Notepadam

Vždy, keď je nejaká forma účasti občanov na demokracii poznačená nízkou účasťou, okamžite sa objavia hlasy, ktoré chcú situáciu riešiť. Či ide voľby do VÚC, eurovoľby, alebo referendá. A takmer vždy tieto hlasy vychádzajú z opozície. Zmeny vo volebnom systéme sú atraktívna téma a ich pôvodcom zaručujú, že ich meno sa aspoň nachvíľu ocitne v novinách, alebo na obrazovke televízora. To nie je málo, hoci k riešeniu väčšinou nedôjde.

Aj ostatné referendum posmelilo reformátorov k aktivite. Ak by sme chceli, môžeme začať sugestívnou otázkou: Asi sa zhodneme na tom, že aktuálna forma referenda nie je funkčná, pretože 7 z 8 referend boli neúspešné.

Tu je dobré zastaviť sa. Nie je nikde napísané, či je kritérium úspešnosti referenda jeho platnosť. 7 z 8 referend naozaj boli neplatné, ale znamená to, že boli neúspešné? Pre organizátorov možno áno. Ale určite aj pre občanov? Definičným momentom referenda, ako ho naša Ústava pozná dnes, je jeho väčšinovosť. Ak sa ho zúčastní viac, ako polovica oprávnených voličov, je jeho výsledok platný a mal by byť záväzný. Preto sa predpokladá, že sa bude využívať naozaj na zásadné témy, ktoré sú dôležité pre viac, ako 50% oprávnených voličov. Preto je ich účasť podmienkou platnosti.

Zorganizovať referendum je vraj ľahké a politici, či iné organizácie ho zneužívajú na svoju kampaň za štátne peniaze. 

To je ďalší populárny argument pre ľudí, ktorí chcú sťažiť vypísanie referenda, ale zjednodušiť cestu k jeho platnosti nižším, prípadne žiadnym kvórom.

Zorganizovať referendum je naozaj ľahké. Ak máte dosť peňazí na zber podpisov, alebo máte k dispozícii celoštátnu organizáciu so stovkami pobočiek, ktoré možno využiť ako kontaktné a zberné miesta. Ak nemáte jedno, druhé, alebo oboje, referendum nemáte šancu zorganizovať. Keď sa zvýši počet podpisov potrebných na referendum, pre civilne občianske iniciatívy to bude nástroj absolútne nedostupný, ale veľké organizácie (napríklad cirkvi, alebo, ako je to u nás častejšie, politické strany) si s tým dokážu poradiť. Tak sa referendum definitívne stane nástrojom vplyvných a bohatých a nebude mať nič spoločné s obyčajnými občanmi.

Aj pri iných voľbách je vidno, že voliči svojou účasťou odmeňujú tie voľby, ktoré vnímajú ako podstatné a ktorým rozumejú. V parlamentných, či prezidentských voľbách sa účasť vždy pohybuje nad 50%-nou hranicou. Naopak, voľby, ktoré sú ľuďom vzdialenejšie a nemajú pocit, že ich existencia ich životy nejako ovplyvňuje, je účasť zvyčajne oveľa nižšia. A podobne je to aj pri referendách. Je teda neúspechom, že je sobotné referendum neplatné? Alebo je to skrátka názor väčšiny - téma ich nezaujíma? Rovnaké otázky platia pri všetkých doterajších slovenských referendách. Prešlo jediné. Občanom sa v tom čase zdala téma vstupu do EÚ dôležitá. Samozrejme s výdatnou podporou takmer všetkých politikov a veľkej kampane.

Referendum niektorí považujú za vrchol priamej demokracie. Je ním aj v našej Ústave. Preto je absolútne nevyhnutné, aby mal takýto nástroj prísne pravidlá. Aby sme, obrazne povedané, nehlasovali každý týždeň o lacnejších rožkoch, alebo, aby o zásadných otázkach nemohla rozhodnúť mizerná menšina voličov.

V kontexte ostatných dní sa natíska jedna teoretická referendová otázka: 

Ste za to, aby Slovenská republika vystúpila zo Severoatlantickej aliancie (NATO)? 

Pri dnešných podmienkach by takéto referendum bolo len ďalšou kampaňou pre inak marginálneho extrémistu za štátne peniaze a nebolo by platné. Je ale naozaj neúspech, že takéto referendum by bolo neplatné?  Takýchto otázok sa dá vymyslieť množstvo. Zneužije sa “blbá nálada”, téza sa zaseje do všetkých “nezávislých médii” a ďalší rozkol v spoločnosti je na svete. Lenže, pri ňom to aj skončí, keďže referendum s pravdepodobnosťou hraničiacou istote, bude neplatné. Jeden z aktuálnych referendových reformátorov by to možno nazval nastaveným zrkadlom a priestorom pre diskusiu. V dobe, keď nemáme ani tušenie, ako sa brániť informačnej vojne, ktorú živí jedno ublížené, no stále mocné impérium, je znižovanie kvóra pre platnosť referenda hra s ohňom. Že nedôverujem slovenskému voličovi? Priznám sa, dôverujem, ale radšej zostanem pri aktuálnych možnostiach zvoliť si magorov do parlamentu alebo na čelo VÚC. To ako spoločnosť pohodlne zvládneme. Nie je teda lepšie mať kampaň pre extrémistu za štátne, ako platné referendum s otázkou, ktorá môže mať fatálne následky?

Tento text pôvodne vznikol do časopisu Nota Bene pred komunálnymi voľbami, ale stihol vyjsť až v decembri a v krátenej podobe. Okrem toho vznikol 2 dni pred tým, ako som stretol nového primátora Trnavy Petra Bročku :)

V týchto dňoch vychádza kniha Jóna Gnarra o tom, ako sa stal primátorom Rejkjavíku a chcel zmeniť svet. Pre tých, ktorí o ňom ešte nepočuli - Jón Gnarr je isladnský komik, ktorý sa v čase najhlbšej hospodárskej krízy v krajine v roku 2010, šesť mesiacov pred komunálnymi voľbami, rozhodol založiť stranu a stať sa primátorom. O politike nevedel nič a celý tento nápad pôvodne vznikol ako skeč do jeho zábavnej show. Strana sa volala Najlepšia strana, sľubovala všetko možné aj nemožné - od ľadového medveďa v rejkjavíckej zoo, až po osušky zdarma v mestských kúpeľoch. Ich program sa riadil heslom “čokoľvek niekto sľúbi, my vieme sľúbiť viac”, a z nezmyselných a nesplniteľných volebných sľubov si otvorene a nahlas strieľal.

Jón Gnarr a jeho strana voľby vyhrali a stala sa z neho globálna superstar. Okrem toho, je z neho dnes vzor pre množstvo ľudí, ktorí by dovtedy na kariéru v politike ani nepomysleli. Veď predsa, politika je pre politikov, nie normálnych ľudí.

Logicky sa natíska otázka, či je také niečo možné aj inde (napríklad na Slovensku) a či to môže fungovať. Odpovede na obe otázky sú “áno”, len to vyžaduje zhodu niekoľkých zásadných okolností.

Blbá nálada

Gnarrov úspech bol kombináciou viacerých faktorov. Totálna kríza dôvery voči tradičným stranám a politikom v kombinácii s charizmou a neokukaným spôsobom komunikácie spôsobili, že voliči sa rozhodli, že to risknú, lebo horšie to už podľa nich môže byť len ťažko. 

Tradičné politické strany bojujú s krízou dôvery takmer na celom svete. Nie je to len fenomém post-komunistického bloku. Niekoľko dekád bola politika výsadou kariérnych politikov, pretože dokázali presvedčit voličov o tom, že majú na správu vecí verejných kompentenciu. Na zvolenie v podstate stačila tá správna skratka politickej strany za menom a trochu politického umu pri vyjednávaní podpory. Kariérni politici zvyčajne majú zvládnutú základnú politickú abecedu, oraganizačné aj finančné zázemie v rodných stranách a kým sa hospodárstvam darilo, nikto nemal nejaký extra dôvod spochybňovať ich. Riešili sa “len” hodnotové spory o tom, či je niekto liberál, alebo konzervatívec, pravičiar, alebo sociálny demokrat. Globálna hospodárska kríza ukázala, že takéto delenie má v najlepšom prípade niekoľkoročný time-out a politici sa delia na starých a tých iných.

Stále platí, že presadiť sa vo veľkej politike je pomerne komplikované a aj dosť drahé. Väčšina normálnych ľudí na to skrátka nemá možnosti. To však už neplatí o komunálnej politike. V komunále kandidátom stačí oveľa menší počet hlasov a aj náklady na kampaň sú len zlomkom celoštátnych. Na to, aby ľudia komunálnych politikov neznášali dokonca netreba ani globálnu hospodársku krízu - stačia špinavé ulice, očúrané stanice, čierne stavby, pár vyrúbaných stromov a nejaký ten škandálik. Rozmach internetu a sociálnych sietí spôsobili, že komunálna politika už ani vo väčších mestách nie je svet uzavretý vo vysokej veži zo slonoviny. Je to niečo, čo ľudia denne žijú a vidia, čítajú si o tom a píšu nasrdené statusy na sociálne siete.

Lokálny aktivizmus

Byť aktívny je dnes “in”, “cool” a “hip”. Občiansky aktivizmus už dnes nie je o čudných, zle oblečených ľuďoch, ktorí bojujú proti pokroku. Občiansky aktivizmus sú atraktívne aktivity v susedských komunitách, drobné environmentálne zlepšováky, kultúra, ktorú si ľudia organizujú sami, ale aj špinavá robota, ktorá je ale naozaj vidieť a ukazuje veľký zdvihnutý prst verejným obstarávačom údržby na radniciach. Občiansky aktvista už nie je len antiestablishmentový hipisák, ale pokojne manažér z korporácie, akčná mamina na materskej, alebo predavač z miestnych potravín, ktorého štve, že si nie je kde oprieť bicykel. Vlastne, ak človek nie je aktívny aspoň nejakým spôsobom, je dnes čudný. Väčšina takýchto aktivít má potenciál stať sa reálnou a funkčnou politickou kampaňou, ktorú je vidieť a je o nej počuť a lídri takýchto aktivít zas lídrami zmeny, ktorých sú ľudia ochotní počúvať a ísť za nimi. Lokálna politika je už oveľa menej o veľkých rečiach, a ak sa téma dobre uchopí, väčšiu váhy majú hoci aj menšie činy s reálnym pozitívnym dosahom na živoť komunity.

Charizma a líderstvo

Z občianskeho aktivistu, komika, alebo šéfa krúžku v domove dôchodcov sa líder nestane len tak. Treba na to odvahu, jasný cieľ, odhodlanie a kúsok talentu. V tomto sa radí len ťažko, lebo buď to človek má, alebo nemá. A ak to nemá, nepomôže mu ani znovuvzkriesenie lokálneho druhu mamuta. Politika, či už strannícka, alebo občianska, má dnes už veľa spoločného so showbiznisom a treba s tým počítať. Súkromie sa neráta a schopnosť formulovať svoje názory tak, aby  ich aj niekto pochopil, je absolútna nevyhnutnosť dokonca aj vtedy, keď ich prezentujete ako vtip. Gnarr je komik, takže mu to išlo prirodzene. Ostatní sa to musia naučiť.

Kampaň

Komunálna kampaň nemusí stáť milióny. Niektorí si to síce myslia, ale myslia si to najmä preto, že tie milióny majú. Ak existujú voľby, kde je dobrá kampaň na sociálnych sieťach a iných internetoch naozaj účinná, je to kampaň komunálna. Spôsob, akým dať o svojich aktivitách vedieť je x, môže to byť vtipné, poučné a často aj nepríjemné. Dôležité je, že ak to má hlavu a pätu, funguje. Najčerstvejším dôkazom je úspech Matěja Hollana a jeho hnutia Žít Brno v ostatných komunálnych voľbách v ČR. Jasné, nedá sa všetko urobiť na kolene a zadarmo, ale existuje kvantum ľudí, ktorí s technológiami pracovať vedia, a keď v tom vidia zmysel, ochotne pomôžu. Pekne urobená kampaň bude v záplave tradičných pajácov na nevkusných pozadiach svietiť za každých okolností a kandidátom stále zostane na nájomné a obedové menu.

Reálny život

Keď už nádejný nový líder preskáče všetky nástrahy často špinavej a mrzkej kampane, v zdraví prežije všetku tú drinu, ktorá sa s kampaňovaním spája za každých okolností, čaká ho úloha najťažšia - reálny život. Nech do volieb išiel človek s najlepšími úmyslami, či to bol komik, aktivista, alebo batmanov nepriznaný potomok, dňom zvolenia sa, či chce, alebo nie, stáva politikom. Najväčšia výzva, ktorá nových politikov čaká, je spojenie zmysluplného aktivizmu s kompetenciou spravovať každodennú agendu. Frustrovaných ľudí síce stále len málo zaujíma, či sú nejaké riešenia pravicové, alebo ľavicové a trápi ich hlavne ako žijú, ale nejaké činy predsalen očakávajú. 

Za posledný týždeň som si prečítal dva úpiace texty o tom, ako je to všetko zle, ako sme nenaplnili, neposunuli, nedosiahli a tá dnešná mládež! By ste neverili, čo za neprávosti sa dejú v dnešnom svete. Tento typ povzdychov nie je ojedinelý a zrejme vyjadruje nejaké všeobecnejšie naladenie. Debatka o tom, ako generácia tridsiatnikov svet nezmení, už odoznela a minimálne Utekáč jej môže byť vďačný za zviditeľnenie. V skratke to chápem tak, že generácii 89 a 98 sa javí, že dnešný tridsiatnici nevedia dostatočne kvalitne mudrovať. A pripisujú to všeličomu - od peňazí, lebo dedo chodil bosý v snehu 10 km do školy, až po iPady. Pretože keby si dnešní mladí namiesto smartfónovania pretáčali kazety na verzatilkách, podiel ľudí s autizmom a ADHD by bol asi nižší.

Tradičné elity mali niekoľko veľkých výhod. Niektoré si sami vybojovali a patria im, niektoré vyplývajú z doby, v ktorej stáli na barikádach. Bez revolúcie sa revoluční lídri nezrodia. Na čo by komu boli?

1) Vybojovali revolúcie. Za to im bez akejkoľvek irónie patrí večná vďaka. Lenže dnes len málokto túži po revolúcii. Obdobie bipolárnych konfliktov sa skončilo s Mečiarom a hoci to niektorí ľudia stále vidia rovnako, už neexistuje jednoduchý súboj dobra a zla. Fico nie je Mečiar, Smer nie je KSČ. A tí, ktorí sa ich snažia poraziť s touto premisou, nemajú šancu na úspech. Pretože to tak už nefunguje. 

2) Nemuseli čítať komentáre na Facebooku. Keď chcel niekto ešte pred 10 rokmi niečo múdre povedať, napísal článok do Domino Fóra. Tam si to prečítalo pár tisíc ľudí a prinajhoršom mu vynadalo 10 kamarátov v krčme. Tak mohli existovať osobnosti s nedotknuteľným statusom - vybojovali revolúciu a ešte aj píšu do Domino Fóra. Dnes napíšete kamkoľvek a v tej sekunde vás niekto začne zdrbávať. Verejne. A autorita je v zadku, pretože okrem toho, že trepete, tak ste ani tú revolúciu nevybojovali. Nehovoriac o tom, že neprajníci často mávajú tými odpornými dátami a dojmológie majú krátke trvanie.

3) Svoj status elity pokladali za dôležitý. Aj dnes mladí ľudia túžia po uznaní. Ale to už sa nemeria uverejneným textom v sobotnej prílohe novín. Takže to nie je ich ambícia a zároveň tak nemôžu naplniť očakávania tých, ktorí by si ten text radi prečítali. 

Dnešní šikovní ľudia robia iné veci, ktoré sú relevantné v dnešnom svete. Bojujú si svoje boje, napĺňajú vlastné ideály, ktorým veria a za ktorými idú. Že sú iné, ako ideály ich matiek a otcov je úplne prirodzené. Ako mojim rodičom nadávali, že po nociach čítajú knihy, tak som ja počúval, že veľa telky škodí, niekto mladší si to odsral za PC a dnes za všetko môžu tablety a telefóny. Tak to skrátka je a svet sa kvôli tomu neskončí. 

Byť politikom je dnes drina. A komunálnym obzvlášť. Internety posilnili hlas občanov a aj malá skupina ľudí dokáže narobiť veľké čoromoro. Zlá správa pre politikov je, že to bude len horšie. A nepríjemné je aj to, že je to zlá správa aj pre mestá a ich občanov. Totiž, byť primátorom (poslancom) občas vyžaduje aj rozhodutia, ktoré nie sú na prvý dojem populárne, respektíve nenájdu spontánnu podporu a opticky sa môže javiť, že niečo chce väčšina občanov, aj keď to nemusí byť nutne pravda.

V našich končinách je to o to ťažšie, že ani Peter Schutz s Mariánom Leškom si nepamätajú ťažké komunálne rozhodnutie v protismere verejnej mienky, ktoré by bolo v konečnom dôsledku v prospech občanov. A tak občania právom očakávajú len to najhoršie. Čeliť takémuto naladeniu vyžaduje naozajstnú osobnosť.

Aktuálny primátor zacúva pri akomkoľvek spore s občanmi, v ktorom ich počet priviazaný o prerastený lopúch prekročí počet dva. To svedčí o tom, že bezkonfiliktosť chápe ako základný princíp svojho politického prežitia a až doteraz ho chápe správne. Problém je, že z toho nemôže vzniknúť nič lepšie, ako priemer. V najlepšom prípade.

Začala sa kampaň do volieb a zatiaľ sú známi traja kandidáti. Ofrflať sa dajú všetci, niektorí viac, niektorí ešte viac a niektorí najviac. Tak som sa rozhodol, že si aspoň sám pre seba skúsim napísať, čo by som od primátora a komunálnych poslancov chcel.

Primátor nie je reprezentatívna funkcia. Po dlhých rokoch vlády všakovakých kmotrovských štruktúr je dôležité, aby mestu vládla autonómna osobnosť s názorom a schopnosťou stať sa záujmovým skupinám partnerom a, prepytujem, protiváhou. Nie ich handrou.

Bratislava nie je Dubai, ale ani hipícka osada v Portugalsku. Potrebuje biznis a rovnako potrebuje aktívnych obyvateľov. Primátor má byť prostredníkom dialógu medzi biznisom a občanmi tak, aby boli ich záujmy v rovnováhe.

Bratislava má dlhodobý problém s financovaním a jej rozpočet je nemá šancu uspokojivo pokryť potreby mesta. Dlh sa síce kreatívne reštrukturalizuje, ale v podstate sa nezmenšuje. Prúser sa len odkladá. Ak má mesto fungovať, primátor bude musieť byť poctivý a povedať, ako si financovanie mesta predstavuje. A potom to aj presadiť. Domovská strana aktuálneho primátora má v parlamente jednofarebnú väčšinu, ale žiadna zmena v oblasti financovania Bratislavy sa neudiala. To platí aj pre predchádzajúceho primátora.

Nový primátor by mal vedieť, čo má byť Bratislava zač a za štyri roky svojho mandátu by mal mať schopnosť otočiť kormidlo želaným smerom. Floskule o tom, ako má byť zelená, sú už pasé aj v tých hipíckych osadách v Portugalsku. Aj na udržiavanie existujúcej zelene treba peniaze, ktoré mesto za súčasných podmienok nemá a jediné mesto, ktorého zeleň je motorom lokálnej ekonomiky, je ukrajinská Pripjať.

Nový primátor bude musieť vymyslieť, ako do Bratislavy pritiahnuť nových ľudí. Mesto, ktoré nerastie, zdochne. Bratislava už rastie len veľmi pomaly a je to jedna z najväčších výziev do ďalších rokov. Biznis – práca – bývanie – služby – a, pardon, životné prostredie.

Základnou kvalitou nového primátora by nemalo byť jeho miesto narodenia v pôrodnici na Bezručovej. Možno polovica obyvateľov Bratislavy sa tu nenarodila, a to je pre moderné mesto dobrá správa. Nostaligické vzlyky za starým Prešporkom sú dobré na seansy do centier sociálnych služieb, nie na pochopenie toho, čo moderné mesto potrebuje.

Nový primátor musí rozumieť tomu, ako mesto funguje. Aktuálne členenie mesta na VÚC, magistrát a 17 mestských častí je nezmyselné a nefunkčné. Občania netušia, kto je za čo zodpovedný a rovnako, takto usporiadané mesto len veľmi ťažko dospeje k rozumným rozhodutiam. Nie zriedka majú odlišný názor poslanci z jednej strany, ktorí zastupujú iné mestské časti. Parkovací systém nech je mementom. Primátor by mal otvoriť tému usporiadania Bratislavy a jeho štatútu hlavného mesta.

Bolo by nesmierne prospešné, keby niekto zadefinoval, o čo sa má mesto a jeho reprezentácia starať a čo je už mimo jeho možnosti. Veľké plány a vízie až príliš často narážajú na neschopnosť naplniť ich a vznikajú totálne paškvily, pretože mesto a jeho aparát nemá na riešenia ani kapacitu, ani rozpočet. Nefungujú základné veci, ale fantazíruje sa o pangalaktických projektoch.

Kampaň často zvádza k ľúbivým tézam typu „treba šetriť“, „keby sa nekradlo, boli by sme ako vo Viedni“, prípadne „MHD zadarmo“. Nie je to pravda. Vrcholom tupoty sú predvolebné boje za menej nálepiek, anonymné pamflety po internetoch, fotky pňov, prípadne návrhy na výjazdové rokovania magistrátu. To len ilustruje, že kandidáti buď nemajú šajnu o tom, ako mesto funguje, alebo, v lepšom prípade len predpokladajú, že o tom nemajú šajnu ani občania.

Posledný rok je bohatý na šokujúce správy meteorológov. Najprv predpovedali najchladnejšie leto za 200 rokov, vlastne novú dobu ľadovú a potom najchladnejšiu zimu za 100 rokov.

Pre zábavu som si ten zimný link vygooglil a našiel som toto:

Celý text je dnes, 13. januára 2014, celkom zábavný. Pôvod má údajne v Rusku. Ale najzábavnejšia je reklama na konci článku, ktorý zrejme presne kvôli tejto reklame vznikol.

A teraz, čo je horšie: že sa alternatívny energetický operátor uchyľuje k takémuto marketingu, alebo, že sa spravodajské portály nehanbia šíriť úplné sprostosti? V prípade TV Nova aspoň za kus žvanca. Väčšia slovenských titánov žurnalistiky zo seba debilov spravila úplne zadarmo.

Ak si niekto myslel, že témou prezidentských volieb bude niečo iné, ako Fico, tak asi slovenskej politicko-mediálnej realite veľa netuší. Je jedno, či je témou spolupráca vlády s prezidentom, či je prezident protiváhou vláde, alebo ide o silného prezidenta, ktorý bude porušovať ústavné zvyklosti. Stále je to len o tom, či nový prezident naruší, alebo nenaruší politickú dominanciu strany Smer a jej predsedu.

Robert Fico si svoju prevahu v mediálnom priestore uvedomuje, a bude robiť všetko pre to, aby hlavnou témou zostal. Je veľkou výzvou pre ostatných kandidátov, jeho politických súperov a rovnako aj pre novinárov, aby bola téma Fico uchopená zo správneho konca.

Totiž, ak sa bude kampaň točiť okolo toho, či bol Fico katolík, alebo pionier a priestor bude vyplnený nezmyselnými a nekonečnými spormi s médiami, má vyhraté. Na tejto pôde je totiž Robert Fico ako doma a nijako mu to neškodí.

Oveľa podstatnejšie je, čo Robert Fico, ako politický hegemón ostatných ôsmych rokov a aktuálny premiér s najsilnejším mandátom v Európe dokázal a aký je jeho odkaz. Je dôležité, či mal v rodine rehoľné sestry a popri tom robil komunistickú kariéru pred 30 rokmi, alebo to, že štát zlyháva v základných službách občanom?

Onedlho to budú dva roky, odkedy som napísal „nekrológ“ Mikuláša Dzurindu. Aktuálne dianie ma zviedlo k úvahe, že by som sa skúsil zamyslieť nad nekrológom Roberta Fica.

Samozrejme, jeho odchádzanie nie je až taká aktuálna téma, aj keď jeho náznaky o tom, ako nám bude chýbať, signalizujú, že toho začína mať plné zuby.

Nechce sa mi onanovať nad jeho zájazdmi na Maltu a pôvode v KSČ. To každý vie.

Zaujímavejší je jeho totálny drajv, vďaka ktorému sa stal najúspešnejším politikom v krátkych, no pohnutých dejinách samostatnej SR. 44% je 44%, či sa to niekomu páči, alebo nie. A smutné je, ako s týmto potenciálom naložil.

Totiž, zďaleka nejde o to, čomu verí, alebo neverí. Či je socialista, alebo kapitalista. Socialistom nie je až tak dlho. Okrem toho, svet pozná niekoľko príkladov, keď bola ideológia len prostriedkom, nie cieľom.

Keď Robert Fico v roku 2006 prvýkrát preberal vládu, Slovensko bolo nazývané tigrom strednej európy. Rástlo, ako nikdy predtým a minimálne vo svojom okolí (nie len bratislavskom) som vnímal náladu, ktorá je vtedy, keď skrátka ide karta. A keď ide karta dosť dlho, ľudia začnú rozmýšľať a vymýšľať, či to neskúsiť nejako inak. Podporené kauzami a kauzičkami, Smer vyhral na druhý pokus voľby, hoci SDKÚ-DS dosiahla najlepší volebný výsledok vo svojej histórii.

Prišiel Robert Fico a v treťom roku jeho vlády prišla aj kríza. A zrazu bolo treba niečo robiť. Keď je zle, je zle, a je to politicky ťažké. A vtedy sa prejaví, na čo v skutočnosti máte, alebo nemáte. Či dokážete zaveliť do boja, alebo len kľučkujete a hľadáte akýkoľvek spôsob, ako z toho von s čistým štítom. Bez ohľadu na dopady na spoločnosť.

Dlhodobo som presvedčený o tom, že politický líder musí ľudí motivovať. Nie len k tomu, aby ráno vstali, ale aj k tomu, aby aj v ťažkých chvíľach zaťali zuby a pohli zadkom, hoci to nie je príjemné. Určite menej príjemné, ako čakať na spasenie zvonku.

Možno to je klišé, ale po tých ôsmich rokoch (s krátkou prestávkou), je viac než zrejmé, že v prípade Roberta Fica nie je moc prostriedkom, ale cieľom. Neexistuje žiadny cieľ, ktorý by naplnil. Dokonca, ani žiadny cieľ, ktorý by nenaplnil. On totiž žiadny cieľ nemá. Len chiméry o tom, čo si ľudia zaslúžia. Toto môže vydržať nejaký čas, ale nakoniec sa to minie. Keď sa chiméra rozplynie, nastúpi dezilúzia. A dezilúzia je katastrofa z tých najhorších, pretože rozpúšťa vieru v lepšie zajtrajšky a tým pádom aj akúkoľvek motiváciu niečo robiť.

V roku 2006 Robert Fico preberal ekonomického tigra. V roku 2013 riadi krajinu z pozície absolútnej moci, kde v jednom z ôsmich krajov s prehľadom vyhrá neonacista, ktorý sľubuje poriadok. Presne rovnaký, ako Robert Fico sľuboval v roku 2002. Na tlačovke po týchto voľbách s kamenným ksichtom vyhlási, že necíti žiadnu zodpovednosť. Zrejme netuší, že či ju cíti, alebo necíti, nijako nesúvisí s tým, že ju ako premiér šiesty rok vo funkcii skrátka má.

Voľby do VÚC máme takmer za sebou, takže je najvyšší čas, aby niekto vyzval pravičiarov na sebareflexiu. Opäť. Skúsil som načrtnúť, ako by tá sebareflexia mohla vyzerať.

SDKÚ

Jediným kandidátom SDKÚ, ktorý výrazne uspel, je Pavol Frešo, ktorého čaká finále s Monikou Flašíkovou – Beňovou. Inak strana v podstate vybuchla. Či do počtu finalistov, alebo poslancov.

Logickým vyústením je vyvodenie politickej zodpovednosti vedenia, ktoré by malo zložiť funkcie a zvolať mimoriadny kongres. Po ňom by sa mal do vedenia strany bezpodmienečne dostať jediný úspešný regionálny kandidát Pavol Frešo. Oh wait..!

  KDH

KDH reflexiu nepotrebuje. Ján Figeľ opäť o niekoľko konských dĺžok vyhral súťaž o najobludnejšiu floskulu volieb: „Tieto voľby treba dobre čítať. Nepreceňovať, ani nepodceňovať“, múdro uviedol. Okrem toho má KDH o 10 poslancov viac, ako v predchádzajúcom volebnom období.

  Nová Väčšina – Dohoda (Daniel Lipšic)

Po totálnom debakli strednej časti strany v Bratislave by strana mala vymeniť časť podpredsedníctva a opäť aktualizovať názov. Tentokrát možno „Nová Väčšina (Daniel Lipšic) – Bez Dohody“. Celkový zisk 5 poslancov nabáda zmeniť aj prvé meno strany. Lebo NOVA sa síce novo tváriť môže, ale na prdel dostali aj ľudia, ktorých by svojho času Sulík považoval za presluhujúcich politikov.

  SaS

SaS môže oslavovať. Podľa počtu poslancov prekonala Nova takmer o dvojnásobok. V Bratislave má 7 poslancov, mimo Bratislavy dvoch. Spolu 9. To je dobrý základ pre obrodu liberálnej politiky na Slovensku. Majú podiel na bratislavskom víťazstve, hoci podpredseda Galko žmurkal aj smerom k Oskarovi Dobrovodskému. Lebo to dáva zmysel.

Most – Híd

Most uspel v Bratislave. Híd dostal na zadok v Trnave aj Nitre, lebo výrazne prehral s SMK. Logicky by teda malo iniciatívu prevziať slovenské krídlo a vymeniť Bugára, ktorého by volili aj Slováci, keby nebol Maďar. Oh wait číslo 2.

Čo z toho vyplýva? Nič. To, čo Radičová so Sulíkom rozdelili, už ani svätý Dindi nespojí. Ironicky vyznieva jedna z bratislavských antikampaní, ktorá hovorila o tom, ako Krajcer rozbíja pravicu. Hoci rozumiem posolstvu a otvorene, Krajcerovi som naozaj nefandil, ťažko rozbíjať niečo, čo je rozbité na prach a zjavne sa na tom nič v najbližšej dobe nezmení. Ešte aj Ľudovít Kaník napísal, že bude pokračovať v tom, čo robil doteraz. Komu nie je rady, tomu nie je pomoci.

Najbližším testom sú prezidentské voľby, kde pravica prejavila mimoriadne integračné schopnosti. Možno je čas začať si zvykať, že ak sa má scéna niekam pohnúť, tradičný pravoľavý rez bude niekto musieť definovať nanovo. Tak, ako to v ČR spravil Babiš. 

Voľby v Česku mnohých vyrušili. Voliči redefinovali politickú mapu a výsledok nijako nenaznačuje, že by sa v ČR usadila nejaká forma stability.

Volebným výsledkom zamávali najmä dva subjekty – Andrej Babiš a Tomio Okamura. Babiš skončil tesne druhý, Okamura porazil KDÚ-ČSL.

Etablované strany (aj tie slovenské) plačú, že je to len marketing a ide o „účelové politické projekty, ktoré nemajú vyprofilovaný program“ a blabla.

Babiš mal obrovskú a drahú kampaň. Okrem toho ju zvládol, nie len marketingovo, ale aj politicky. Kampaň a diskusie si očividne užíval, a to len eskalovalo nervozitu v tábore tradičných. A tak sa stalo, že nebral voličov len zľava, ale aj napravo. To, čo sa stalo v TOP09, ktorá po páde Nečasovej vlády vyzerala, že z toho možno nakoniec ešte vyťaží, je na samostatnú analýzu a dúfam, že ju nejaký český pundita napíše.

Babiš získal momentum, ktoré vyplašilo nie len tradičných politkov, ale aj príčetnú mienkotvornú tlač. Antikampaň voči jeho osobe je ďalším skvelým príkladom nepochopenia väčšinovej reality v tábore pravých a tradičných. Jeho profilácia ako eštebáka bola miestami až komická. Totiž, v krajine, kde sa kradne tradične, očividne a vo veľkom, je strašenie 30 rokov starým tieňom pomerne odvážne. A voľby ukázali, čo si o tom tradične ľavicoví Česi a Moraváci myslia. Je im to úplne jedno. Je Babiš horší ako Bém? Alebo Rittig? Či Janoušek? Standa Gross? Alebo tradičný Rath?

Babišovo hlavné posolstvo v emocionálnej rovine znelo, že je dosť bohatý a kradnúť nepotrebuje. Je jasné, že keď má konglomerát Agrofertných rozmerov priame zastúpenie v parlamente, na škodu mu to asi nebude. Lenže tam volič často nedovidí. A koniec koncov, Babiša si ľudia aspoň zvolili. Širokého, Poóra, Haščáka, či Brhela (a ďalších x) posledných 10 rokov nie, hoci je verejným tajomstvom, že väčšina kabinetu tradične obhajuje predovšetkým ich súkromné záujmy.

V racionálnej rovine má Babiš rovnaký tromf – kampaň si platí sám. Nemusí sa vykrúcať, nemusí si vymýšľať darcov, nemusí sa pred kamerou krútiť, že si požičal a splatí to z poslaneckého platu.

Tradiční tak strašia netradičnosťou, neskúsenosťou, marketingovosťou, účelovosťou a ideovým (ne)ukotvením.

Neskúsenosť je skvelý argument, pretože všetci tradiční sa v parlamente zrejme narodili. Ak si spomeniete na mnohých tradičných v ich začiatkoch, môže to byť pomerne zábavné. Keby teraz ktokoľvek rozprával ako Havel pred 20 rokmi, bol by za úplného blázna. Premiér Fico tesne po svojom nástupe do funkcie spôsobil euroškandál, ktorý nás stál nemálo peňazí. A to bol v politike už viac ako dekádu. Tradičný Paška, toho času druhýkrát predseda NRSR, veľmi skúsene prepisoval schválené zákony, a keď ho počujete rečniť, máte opodstatnené obavy o jeho intelektuálnej spôsobilosti. Tradičný ex-prezident Klaus je kapitola sama o sebe. A nakoniec, skúste vymenovať spamäti aspoň 4 poslancov tradičného KDH, z ktorých tam je väčšina viac ako 2 volebné obdobia. A keď sa vám podarí spomenúť si aspoň na 3 podstatné zákonodárne aktivity zoskupenia Most-Híd – tradičného prístavu intelektuálnych elít, tak vám úprimne gratulujem.

Účelovosť tiež stojí na pevných nohách. Po všetkých škandáloch, ktoré ľubovoľná tradičná strana mala, sa o nich ťažko rozpráva inak, ako o subjektoch založených za účelom zisku. Kšefty ODS, či ČSSD sú tradičnými nositeľmi rána. To isté platí pre tradične slovenské strany. Niektoré to robia na hulváta, niektoré menej. Napríklad pri pohľade na činnosť tradičného pravoľavého bratislavského magistrátu sa vám z toho pretlaku vízií a nezištnej pomoci hlavnému mestu aj hlava zatočí.

A tak sme sa dostali k poslednému bodu. Ideové východiská a ukotvenie. Tento argument je azda najsilnejší. Priznám sa, že tiež mám radšej politkov, pri ktorých aspoň tuším, kam by radi išli. Obdivujem politický um a rešpektujem schopnosť robiť naozajstnú politiku. Na druhej strane, naozaj sú tradičné strany nejako ideovo ukotvené? S jasným programom a víziou? Kto reprezentuje ten tradičný intelektuálny výtlak? Pohľad na slovenský tradičný (aj ten nový) stredopravý prúd pri troche úprimnosti veľa optimizmu neponúka. Tá velebená ideová báza totiž ostatných 10 rokov spočíva v zásadných konfliktoch typu výhrada svedomia, Vatikánska zmluva, či príspevok do eurovalu. Sú to témy, na ktorých sa pravicové vlády tradične rozpadávajú. A voliči tradične nechápu.

Za ostatné dva roky prešli tradičné pravé strany insitnou premenou na niečo, čomu pre istotu hovoria ľudové – to asi aby nikto nič múdre neočakával. Objavili sa aj hlasy, ktoré sa k tradičnému občiansko demokratickému intelektuálnemu dedičstvu hlásia. Vznikli platformy. Jedna má dvoch členov a ďalšie dve majú tiež dvoch členov – každá jedného. Tento stav zhruba ilustruje spoločenskú objednávku a predovšetkým, schopnosť túto objednávku vytvoriť. A rovnako schopnosť spojiť sa pre väčšiu vec možno aj na úkor toho, že budem dvojkou, trojkou, alebo robotníkom.

V čom teda spočíva tá tradičnosť?

Myslím si, že pre voliča platí jednoduchá rovnica: tradičný=veľký=schopný vládnuť. Túto podmienku už nespĺňali ani ODS, ani TOP09 (padla im vláda), a nespĺňajú ju ani tradičné slovenské opozičné strany. Pretože, tiež im padla vláda. Ak nie sú schopní voličov presvedčiť, že vládnuť dokážu a na tradičnosť sa odvolávajú z pozície 3-7% preferencii, vyznieva to v prvom pláne logicky, no v každom ďalšom tragikomicky. Pretože, úprimne, čoho sa má teda volič, ktorý chce „len“ to, aby mal stabilnú vládu, ktorá mu nepije krv 24/7 svojimi zásadnými „ideovými spormi“, v prípade nových strán obávať? 

Ctihodný bratislavský magistrát ide predávať Kamenné námestie súkromnej firme. Dáva jej aj zásadné podmienky, čo od nej po predaji očakáva. Firma už vlastní budovy na námestí, a tak by sa mohlo zdať, že predať im aj pozemky je logický krok. Keby sme neboli v Bratislave.

Naše mesto má s predajmi lukratívnych pozemkov bohaté skúsenosti. Predalo sa tu už takmer všetko. A takmer vždy si mesto, alebo mestská časť stanovila múdre a prezieravé podmienky, aby sa nič zlé nemohlo stať.

A tak sa už 10 rokov bandy politických kriplov priživujú na zachraňovaní PKO, hoci každému, kto má hlavu na krku, je jasné, že každý iný stav, ako súčasný, by bol pre mesto a ľudí lepší.

Rovnako už 10 rokov využívame moderný dopravný terminál na hlavnej železničnej stanici, ktorá sa objavuje v popredných svetových publikáciách o architektúre a alergici si tam prestierajú obedy priamo na zemi, pretože ako jediná v našom mieste spĺňa prísne antiseptické nároky.

A v neposlednom rade je už 10 rokov našou pýchou aj ďalší moderný dopravný terminál, prepojený s obchodným centrom, bývaním a špičkovými kanceláriami na Mlynských Nivách.

Hoci to zďalaka nie sú všetky predajné úspechy mesta, celkom plasticky ilustrujú smrteľný strach, ktorý z tvrdých podmienok magistrátnych úradov developeri majú a aké sú ich dopady v praxi.

Primátor Ftáčnik kritizoval Ďurkovského za Hlavnú stanicu, teraz ide urobiť presne to isté s Kamenným námestím. Hoci ešte na jar otvorene luhal o tom, že nič sa predávať nejde a len sa spisuje majetok.

Tento predaj je zaujímavý aj z viacerých ďalších dôvodov. Ide vraj o osobitný zreteľ, takže sa môže predávať bez súťaže. Kde je pán Budaj, ktorý tak tvrdo bojoval proti prenájmu Starej Tržnice združeniu, ktoré ju po x rokoch konečne otvorilo?

Zaujímavé je aj načasovanie. O 2 týždne sú župné voľby, kam mnohí naši zastupitelia kandidujú za poslancov. Zdá sa mi až politicky tupé, že chcú takto sebavedomo nasrať vlastných voličov práve v tomto termíne. Zrejme majú pocit, že víťazstvo v poslednej bašte pravice je jasné a nezvratné. 

Interesantná je aj pokračujúca vojna medzi magistrátom a Starým Mestom o tom, kto sa o čo nedokáže postarať. Ak je jedným z dôvodov, že magistrát naozaj nedokáže na námestí zabezpečiť poriadok a normálne fungovanie, možno by bolo na čase uvažovať o tom, že zastupiteľstvo odstúpi pre neschopnosť. Ak sa chcú vyhovárať na peniaze, môžno by mohli začať premýšľať o nútenej správe nad Bratislavou. Totiž, nehovoríme o ošuntelom drevenom altánku na Kačíne, ale o jednom z centrálnych námestí v hlavnom meste. Rovnako tragikomický je postoj Starého Mesta, ktoré má radosť, že investora bude môcť za prípadný neporiadok pokutovať. Chcem sa opýtať, koho Staré Mesto pokutuje za stav dlažby na pešej zóne, špeciálne na Michalskej ulici, ktorú v správe zhodou okolností má?

Mám ešte jednu naivnú otázku. Na čo chce magistrát peniaze z predaja použiť? Na plátanie dier v rozpočte, alebo sa po 20 rokoch dočkáme aj nejakej rozvojovej aktivity? 

--

Koncom týždňa  v médiách prebehlo ďalšie kolo ľúteho boja medzi magistrátom a Starým Mestom o správu dvoch bratislavských námestí. Mestskej časti prekáža, že magistrát sa o námestia nestará, je tam špina a sú v zlom stave. Magistrát kontruje, že v takomto stave ich od mestskej časti prebral a určite nie sú v horšom stave, ako predtým.

Tento spor na úrovni materskej školy zhruba ilustruje, o čom je naša samospráva. Robert Fico kedysi o vláde v demisii povedal, že je tu len na to, aby kúrila a svietila. Toto zhruba platí aj pre samosprávy. Ale všetky, nie len tie v demisii. Márne sa budú občania kochať predvolebnými vizualizáciami, márne budú čakať na férovo obstarané „revitalizácie“, napríklad aj spomínaných námestí. Samospráva má problém aj so svojimi základnými funkciami. Stromy síce marketingovo vysadí, ale na polievanie nemá. Takže zdochnú. Pustí sa aj do podnikania, všetky bratislavské štadióny sú živým dôkazom, že je to výborný, zmysluplný a predovšetkým rentabilný nápad. Zo ziskovej mestskej firmy spraví zadarmo neziskové PPP. Veď čo, z cudzieho voda tečie tiež.

Zároveň sa však v meste dejú veci. Trhy, komunitné záhrady, občiansky aktivizmus nevídaných rozmerov – od bicyklistov až po Zelenú hliadku. Mám subjektívny pocit, že sa tu deje viac, ako kedykoľvek predtým.

Ku kúreniu a svieteniu teda pribúda ešte jedna úloha – aby samospráva ľuďom nezavadzala. Ak splnia aspoň toto, a zatiaľ, výmenou za rozriedené prúsery, sa im to viac-menej darí (lebo je to dobrý marketing), tak to tu v krátkodobom horizonte až taká tragédia nebude. Tento stav síce nie je ideálny, ale bez okolkov uznávam, že je oveľa lepší, ako to, čo tu bolo predtým.

Byť lokálnym politikom/kandidátom má svoje nevýhody, ale aj množstvo výhod. Kým za debilné nápady akéhokoľvek celoslovenského kandidáta so šancou na úspech médiá (aspoň niektoré) sprdnú pod čiernu zem, skvosty regionálneho charakteru zvyčajne zapadnú prachom na stránkach lokálnych sponzorských plátkov.

Chcem preto oprášiť to najlepšie, čo sa Bratislave (som z BA, do iných regiónov okrem sochy Ježiša až tak nedovidím) v tomto smere prihodilo.

1. METRO

Metro bolo evergreenom politických sľubov v Bratislave viac ako dekádu. Vždy, keď sa v nejakom plátku objavila správa o Metre, každý bratislavčan vedel, že sa blížia voľby. Metro bolo atraktívne a spolu s gulášom a párkami v podstate dostatočné. Ekonomické povedomie obyvateľstva bolo takmer nulové, takže málokto počítal, koľko to bude stáť a že na to nemáme ani v mokrom sne. Nakoniec, v počiatkoch samosprávy si aj tak málokto vedel predstaviť, čo iné by mohol chcieť.

2. LANOVKA

Lanovka prišla s prvými župnými voľbami a sľuboval ju Ľubo Roman. Lebo takú majú v Budapešti, Prahe, alebo Zagrebe. Okrem toho, niektorí bystrejší voliči už pochopili, že metro skrátka nebude a lanovka na hrad vyzerala reálnejšie.

3. ŠTADIÓNY

Štadióny rôzneho druhu sú tiež obľúbeným sľubom. Futbalový, hokejový, plaváreň. Závisí od ambícií a sponzorského pozadia. Tieto sľuby sú zo všetkých najhoršie, pretože sa v nejakých formách nakoniec aj splnia, ale cez všakovaké čachre machre to obyvateľstvo stojí násobky rozumných nákladov. Najprv sa spraví niekoľko drahých projektov a štúdií, potom sa povymieňajú pozemky v úhrnnej výmere rozlohy Čínskej ľudovej republiky a nakoniec sa niekedy zláta predražená búdka. Projektová dokumentácia je vo všeobecnosti obľúbeným cieľom komunálnych financií. Vedelo by o tom rozprávať aj už spomínané metro, či jeho okyptený potomok v podobe električky cez most.

4. PRE AKTIVISTOV A UVEDOMELÝCH

Toto je kategória, ktorá je najmenej konrétna a preto ňou operujú takmer všetci, ktorí sa hanbia blamovať sami seba. Lepšia doprava, viac zelene, cyklotrasy. Do dokonalosti to bolo privedené v ostatných komunálnych voľbách, kde dvaja kandidáti sľubovali, že zastavia developerov, teda vlastne sľubovali, že sa nič stavať nebude. Slučka sa uzavrela.

5. PRE TÝCH, ČO MYSLIA VO VEĽKOM

Je tu ešte jedna kategória sľubov, ktorá prekonáva aj metro. Nákladmi aj ambíciami.

Počas finišu prác na priehrade Gabčíkovo sa okolo vodnej zdrže pri Čunove objavili plagáty (veľmi vyblednuté sú tam dodnes), ktoré bratislavčanom sľubovali jednu z najväčších rekreačných zón v Európe. Hotely, pláže, jachty, vodné skútre, golf. Žiaľ, nepamätám si, kto to vlastne sľuboval.

Mojou obľúbenou fantasmagóriou je takzvaný štvrtý kvadrant. Štvrtý kvadrant je pre odvážnych, hráčov SimCity, vizionárov, rojkov, bláznov, Ďurkovského a asi aj Bajana. Je to projekt nadnárodných rozmerov, ktorý ráta s osídlením územia v Rakúsku, obnovením niektorých ramien Dunaja a masívnou výstavbou. Ide o územie, ktoré je podobne veľké ako Petržalka. V niekdajších plánoch bolo súčasťou vízie aj nedávno z nejakých rovnako predvolebných dôvodov oprášené prehradenie Dunaja pod Devínom. Komplexnejší článok o projekte je tu. 

Dlho som si hovoril, že spolu s najväčším vnútrozemským prístavom v Malackách (nie, ani to si nerobím srandu ), je to len ťažko prekonateľné. Až do dneška.

Staré politické školy sľubujú župným voličom relatívne pragmatické veci, ako poriadok, dostupné školstvo, opravené cesty a nejaké tie lokálne drobnosti. Do zaspatého rybníka však prišla nová šťuka. Tentokrát s nosom. A s ňou aj nové vízie. Plán LIDO z dielne Daniela Krajcera síce postráda rozmery štvtého kvadrantu, no inak to má takmer všetko. Aj to nové rameno.

  Daniel Krajcer má samozrejme vymyslené všetko, vrátane zdrojov: “financovanie tejto investičnej akcie je možné prostredníctvom spolupráce štátu, samospráv a súkromného sektora.” Tomuto ťažko neveriť, pretože pri takejto komplexnej spolupráci si dokážem predstaviť aj nový čínsky múr, kozmodrom a kolonizáciu Marsu.

  Ako volič však mám radosť. Po kampani Ftáčnik/Budaj som sa zľakol, že politici nie že nebudú nič moc robiť, ale že už nám prestanú aj sľubovať. Daniel Krajcer je dôkazom, že nie, a tak sa môžeme tešiť na ďalšie krásne vízie ešte krajšej budúcnosti. Čo tam po triviálnych blbostiach, ktoré má župa podľa zákona v kompetencii.

Dnes vyšiel v SME článok, ktorý popisuje nedokončený model synagógy na námestí pred Dómom sv. Martina v Bratislave. V článku sa okrem iného píše, že na tento záslužný projekt prispela bratislavská župa a štát dotáciou vo výške 200 000 Eur a projekt mal bežať tri roky. Po roku je z projektu, ktorý spočíval v búdke, krátkom filme a 12 portrétov osobností (za 270 000 Eur, pripomínam), lešenie.

V článku sa tiež spomína, že za projektom stojí Miloš Žiak a OZ Izraelská obchodná komora, no Židovská náboženská obec sa od projektu dištancovala. Jeden by si myslel, že Izraelská obchodná komora je teda len nejaké tunelárske združenie, ktoré dostalo veľa peňazí, urobila fake projekt (sankcie za neplnenie podmienok zo zmluvy nevyplývali) a zbytok sa niekde rozpustil.

Keby som mal chuť zásadne analyzovať, ráčilo by sa mi napísať, že tá bájna bratislavská kaviareň, od ktorej sa súčasní politici tak vehementne dištancujú, je vlastne kľúčom k úspechu v stredopravom voličskom spektre. Že sa do nej obúva premiér, je s ohľadom na jeho naturel prirodzené. Jeho prezidentská kampaň sa už začala a on, na rozdiel od väčšiny svojich opozičných kolegov veľmi dobre vie, kde žijú jeho voliči.

Zaujímavé je, že bratislavská kaviareň dnes nemá koho voliť. Svoju tradičnú stranu nateraz stratila, pretože tá nejako zvláštne zľudovela a tá, ktorá ju chcela nahradiť sa pre zmenu rozpadla. Nová, ktorá vznikla medzičasom, je zatiaľ voľajaká neautentická a pokiaľ sa bude spoliehať len na efekt gumovej rukavice nad volebnou urnou, môže sa celkom dobre stať, že úspechom bude vlastne účasť v parlamente.

Hoci je bratislavská kaviareň početne neveľká, stále má v spoločnosti veľký vplyv. Momentálne v šírení cynizmu a blbej nálady. Regióny späté so žatvou (obilia, či zemiakov) sa voči nej stavajú do opozície. Robert Fico napísal, že bratislavská kaviareň nerozumie Slovensku. Ja som zas rozmýšľal, prečo Slovensko nemôže rozumieť bratislavskej kaviarni. Na Slovensku sa totiž až na pár výnimiek varí otrasná káva. Ak nemáte výnimočné šťastie, na východ od Bratislavy normálnu kávu nedostanete. Aby bolo jasné, ani v Bratislave to nie je Taliansko, no proti riedkemu vývaru z bažín smútku, ktorý vám nalejú do šálky inde, je to stále to povestné nebíčko v papuľke. A keď použijem ten bájny zdravý sedliacky rozum, je mi jasné, že človek, ktorý nikdy normálnu kávu nepil, bratislavskej kaviarni nedôveruje. Čo normálne by nad takým patokom mohlo vzniknúť?

O festivale debility v spojení s bratislavským PKO som už písal. 

Je rok 2013 a story si pýta ďalšiu kapitolu. Do deja razantne vstúpil, toho času už zhodou okolností viceprimátor, zdola zmenený Ján Budaj. Minulý rok chcelo mesto pozemky vymieňať a PKO prevádzkovať samo. Bolo jasné, že je to nezmysel, pretože mesto na to skrátka nemá, ale to nevadí. Veď kauza sa hýbe.

Teraz už PKO mesto nechce prevádzkovať samo, ale chce na to „možno“ vypísať súťaž. Ján Budaj má so súťažami skúsenosti. Vďaka nemu projekt obnovenia Starej tržnice (ktorý akoby naschvál prišiel zdola a nie zhora) takmer skončil skôr, ako sa začal. Teraz sa ide realizovať pri PKO, pretože zbúrané PKO by znamenalo jeho politickú prehru. Čo by si o ňom jeho otvorení skalní pomysleli?

Je jasné, že PKO dopadne nijako, minimálne do ďalších volieb. Peniaze nebudú, súťaž sa „možno“ nevypíše a pozemky sa nevymenia. A búda bude stáť ďalej, úplne sama, úplne prázdna a úplne zbytočne. Vyhovuje to záchranárom Budajovi a Ftáčnikovi, ktorí môžu ďalej bláboliť o „nábreží pre všetkých ľudí“, vyhovuje developerovi, keďže nehnuteľnostiam sa aktuálne nedarí a stavať môže začať aj o chvíľu neskôr. A vyhovuje to zrejme aj aktivistom, ktorých pri predstave novej budovy chytá mŕtvica.

Pôvodne som chcel napísať o tom, na čo je dobrý Twitter. Dnes ráno totiž Oleg Tinkov, majiteľ Tinkoff Bank a jeden z hlavných sponzorv tímu Saxo-Tinkoff tweetol, že Contador, v tom čase druhý, nebude ani na bedni. A aj tak bolo.

Popri tom som ale prišiel na to, že chcem napísať hlavne o Tour de France. Tour vnímam od začiatku deväťdesiatych rokov, keď na nej kraľoval Miguel Indurain. Najväčší čávo od Merckxsa až do Armstronga. Hoci som vždy viac holdoval technickejším športom a dodnes si myslím, že je len málo neduchaplnejších činností, ako praktizovanie súťažnej cyklistiky, chcel som mať žlté tričko.

Tour sa dá len milovať, alebo nechápať. Alebo pozerať, keď jazdí Sagan. Ja som sa k nej dostal náhodou – bolo leto a ja som bol chorý. A, na vtedy jedinom kanáli Eurosportu, celý deň nešlo nič iné. Vtedy ešte s anglickým komentárom, ktorému som vôbec nerozumel. A potom prišiel Robert Bakalář a ja som sa už na Tour každý rok tešil.

Tri týždne, päť hodín denne 200 chlapíkov bicykluje. Doping – nedoping, taktika – netaktika, technika – netechnika, aj tak vždy závisí len od toho, kto v kľúčových momentoch najviac zaberie. Niekedy je tých momentov viac, niekedy len jeden – ale o to kľúčovejší. A všetci pozerajú s otvorenými ústami.

Okrem toho sú prenosy z Tour vlastivedným dokumentom o kedysi úspešnej krajine, ktorá je však, aj pre účely Tour, pekná a uprataná. Žiadne čierne skládky, žiadne verejné dlhy na očiach. A ľudia pozerajú. Pretože Tour má SWAG. Tak, ako ho má F1 v Monacu, Wimbledon a Ryder Cup. Tour má aj kultový soundtrack, asi najlepší zo všetkých a som zvedavý, či nejaké podujatie bude mať niekedy lepší.

Peter Sagan je zjavenie, ktoré môj zážitok z Tour posúva ešte o kúsok ďalej. A je mi veľmi ľúto, že sa toho nedožil už spomínaný Robert Bakalář. Tak nadupaných borcov nemalo Česko, Slovensko ani Československo na Tour nikdy. Všetok rešpekt Svoradovi, či Hruškovi, ale Sagan, Kreuziger aj Velits sú už iná liga. A ľutujem aj to, že som sa dožil Niňaja. Počúvať toho chlapa je horšie, ako šliapať na Alpe d’Huez. Trikrát za sebou.