MilenciMoji

Moja blúzka. Tvoj sveter. Moje tielko. Tvoje nohavice. Moja sukňa. Tvoje nohy sú už vo vode. Smiech sa mieša s ranným spevom vtákov.

Skočila som do vody. Jej zelený chlad objal telo horúce srdcom. Ty sa držíš móla, ale dlho sa neudržíš. Vieš to ty a viem to ja. Tak plávaj.

Vonku na brehu pod sukňou nemám nič, len tvoj pohľad. Pod sukňou nechcem mať nič len teba. Pod sukňou ťa držím tichým mystériom života. Nepomôžeš si.

Kvapky vody na mojej koži sa lesknú v skorom slnku, keď sa nakláňaním nad morskú vodu, ždímajúc plavky krátkeho zážitku v ľadových rukách. V bude mrazu sa telo vzoprie a chce žiť.

Otočím sa. Tvoje oči farby bornholmského rána mi vravia poď. Ešte nikdy nepovedali nič iné a ja som nikdy nepovedala nie.

Traviata.

Tancujeme vzadu na scéne za veľkými sklenenými panelmi. Ty si Marchese a ja som len jedna žena. Chceš tancovať so mnou. Až tak veľmi, že si odohnal nesmelého polského študenta, ktorý spieva Grófa.

Okolo nás tancujú všetci ostatní. Vidím len ich oči. Cítim ich pohľady na nás. Nesmú nič zistiť, nesmú nič spozorovať. Sme príliš blízko? Dýcham príliš rýchlo? Červenám sa?

Tvoja pravá ruka je zľahka na mojom páse. Ľavá drží moju dlaň. Všetci stojíme v tanci. Čas sa zastavil. Na pravom líci cítim tvoju tvár. Pritiahnem sa k tebe bližšie, ale len maličko, aby to ich oči neuvideli. Tvoj hrudník stúpa a klesá. Stúpa a klesá spolu s mojím. Naša malá chvíľa. Chcem pocítiť tlkot tvojho srdca, chcem aby bilo ako vtedy. Len pre mňa.

Krása hudby je v tom, že plynie. A tak spolu s ňou končí aj naša chvíľa.

ALFREDO Ah sì, da un anno. Un dì, felice, eterea, Mi balenaste innante, E da quel dì tremante Vissi d'ignoto amor. Di quell'amor ch'è palpito Dell'universo intero, Misterioso, altero, Croce e delizia al cor.

ALFREDO For more than a year. One happy day You flashed lightly into my life; And since then I've lived In tremulous possession Of that unspoken love, The pulse of the whole world, Mysterious, unattainable, The torment and delight of my heart.

Tancujeme na "I go to sleep", možno trochu príliš pomaly. Jeho telo mi je tak blízke. Nakloní sa ku mne: "Nemôžem zabudnúť ako si ma na letnej párty, ", "Och nie...", preruším ho smiechom, predsa už som mala v sebe niekoľko pohárikov borovičky Dømoviny. (Dømovinou som nešetrila, pretože mal na sebe pritesnú košeľu a pretože bol priblízko a predsa tak ďaleko, potrebavala som dorovnávať realitu s ilúziou). Potrebovala. "Pobozkala.", predsa dokončil. "Morten, to bolo predsa pred pól rokom". "Viem.", pohladí ma po chrbte. "Ale nemôžem akosi zabudnúť".

"Takto sa predsa netancuje, čo robíte?", kričí na nás Kale, ktorý sa zdvíha zo sedačky a evidentne nesúhlasí s naším pomalým tempom. "Takto sa tancuje", chytí Ninu a začne nám predvádzať jeho tanečné triky veľkými gestami a my sa tak veľmi smejeme.

A potom všetci odišli a na párty sme ostali len dvaja. Rozprávame sa chvíľu o práci, akože... Sme sami. Konečne sami. Tak sami. Potom sme ticho. Konečne ticho. Tak ticho. Ticho plné očakávania a rozhodnutí. Zamumlem niečo ako "Toto je iba priama cesta do pekla." "Ja viem", povie. Hľadí mi do očí. Sme blízko. Konečne blízko. Tak blízko. "Tak čo tu teda ešte robíš, Marína?" Skutočne sa to deje. Konečne sa to deje. Tak nech sa to deje. "Rozhodnutia, ťažké rozhodnutia...", zašepkal. A pobozkal ma. Absolútne ho zbožňujem. Nikto ma nebozká tak dobre ako on. Medzi nádychmi vzdychol "Sme spolu dokonalí". "Toto nie je vôbec racionálne", - "Úplne iracionálne" vraví, keď si na mňa ľahá na pohovke v spoločenskej miestnosti. Jeho ruky patria na moje telo, toto je ozajstná "domovina". Tak sa mi páči jeho váha, jeho teplota, jeho koža. Páči sa mi, ako sa pri mne mení. Aký je nežný a súčasne mužný. Držím jeho tvár v rukách "Každý hľadá, čo mu chýba", - "To je pravda, Marína". "A tvoje srdce bije tak silno", takéto veci viem vypotiť len s ním, neviem, čo sa to so mnou deje. Ale to srdce mu ozaj bije prudko. Konečne prudko. Tak prudko. Takto nejako asi 50tnici dostávajú tie infarkty. S ľahkosťou ma zdvihne na seba, spomalíme a je vdychujem na krku jeho vôňu. Som úplne mimo seba. "Poď so mnou do šatne", povie. "Nie...", - "Poď", - "Sex v šatni nemá úroveň", úprimne, som sama prekvapená, že som v rozšafnej opitosti dokázala niečo také vyprodukovať. Nechcem tak s ním, niekde v šatni... ak sa to má stať, musí to byť epické, s časom, láskou a potom zlomeným srdcom.

Bola noc mladého severského leta, tri hodiny nad ránom a bodega plná kriku, ľudí a nás. Vypili sme viac ako by sme mali. Viac ako sa na ľudí v dlhoročných vzťahoch patrí. Pri bare jeho ruka objíma môj pás, jeho prsty ma občas jemne pohladia. Mobil je na leteckom režime. Chcem s ním byť sama, ale on má zjavne ešte dosť súdnosti a drží nás medzi ľuďmi. Pre istotu. Dokiaľ ma to neprestane baviť. "Tak čo tu teraz ešte robíš potom?", pýtam sa. Asi som ho trochu naštvala, zaváhal a potom povedal "Poď." Úplné klišé, stojíme pri véckach. On sa opiera o stenu a je krásny. Jeho plecia a hrudník sú dokonalé. Pristúpim bližšie, on sa nepohne, len sa na mňa pozerá. Som o 16 rokov mladšia a preberám iniciatívu. Pobozkám toho muža, ktorý nie je a nikdy nebude môj, prvá.

Už svitá a vtáci začínajú spievať, keď nás vyhodili z bodegy. Dlho sa lúčíme, dlhými bozkami, medzi nami je bicykel a mne sa strašne páči ako sa ma dotýka.

Bola pólnoc a ja som dramaticky bežala cez most križujúci jazero škandinávskeho mesta. 

Džej zišiel z pódia a chcel odo mňa všetku lásku sveta. Cúvla som. Prepadla ma úzkosť. Začínal sa ďalší koncert. Sedel vedľa mňa. “Presahujem nejaké tvoje sociálne hranice?”. Neodpovedám. Dýcham rýchlejšie. “prečo mám vždy pocit, že sa musím zas a znovu presekávať do tvojej uzavretosti, Marína?” Potia sa mi dlane a jazzové tóny sa mi zarezávajú do mozgu. “Kedy sa to zmení? O týždeň? O mesiac? Nikdy?”

Takže teraz bežím v ružovej bundičke po moste severného prístavu. A Džej mi volá.

“Chceš ma pobozkať? Chceš ma chytiť za ruku? Máš ma rada? Chceš tancovať?”, otázky jedna za druhou a mne sa rozrastá v hrudi čierna úzkosť, nie som schopná premýšľať. Koncert skončil, Džej sa postavil a šiel za kamarátom. Stála som tam sama. Sama. Sama a na pleciach mi sedela ťažoba, ktorá mi zrýchleným tepom kričala do ucha - uteč! Svetlá sa zlievali a ľudia boli rovnakí.  Steny sa začali rúcať. Pri nohách mi svietil batoh. Schmatla som ho a vybehla do tmy. 

Poslala som mu správu, že som na moste. - Môžem prísť? - Áno...

Stretli sme sa v strede. “Nemám to rada, keď mi hovoríš, že som chladná. Nemám rada keď ma analyzuješ”, hovorím mu a jeho oči sú ešte hlbšie ako zvyčajne. “Ale Marína, ja ťa chcem pochopiť.” - “Cítim, že nemám kontrolu. Potom behám po moste...” - “Ja tiež nad sebou strácam kontrolu... Koľkokrát, keď som pri tebe videl iných mužov, bože ako som žiarlil... ale tak to je, taký je život, Marína.”

strašná kosa. fučí. všetky nesmelé kvety sú strhané zo stromov. niektoré stromy, ešte kvety nemajú.

je máj. lásky čas. 

“čo tento?” hovorí Džej a ukazuje na strom pri múriku. “Ten je na nič a okolo má ohradku.”, do kabáta sa mi oprel vietor. na tvári nám pristáva drobný ostrý dážď. “Tam ten!, zvolám “Vidíš? Visí mu na spodnej vetvičke ružový zámok na bicykel! To je akože ružový kvet čerešne!”

postavíme sa pod strom. “Tak ako to bolo v tom tvojom návode?” usmeje sa. “Musíš byť vyšší!”  - “Ale veď ja som o trochu vyšší!” - “Trošičku.” Vystrie sa. “Máš ma chytiť za pravú ruku pravou rukou a ľavú ruku položíš okolo pleca na môj chrbát”. - “Ach no dobre... a čo teraz?” - “Teraz si ma pritiahni k sebe, čím sa vlastne ja zakloním.” pritiahne si ma k sebe. “A teraz ťa mám pobozkať a ty budeš akože prekvapená?” - “Ja som vždy prekvapená.”

Džej žije v kláštore, spomínala som? keďže ma nemôže volať svojím dievčaťom, hovorí mi ‘kamarát’…

budem pisat ako barbar bez diakritiky, pretoze som v kniznici na anglickej klavesnici. je to velmi underground.

Dzej hra, ach ake cliché, na saxofon. robime spolu predstavenia, iskri to od zaciatku. hadame sa. Dzej obcas urazene odide. hovori mi ze som ladova kralovna a nemam srdce. mnoa... tak predsa nebudem rozbijat skupinu. s Dzejom to je tazke. naposledy po predstaveni, ked sme upratovali scenu, hodil stolom, pretoze svetlar bol pekny a ja som sa usmievala.

ma tieto tahy. Dzej. pritom sme spolu nikdy nic nemali.

sme v jedalni plnej ludi, sedi oproti mne. opat raz skusame intelektualne, kto z koho. jeho prenikave modre oci sa chvilami na mna zahladia prilis dlho a ja rozmyslam, kedy ho zas vytocim. riesime surreal ked si prisunie stolicku blizsie k stolu a vystrie pravu nohu tak, aby sa dotykal vnutorneho clenka mojej lavej nohy.

nedotyka sa ma nahodne, vidim mu to na ociach a ja nohu neodtiahnem, takze... riesime twin peaks a ja sa velmi sustredim, vojna nad stolom, primerie pod stolom. natiahne druhu nohu, dotkne sa mojho clenka, takze jeho nohy su medzi mojimi. trochu stracam myslienku a on sa usmieva. a niekde uprostred vety o surrealnych scenach druhej serie, posunie  moje nohy asi centimeter od seba. v polovici vety stratim nit, ked sa mi pozera  priamo do oci.

spominala som, ze je skurvene pekny a vzdy strapaty? vyzera ako liska.

experimentálneho som tu už spomínala. volá sa Tobias. priletí a odletí. ku mne a odo mňa. naše stretnutia sa počítajú na hodiny.

sme v malom jazzovom klube, kde sa stretávajú moderní umelci. starý jazzový štramák hrá niekedy vedľa amatéra a nič sa nedá predvídať. mám rada vodku a pijem vodku. tobias sa zjaví. jeho šušťačka mi zrazu leží na hrudi. aj s ním. zahalení v dyme zaboríme tváre do tajnej skrýše milencov, ktorí svoju lásku pred sebou taja, do miesta medzi ramenom a krkom, kdesi pri kľúčnej kosti. hľadáme svoju vôňu. 

sedíme na drevenej lavici. je tu piecka, horí oheň, všetko sa mihotá a pred nami hrá veľmi ambientný jazz. dotýkajú sa nám plecia. tobias si vytiahne bundu k brade.  - je ti zima? - , pýtam sa.  - nie, usmeje sa. schováva sa. dívame sa pred seba a dotýkame sa tými pleciami a ja cítim rytmus jeho dychu. a niekedy to stačí. úprimný moment je otvoreným srdciam rozpoznateľný.

Iba láska s prekážkami vie napísať príbeh lásky, napísal raz Kundera. 

Tobias sa pozrel na mňa. chytil svoju barbie ružovú elekktrickú gitaru. bubeník čaká. Tobias čaká. ticho čaká. udrel do strún. miestnosť naplnila energia. žijeme. my žijeme. struny praskli. vyskočil k mikrofónu. ten sa prevrhol . udrel do piana. kričíme a na zem sa rozliala voda z prevrhnutého pohára. 

bežím k nemu. - ty si blázon.  - nie väčší ako ty, odpovie. objíme ma a do ucha mi pošepká - preto ťa mám tak rád. drží ma za ruku. odchádzam. stále ma drží. otočím sa.  - Marína, ja za tebou prídem. pustí ma. vyjdem do popolnočného dažďa, čo sa mieša so snehom a moja tvár je zvláštne mokrá. 

Obaja sa vystrieme. Chceme zistiť, kto má navrch. Stojíme celkom blízko, naše hrude sa takmer dotýkajú, ruky pri tele ako školáci, čo sa merajú na hodine telesnej výchovy. Smejeme sa tomu, kým sa nezahľadím na jeho pery - Teraz si vyšší - poviem. Delí nás jeden nádych a jeden výdych. Skloní sa ku mne. 

Prichádza zima. Cítiť ju v drobnom daždi, ľahučko sa spúšťa z nočnej oblohy a pristáva mi vo vlasoch a na kabáte, čo má len jeden gombík, dostáva sa mi do deravých kožených topánok, v ktorých som už odchodila niekoľko jesení, cez látku riflí mi moknú kolená, tvoria príliš ostrý úhol na príliš malom čiernom bicykli, nesie ma cez tmu parku, som v hlavnom severskom meste, ale je tu ticho ako na dedine, pod kolesami umierajú slimáky, čo vyšli na poslednú prechádzku a hviezdy sú matkami slabých tieňov stromov, ktoré nemilosrdne pretínam svojou nočnou jazdou. Idem rýchlo. 

Zátoka, more, vyzerá ako jazero, zjaví sa na konci mojej cesty, na pravej strane sa v ňom odrážajú svetlá mesta a vľavo je tma, v ktorej tuším obrysy malých obytných lodiek, pohupujúcich sa v slabom vetríku. Hladina je bez vĺn. Hladina je tichá. Dážď šepká. že pod jej povrchom je len chlad.

Pípne správa. 

budem drzat baterku, chod za svetlom

Mólo tvoriace ulicu spiacich lodí sa trochu šmýka. Kráčam s bicyklom za svetlom Svätého Smútku. Svätý Smútok je preklad jeho mena. Helge Sorg. Svätý Smútok. 

Stojí na čele lode, nad hlavou maľuje lampou do tmy rozmazané zlaté kruhy, idem za ním, už počuje moje kroky na dreve, skočí na mólo, ktoré sa pod nami zachveje, položím bicykel, prikryje ho tma, keď vypne svetlo a vystrie ku mne ruky. Objímeme sa v mokrých vetrovkách. 

Svätý Smútok má na perách ironický úškrn, chlapčenský úsmev, sex, drzú poznámku, moje meno, cigaretu a whiskey. Pery Helgeho Sorga pravdepodobne navrhli architekti erotiky. Jeho úsmev je hračkou rozmaznaného Amora. 

Žúr. Malá miestnosť, sedíme na koberci na zemi, opretí o starú stenu. Všade je dym, fajčíme haš. Niekto sa smeje pri okne, pretože mu ostala časť dreveného rámu s okenicou v rukách, keď ho otváral. Sú to staré byty. V jednom z nich bývam aj ja. Na prízemí. Toto je však tretie poschodie naľavo. Snažím sa byť high, ale moc sa mi to nedarí. Pila som absint, aj vodku a moja myseľ má stále hranu, ktorá sa prerezáva všetkým tým dymom, čo sa nám vsakuje do vlasov, oblečenia, pokožky a pľúc objímajúcich srdce. Vedľa tohoto bytu je rovnaký byt, tretie poschode napravo, len zrkadlovo otočený a na miesto holých stien sú tam police s knihami, v obývačke nie je priestor na tancovanie ale klavírne krídlo a rokokové kreslo, v ktorom som sedela a pila čaj, zatiaľčo sa na mňa dirigent díval svojimi hlbokými očami. Cítila som sa ako doma. Cítila som teplo. Jeho byt. 

Vstúpil do miestnosti. Kráča priamo ku mne. Kamarát sa s ním privíta. Postavím sa a objímem ho. Pár zdvorilostných viet. 

Nikdy neviem kedy ho vidím naposledy. Vždy mu chcem niečo povedať. Väčšinou však nepoviem nič. Sťahuje sa do iného mesta, kde bude dirigovať operu. Neviem ani kedy. 

Zahľadí sa na mňa. S nikým iným sa nerozpráva len so mnou. Jeho priateľka je vo vedľajšej miestnosti. “Marína, do divadla bude konkurz na speváčku. Myslel som na teba.” O tom konkurze samozrejme viem. “Viem. Pôjdem.”, poviem. Pozeráme sa na seba. Čo mi to vlastne hovorí? Dlhý pohľad. “Už musím isť.”, povie a odíde z párty. Prišiel sem, lebo vedel, že tu budem. Ak prejdem konkurzom, v ktoréj komisii bude aj on, tak čo, bude mávať paličkou a ja budem stáť na javisku a zas sa na seba budeme pozerať cez orchestrovú jamu celého toho divadla klamu, divadla plného zlata, aby sa stalo čo… Aby som po predstavení skončila v jeho rukách, v jeho byte a potom sme žili šťastne až do smrti. 

Pred pár mesiacmi na lásku nemal čas. Pokiaľ si ma dostane do svojho divadielka, tak už ten čas mať asi bude a všetko bude racionálne a správne. Ešte to tu však nebolo, aby Marína opustila svoje stanovisko múzy umelcov, všetkých tých nestálych krásnych kreatívnych mužov, a egocentrických sviniarov, a intelektuálov bez slov aj so slovami,  a presťahovala sa do malého mesta za láskou. 

O druhej nás vyhodili z pivárničky. Na čiernych bicykloch sme prišli k jazeru. Bola tam lavička a nad ňou lampa, ktorá osvetlovala našu nábrežnú scénu.

Jesper /modrá riflová košeľa, vysoký, 27 rokov, skoro zcela prešedivelé vlasy trochu dlhšie ako krátke, bledo-modro-sivé oči/

Marína /zlato-hnedé vlasy pod plecia, plné pery, hnedo-zelené oči, voľná biela košeľa, vysoké rifle spútavajú širokým hnedým opaskom jej štíhly pás/

Odpijú si z plechovkového piva. Ostré tiene na zemi sledujú ich pohyby. On má na tvári úsmev, ktorý sa tam nezjavuje často. Ona bohémsky gestikuluje, keď mu rozpráva akúsi historku. On ju sleduje bledými očami, ktoré ju chladne objímajú, nežnou zasnenosťou kontrastujú s vážnosťou jeho tváre. Sú ako zima a leto, čo sa láme k jeseni. Zaklonila sa a zadívala sa smerom na mesiac, čo bol v splne.

Marína: Nebo je dnes krásne. Pozri ako sú vidno kontúry tých večne prítomných mrakov vpopredí mesiaca.

Jesper, fajčí: Je to už dlho, čo som len tak sedel na lavičke a nechal sa unášať prítomnosťou momentu. Fascinujúce.)

Marína: A za mrakmi je vesmír bez konca. Nekonečnosť, ktorá ťa odklonila od Boha, je priamo tam hore. /jej ruka vyletela ostro k nebu/ 20 minút raketou. Za mrakmi.

Pri brehu zašušťala jazerná tráva.

Jesper: Nejaká malá labuť.

Marína sa rozosmiala. Nad hlavami im preletal netopier a čierna mačka zoskočila z cestičky k nim pod lavičku. Marína ju nezpozorovala. Jesper pozeral do tmy, počuli pohyb kamienkov.

Jesper: Čo to je?

Marína:  Bicykel?

Jesper- smeje sa: Marína, to je mačka… Používate mačky na Slovensku ako bicykle?

Marína: Trhni si.

Jesper: Páčiš sa mi.

Marína: Aj ty sa mi páčiš.

/p>

Jesper, pobavene: Toto je moje prvé rande v živote.

Marína: Ako to je možné? .

Jesper: So všetkými dievčatami sa to proste udialo, skončili sme spolu v posteli po nejakej párty a potom ráno sme si povedali, že ty si fajn… A boli  sme spolu.

Marína: … prvé rande sú plné krásne trápnych momentov.

 Ticho. Po ich lavici pomaly vychádza slnko. Celú noc sa spolu presmiali zahľadení do zvláštneho kúzla svojich očí. Pred ôsmimi hodinami to boli cudzinci.

Jesper tlmene: Budem viesť najlepší rockový klub severských krajín. Nemôžem to nikomu povedať, lebo to ešte nie je oficiálne. Nepovedal som to žiadnym priateľom, ale chcem to povedať tebe. Strašne ma to teší.

Svetlo lampy s pribúdajúcou prítomnosťou slnka letného nordického rána slabne. Zdvíhajú sa z lavičky, Marína na bicykli sleduje muža mesiaca.

myslela som na neho a zrazu stojí predo mnou. 

“budem ti pomáhať” a začal zametať a nosiť deky a vankúše. Zobral mi stoličky z rúk. “Vieš Marína, spomenul som si, ako som ťa prvý krát uvidel... Bolo to asi pol roka predtým ako som začal študovať na tejto škole. Sedel som pri recepcii a čakal na profesora. A vtedy si vošla a mala si na sebe niečo obtiahnuté a zas si niečo organizovala...”, zasmeje sa. “To ti muselo vyraziť dych...”, odpoviem pohotovo. Prečo mi to hovorí? “Ja som si až teraz uvedomil a spomenul, že si to bola ty...”. - “Fajn...”, mením tému, “a ako bolo na párty?”, - “Hah... Jolana sa trochu opila a potom mi asi pól hodinu vysvetlovala, aký som hlúpy...” - “Keď to povedala Jolana, tak asi to bude pravda.” - “Hádam to je pravda, Marína, asi som hlupák.”

Keď odišiel píšem Jolane, čo mu preboha hovorila. Odpisuje:

no moc si nepamatam