiaden „TOP 5“ rebríček, ale prehľad všetkého, čo bolo vydané v konkrétnom roku. V takomto prípade nemôžeš kliknúť vyslovene zle. Napriek kolísavej úrovni stojí každý jeden projekt aspoň za pol vypočutia.
Ako vznikal album ÁTTÖRŐ ERŐ?
Vznikal bez plánovania ako zbierka pesničiek. Predchádzal mu pád systému môjho počítača, kedy som prišiel o množstvo dát, viaceré rozpracované veci a hlavne o databázu zvukov a samplov. Musel som si vytvoriť novú zbierku a postupne počas roka opäť nahrať stratené časti. Do procesu nahrávania vstupovali samostatne so svojím spevom raz Robo Rybolov, inokedy zase Omražťok, z toho dôvodu som to nenazval Ženské kruhy so Samčom, ktoré naopak charakterizuje spoločná voľná improvizácia. Kolektívna tvorba na jednom mieste tu ustupuje rozdrobeným nahrávkam spevu, ktoré som na konci poskladal do jedného celku a vytvoril k tomu hudbu. Na albume je tiež časť z koncertu v Myjave, kde na pódium vyliezla skupina päťročných detí a odohrala tam strhujúci hodinový koncert, spievajúc frázu „sme deti hviezd“.
Ako sa ti následne darí prenášať rôzne prístupy pri tvorení albumu na koncertné pódiá?
Živé hranie výrazne ovplyvňuje daný priestor, ľudia, ktorí sa pohybujú v okolí, a to, ako sa práve cítim. Často hrávam obyčajný folk hodiaci sa do rôznych priestorov a miest od Svidníka po Prievidzu. Ak sú nablízku dievčatá zo Ženských kruhov, posúvame sa smerom k improvizácii na približne určené témy, s určitým konceptom a divadelným presahom. Niekedy sa vyskytne príležitosť spontánnej spolupráce, naposledy počas brnianskeho festivalu Smrt hudbě, smrt filmu, kam som pozval človeka menom Buzzycat, ktorý si so sebou priniesol staré počítačové obrazovky, disky, repárky, zdroje a veľké kladivo so sekerou. V pozadí hrala Hluková sekcia na modulárnych syntezátoroch, Buzzycat rozbíjal všetko, na čo dosiahol, a ja som sa pridal so zvukovou performance, kĺžuc sa popri tom na rozbitých súčiastkach. Festival nás požiadal o niečo drastické, takže sme im ponúkli troch noisových hudobníkov a dvoch performerov, ktorí okolo seba robili najväčší možný bordel. Každý koncert je iný, niečo zapasuje viac, niečo menej a mňa na tom priťahuje práve tá voľnosť a sloboda spojená s inakosťou. Tiež hrávam neohlásený či na neočakávaných miestach, a to najuniverzálnejší a najprenosnejší gitarový folk, ktorý si nevyžaduje žiadne náklady a ani techniku. Hrávam v rôznych bytoch alebo na piknikoch, ale to už ani nenazývam oficiálnymi koncertmi, ale skôr improvizáciami. Dobrým príkladom je festival Vrbovské vetry, kde som každý rok odohral akýsi „guerilla-program“ priamo na festivalovej tribúne. Snažím sa pohybovať v rôznych kruhoch, ktoré sú so svojou estetikou často protikladné. Moji kamaráti sú tak občas vyjavení z toho, že som ich dotiahol na noisový festival, keď si mysleli, že budem hrať ľúbezné pesničky o veselých zvieratkách. Väčšinou však už každý vie, kam a kedy má prísť.
Na jeseň si špecifickým spôsobom reagoval na utečeneckú problematiku ‒ zverejnením videa s názvom The opinions of Slovak experts on tragical deaths of refugees, v ktorom si „zhudobnil“ xenofóbne statusy vybraných slovenských občanov s podtitulom: „Všetky osoby a ich vyjadrenia vo videu by mali byť skutočné. Všetky názory a fotografie použité vo videu sú verejne prístupné na sociálnej sieti“. Čo nasledovalo po zverejnení videa?
Mňa osobne zaujala jediná reakcia od osoby vystupujúcej vo videu, zhrnutá do hesla „ja sa za to nehanbím a stojím si za tým, čo som povedal“. Väčšina ľudí však hneď pochopila, čo tým pravdepodobne chcem povedať, a podobne ako pre nich, aj pre mňa to bolo a stále je mrazivé a zároveň bizarné. Kombinovanie fotiek s výrokmi je celkom starý nápad, ja som z toho len vytvoril ešte posvätnejšiu variáciu s meditatívnym „hrdelným“ spevom. Dnes sa na to už nemôžem pozerať, na mňa sú to priveľké tlaky, ktoré však bolo nutné zverejniť. Tiež na mňa bolo podané trestné oznámenie od anonyma, ťažko povedať, o koho išlo a čo sa mu pri podávaní preháňalo hlavou. Vieme napríklad, že Kotleba rád podáva trestné oznámenia za šírenie rasizmu na ľudí, ktorí proti rasizmu naopak bojujú. Samozrejme, tieto fenomény neprišli náhle a podobné témy počuť už na mojich predchádzajúcich albumoch. Cez internet je možné sledovať to v dlhodobom priamom prenose. Vždy som chcel riešiť spoločenské témy, verejnú situáciu, no nie vždy na to bola taká dobrá príležitosť ako dnes. Už na druhom stupni základnej školy moja učiteľka nedokázala pochopiť, prečo píšem do každej slohovej práce rôzne politické odkazy. Síce som bol ešte dieťa a väčšinou išlo o nevinné žartíky a paródie na politické kabarety, vedel som, že okolo mňa sa deje niečo zaujímavé, čo má dopad na ľudí z môjho okolia. Sledoval som to rovnako intenzívne ako dospelí.
Odkedy reflektuješ dané témy cez hudbu? Venuješ sa aj iným formám umenia?
Od nepamäti sa venujem všetkému, a tým pádom ničomu poriadne, s čím súvisí fakt, že mám plné šuplíky vecí, ktoré som vytvoril ešte v detstve. Z hudby mi toho neostalo veľa, keďže všetky pásky som premazal novými zvukmi. Ostali mi kresby, koláže, texty a neskôr, keď sa objavili prvé digitálne fotoaparáty, aj filmy. Spoločenská téma je jedna z mnohých tém, ktorým sa venujem, len teraz to vníma každý citlivejšie ako v časoch, keď Slovensko vstupovalo do Európskej únie a do Schengenu. Vtedy na to ľudia nenazerali tak fatálne, nebolo sa vyložene čoho báť a na čo sa sťažovať. Oproti tomu, čo riešime teraz, to bolo vskutku vtipné. Dnes už ľudia vedia, že niečo nie je v poriadku, a nech už sú na hocijakej strane barikády, opäť nadobúdajú pocit, že sú konfrontovaní s druhou stranou, a nejako sa s tým potrebujú vyrovnať.
Aký máš postoj k lo-fi či DIY estetike, ktorá sa zrkadlí v celej tvojej širokospektrálnej tvorbe a zároveň životnej filozofii?
Od začiatku je to dané technickými limitmi a celkovo zúženými možnosťami, ktoré mi ponúka domáce vybavenie. Stále je to pre mňa najprirodzenejší spôsob, ako pristupovať k hudbe. Spočiatku som to vnímal ako nutné zlo, kedy bol výsledok podmienený nie mojou predstavou, ale „kazeťákom“, ktorý šumel tak hlasno, že pri nahratí troch stôp bolo samozrejme viac počuť šum než hudbu. Neskôr som však objavil množstvo inšpiratívnych prístupov, estetík a existenciu celej takejto lo-fi scény stojacej na čare chýb. Podobné bizarnosti som hľadal v reálnom vonkajšom svete, čo bolo o niečo ťažšie než surfovať na internete, kde máš všetko poruke. V začiatkoch som nemal žiadne kontakty, preto ma väčšinou inšpirovali „prepínačky“ v mojej hlave. „Prepínačky“ teraz nahradili bizarnosti, ktoré nachádzam na Slovensku a neskôr ich reflektujem v hudbe či v rôznych podivných cestopisných prednáškach. V správnom pomere je to pre mňa veľmi upokojujúca činnosť.
Celkom presne to vystihuje motto: „Za Boha, za národ a za bizár!“, popisujúce album ÁTTÖRŐ ERŐ.
To je Svätá Trojica, témy, ktoré podľa môjho názoru v rámci slovenského kontextu splývajú do jednej. Tým, že žijem v Brne, mám možnosť oddýchnuť si od života na Slovensku, ktorý môže byť celkom ťaživý v prípade, keď musíš žiť niekde na východe. V minulosti som to bral s nadhľadom, avšak nejde iba o nadhľad, ale aj o to, aby jestvoval nejaký azyl, kde sa môžeš ukryť medzi podobne uvažujúcich ľudí a z takejto pozície potom byť pripravený tvoriť alebo reflektovať veci verejné. Na Slovensku je takýchto azylov pomerne málo. Navyše sú rozložené v dolinách a musíš obcestovať celý kraj, aby si ich vôbec našiel, kým v Brne je to koncentrované na jednom mieste a nájsť podobné skupiny ľudí je oveľa jednoduchšie.
Kedy si založil hudobné vydavateľstvo Varovec Prodakšns alias „your favourite #ťuťu and #ňuňu homemade label for music and stuff“?
Varovci predchádzala potreba znieť vážne a keď chceš znieť vážne, tak musíš mať nejaké oficiálne meno, „prodakšns“. Varovec mám približne osem rokov, predtým sa volal Bad quality music a predtým už ani neviem ako. Občas sa stane, že mám niekde nejakého známeho, ktorý robí zaujímavé veci, ale nemá žiadnu motiváciu prezentovať výsledok alebo hrať živé koncerty. Vtedy ho nejakým spôsobom zastúpim, vyprodukujem, postrihám, urobím k tomu hudbu a vydám na Varovci. Takých nahrávok nie je veľa. Sem patrí napríklad „akože“ hiphopové CD s miestnymi Rómami.
Na čom momentálne pracuješ?
Pracujem na viacerých albumoch zároveň. Mám dve konkrétne diela, ktoré by som rád dokončil v najbližších mesiacoch. Prvé je cenzurovaná Biblia s názvom Z KØŇA A a druhé zase animovaný videoklip k môjmu coveru pesničky Boyfriend od Justina Biebera. Niektoré veci mám rozrobené aj desať rokov a pravdepodobne ich nikdy nedokončím. Sem patrí napríklad ezoterická audionovela. Samotnú knihu Z KØŇA A som dokončil pred takmer dvomi rokmi. Po tom, čo som s ňou prešiel celé Česko a Slovensko mám nazbieraných asi 500 príspevkov od Humenného až po Plzeň. Modelové zadanie pre prispievateľov znelo: „Toto je Biblia, vyškrtni tam nadbytočne pasáže a vytvor z toho Bibliu pre dnešnú uponáhľanú dobu.“ Podstata bola skrátiť text tak, aby vyhovoval dnešnej dobe, ktorá všetko zostručňuje, relativizuje, spochybňuje a vyzýva k pochybnostiam aj teba samotného. Nakoniec sa z toho vyvinul sociologický výskum kladúci si otázku, čo urobí obyčajný človek, s ktorým sa vidíš na koncerte alebo na hocijakom inom mieste, keď mu do rúk vsunieš Bibliu a vyzveš ho, aby sa slobodne a kreatívne prejavil. Každý k tomu pristupoval po svojom, každý mal inú metódu cenzúry. Ešte mi chýba hudobná verzia textov, keďže čakám na nahrávky rôznych hudobníkov. Na konci z toho pravdepodobne vznikne ďalšia zvuková kompilácia.
