#dirigent

Mon dernier concert avant l'été.

My last concert before summer.

Žúr. Malá miestnosť, sedíme na koberci na zemi, opretí o starú stenu. Všade je dym, fajčíme haš. Niekto sa smeje pri okne, pretože mu ostala časť dreveného rámu s okenicou v rukách, keď ho otváral. Sú to staré byty. V jednom z nich bývam aj ja. Na prízemí. Toto je však tretie poschodie naľavo. Snažím sa byť high, ale moc sa mi to nedarí. Pila som absint, aj vodku a moja myseľ má stále hranu, ktorá sa prerezáva všetkým tým dymom, čo sa nám vsakuje do vlasov, oblečenia, pokožky a pľúc objímajúcich srdce. Vedľa tohoto bytu je rovnaký byt, tretie poschode napravo, len zrkadlovo otočený a na miesto holých stien sú tam police s knihami, v obývačke nie je priestor na tancovanie ale klavírne krídlo a rokokové kreslo, v ktorom som sedela a pila čaj, zatiaľčo sa na mňa dirigent díval svojimi hlbokými očami. Cítila som sa ako doma. Cítila som teplo. Jeho byt. 

Vstúpil do miestnosti. Kráča priamo ku mne. Kamarát sa s ním privíta. Postavím sa a objímem ho. Pár zdvorilostných viet. 

Nikdy neviem kedy ho vidím naposledy. Vždy mu chcem niečo povedať. Väčšinou však nepoviem nič. Sťahuje sa do iného mesta, kde bude dirigovať operu. Neviem ani kedy. 

Zahľadí sa na mňa. S nikým iným sa nerozpráva len so mnou. Jeho priateľka je vo vedľajšej miestnosti. “Marína, do divadla bude konkurz na speváčku. Myslel som na teba.” O tom konkurze samozrejme viem. “Viem. Pôjdem.”, poviem. Pozeráme sa na seba. Čo mi to vlastne hovorí? Dlhý pohľad. “Už musím isť.”, povie a odíde z párty. Prišiel sem, lebo vedel, že tu budem. Ak prejdem konkurzom, v ktoréj komisii bude aj on, tak čo, bude mávať paličkou a ja budem stáť na javisku a zas sa na seba budeme pozerať cez orchestrovú jamu celého toho divadla klamu, divadla plného zlata, aby sa stalo čo… Aby som po predstavení skončila v jeho rukách, v jeho byte a potom sme žili šťastne až do smrti. 

Pred pár mesiacmi na lásku nemal čas. Pokiaľ si ma dostane do svojho divadielka, tak už ten čas mať asi bude a všetko bude racionálne a správne. Ešte to tu však nebolo, aby Marína opustila svoje stanovisko múzy umelcov, všetkých tých nestálych krásnych kreatívnych mužov, a egocentrických sviniarov, a intelektuálov bez slov aj so slovami,  a presťahovala sa do malého mesta za láskou.