Môj svet prezývok

Zdenkovia sú mojou srdcovkou. Formulácie v podobe: "Jaj, ty Zdenko" alebo "Ty si Zdeno" obľubujem. Nazvať tak možno aj najlepšieho kamaráta v prípade, ak urobí naozaj niečo nepochopiteľné.

Zdenko je univerzálna prezývka pre jednotlivca v kolektíve, ktorý nielenže tak vyzerá, ale sa tak hlavne správa a koná. Isto iste ho nájdete aj vo vašom kolektíve.

Ako spoznáte „Zdenka”?  Jeho charakteristickou vlastnosťou je, že sa vždy zdržiava v blízkosti vyššie postaveného človeka, napríklad manažéra.  Neprekypuje vedomosťami a z jeho hlavy vás prekvapí akurát aplikovať nápad  manažéra, a to zastaviť prúdiaci chlad z klimatizácie priesvitnou lepiacou páskou.

Myslí si, že je prefíkaný a nenápadný, snaží sa byť kamarátsky, ale nevie to. „Zdenkov” je veľa, stretol som sa s nimi už predtým, ale tento by mohol byť ich kráľom.

Prezývky majú takmer všetci. Herci, speváci, športovci, politici, ale aj celebrity, či mafiáni. Svoje prezývky majú aj mestá, budovy, športové kluby, štadióny, automobily alebo lode.

Už som naznačili, že prezývky sa spájajú teda buď priamo s tvojím menom, priezviskom, výzorom, alebo charakteristickou vlasnosťou, črtou, znakom, či príhodou.

Uvediem zopár príkladov, pomenovaní, ktoré vznikli v poslednom čase na mojom novom pracovisku. Keď pracujete v spoločnosti, kde je korporátnym jazykom angličtina a slovenčine rozumie 1, slovom - jeden, kolega, nie je to také napínavé. Podmienkou je totiž byť s kolegom na rovnakej vlnovej dĺžke a krycie mená nenechajú na seba dlho čakať. V opačnom prípade si scenár režírujete vo vlastnej hlave.

 Nuda? Možno. Sú to len krycie mená, ktoré zostanú prezývkou známou len pre mňa a kolegu. Vždy sa však zasmejeme, keď sa na nás pozrie „Zvedavec”, prejde okolo „Dedo Mráz”, osloví nás „Kĺúčik” alebo zbystrí „Mačkopes”.

Populárnejší je „Europs” (čítaj „Jurops”). Menovú jednotku s kódom EUR a značkou € nenazve totiž inak, napríklad za prenájom platí 500 Jurops, chcel si kúpiť letenku za 100 Jurops a skrátka, všetko stojí veľa Jurops. Idem sa od smiechu popučiť, on to pritom hovorí s úplnou vážnosťou, veď je to predsa oficiálna mena v 19 z 28 krajín Európskej únie.

Deťom sa veľmi páči pomenovať veci pravým menom, nebojte sa použiť metaforické výrazy. Aj tak vznikli ďalšie mená postáv z nášho okolia. Nebudeš papať? Budeš ako ten „Malý ujo” z námestia. Nebudeš sa umývať? Chceš byť ako ten „Špinavý ujo” z námestia? Tak sme totiž volali ďalšie dve postavy, ktoré nám deň čo deň krížili cestu pri prechádzkach po námestí. Bolo by zrejme zbytočné vysvetlovať dvojročnému, že jeden pán mal problémy zdravotného charakteru a druhý pán si „ľúbil” vypiť a preto aj tak vyzeral.

Nezakrývam realitu, príde čas a synovi vysvetlím, prečo je to tak. Pokúsil som sa o to aj vtedy, ale syn každú moju odpoveď duploval jej zopakovaním s tým, že pred ňou použil slovíčko „Prečo?”. Uznajte, aj trpezlivosť, po dvadsiatej otázke, má svoje hranice.

Ako teda prezývky pôsobia na deti?

Určite rozvíjajú ich predstavivosť. Aj keď nevedia osoby a veci nazvať presne, používajú formu opisu. Tá vystihuje podstatu. Detská fantázia nemá hraníc. Navyše, s deťmi v tomto smere zažijete veľa zábavy. Je to škola hrou. To sú všetko pozitívne faktory. V budúcnosti budete mať krásne spomienky a vždy sa na nich zasmejete.

Za negatívne by sme mohli označiť, ale to je na vás, rodičoch a najbližších, nesprávne uvádzanie príkladov. Do tejto vetvy spadá aj častovanie sa prezývkami medzi dospelými pred očami detí, preto opatrne s ich používaním. Rodičia, práve vy ste príkladom a idolom vašich detí.

Prezývky sú vhodné krycie mená, deti to dobre chápu. Môj syn mal niečo cez dva roky, je to bilinguálne dieťa. Výlučne sa s ním snažím hovoriť slovenským jazykom, čo je, pokiaľ žijete v zahraničí, veľká výhoda.

Stojíme pri pokladni v supermarkete tesne pred záverečnou, samozrejme otvorená je iba jedna pokladňa z piatich. Viete si predstaviť situáciu s dvojročným dieťaťom, pred vami v rade minimálne pätica ľudí. Našťastie sa ozýva hlásenie a ide sa otvárať ďalšia pokladňa. Záchrana.

Očami hľadám pani predavačku, ktorá nás príde spasiť. Áno, už ju vidím. Určite je to južanským národom  typické, ale rýchlosť akou sa blížila k pokladni by sa dala prirovnať asi tak k rýchlosti korytnačky.

Hovorím: „Už ide, korytnačka”. Neviem, či akurát v tom momente pridala do kroku, ale práve keď tú vetu zopakoval môj syn, prechádzala okolo nás. Bolo by to všetko v poriadku, on to však povedal práve v jazyku, ktorému tá predavačka rozumela. Krivo na mňa pozrela, ale zahanbeným úsmevom a sklopením očí som to zahral do autu.

Nie som psychológ, ani pedagóg. Som však empatický človek, ktorý vidí obe strany mince. S odstupom času sa pozerám na moje detstvo a rozmýšľam, ako to vidí malé dieťa, ako som to videl ja.

Deti sú plné úprimnosti, sú zraniteľné a formované okolím, v ktorom žijú. Práve ich úprimnosť a spontánnosť vie byť silnou zbraňou, mečom, ktorého hrot vie pretnúť city iného dieťaťa.

Určite vás v žiadnom detskom kolektíve neprekvapia pomenovania ako „Tučko”, „Okuliarnik”, „Pehaňa” alebo „Žalobaba”. Prezývky, ktoré dokážu raniť malú dušičku. Už tu sa formuje osobnosť, na jednej strane dominancia podporovaná kolektívom, na strane druhej - utláčaný jedinec.

Nespomínam si na prezývky, ktoré sme v predškolskej dochádzke používali my. Určite boli, napríklad ako vyššie uvedené. Predpokladám, že väčšina z nás si na náš „nickname”, keď sme mali 3-5 rokov, nepamätá.

Máme však už svoje deti, tie si práve týmto obdobím prechádzajú, chceme ich chrániť. Nechceme, aby v nich náhodou niečo vyvolalo zárodok čohosi nepríjemného, zanechalo stopy. Aj keď, tu by som to tak tragicky ešte nevidel. Pokiaľ sa niečo nevymyká z rámcov, nechajme tomu, podľa môjho názoru, voľný priebeh.

Rozhovor s kamarátom, ktorý zatiaľ nemal v súčasnom kolektíve prezývku, mal jasný zámer.

Moja prvá otázka v ten deň bola priamočiara: "Mal si niekedy prezývku?" Odpovedal rovnako priamo: "Áno, mal." Možno by ste čakali, že sa ho následne opýtam, ako ho prezývali. Nie, neopýtal som sa. Vlastne neviem to doteraz.

Namiesto toho som mu položil otázku: "Páčila sa ti tvoja prezývka?" Na sekundu sa zamyslel a povedal mi: "Na začiatku nie, ale zvykol som si."

A práve o to ide. Mnohí z nás sa so svojou prezývkou nevedia v začiatkoch stotožniť. A to je len prvý krok.

Dôsledkom môžu byť následne v niekoľkých prípadoch minimálne stavy ako vyhýbanie sa kolektívu, ba dokonca obmedzený styk s ľuďmi, či depresie. Áno, ak prezývku neakceptuje vaše „Ja”,bude zle.

Musíme ju však akceptovať? Ako povedať „Nie”, a tak vyjadriť negatívny postoj, nesúhlas. Máme na to právo, prekonajme vnútorný strach! Ja som to dokázal.

Nie každý má prezývku, ono sa to nedá nanútiť, musí to prísť takpovediac samo. Prezývka si ťa nájde, či už k tomu napomáha tvoje meno, priezvisko, výzor alebo tvoje správanie, zábavná príhoda, ona si ťa nájde. Potom je už len na tebe, ako s ňou budeš narábať a či ju prijmeš.