Martin Koval - vegan ultrarunner

Charakter podrážky sa mi veľmi osvedčil v lesnom a mierne skalnatom teréne. Perfektne tlmí, má výbornú trakciu. Výčnelky sú rozmiestnené tak, aby trakciu udržali nielen v pozdĺžnom smere, ale aj z boku. Scott ich označuje ako 360 stupňovú trakciu a vyvíjal ju spoločne s vedcami z mníchovskej Technickej univerzity. Pokiaľ nebežíte len po ideálnych chodníčkoch, ale radi si do cesty začleňujete aj naklonené (vysoko)horské traverzy, potrebujete aj držanie zo strán, aby sa vám noha nezošmykla. Model Supertrac RC vyvinutý pod mottom firmy “No shortcuts” má podržať atléta v každom teréne a v každej chvíli. Jeho podrážka je skutočne veľmi zaujímavá. A  to bol hlavne dôvod, ktorý inšpiroval vyskúšať ich.

Niekoľkokrát som ju otestoval aj na tatranskej žule, no myslím si, že sú na ňu až príliš mäkké. Hoci držala dosť pevne, zdá sa mi, že sa táto podrážka na tomto tvrdom povrchu trpí o čosi viac ako tuhšia guma. Pocit z tenisiek bol rovnako perfektný aj po behu na rakúskych schnebergovsko-raxovských trailoch plných ostrých kameňov, ale keď som sa pozrel na podrážky, povedal som si, že o chvíľku už budem potrebovať druhé. Všimol som si, že najviac sa deformuje päta. Aj keď by mala mať skôr stablizačnú funkciu, pri mojom štýle ju trošku zapájam na strmších zbehoch. Časom som ich začal nosiť na lesné behy obyčajného, ale aj technického formátu - hlavne vo Volovských vrchoch a Malých Karpatoch.

Špička modelu Supertrac RC je širšia, pekne vystužená. Pri zakopnutí o kameň v nej prsty až tak nebolia. Ocenil som ich hlavne na zbehoch, pretože som sa vedel pustiť a využiť ich tlmenie cez pružnú podrážku. Tá využíva technológiu eRide, čiže by mala prevažovať zlý dopad z päty na špičku. Guma je z materiálu AeroFoam+. Teniska má 5 mm drop, pričom noha je postavená na podrážke, ktorá je 17,5 mm hrubá na špičke a 22,5 mm na päte. Či to bola Krížna Krížom Krážom, Poludnica Run, Poľana Skyrace, tenisky mi veľmi pomohli. Kroky v nich sú stabilné, plne ovládateľné v ťažkom technickom teréne.

Zviditeľniť treba aj jazyk tenisiek a upnutie šnúrok. Pri mnohých dnešných teniskách je sila, ktorá tlačí od šnúrok cez jazyk na klenbu citeľná, a to ani nie po tak dlhej dobe. Supertrac RC má veľmi prepracovaný jazyk, šnúrka je rozmiestnená tak, že tento tlak je značne eliminovaný.

Jedinú vec, ktorú by som im mohol vytknúť,  je tvrdosť horného okraja zvršku, ktorý pôsobí na členok. Je ho trošku cítiť kým sú tenisky nové. Časom ale zmäkne. Preto ich odporúčam chvíľku zabehať. Po dvadsiatich, tridsiatich pretekárskych kilometroch členky už môžu trošku bolieť.

Záverom by som chcel zdôrazniť mäkší, tzv. softground podklad, ktorý im sedí najlepšie. Predĺži životnosť a po daždi v blate naplno využijete 360 stupňový grip, teda trakciu z každej strany. Kamenistý terén im nerobí problém,  iba ovplyvňuje životnosť.

http://www.scottsport.cz/

Profile:

Climbing to Gornergrat (3130 masl) from Zermatt on the distance of 16 km consists of 1750 vertical meters. This is what I like and it´s definitely the most amazing part of the course from my standpoint. In this section there is also small downhill, but nothing significant. 10 km downhill from Gornergrat to Furi, descending at least 1200 vertical meters is something totally different. On the one hand it’s fast and technical, still exiting, but in a different way. A small uphill part is included to the downhill (only on 1,5 km). This is the first half. It is beautiful and dynamic. The second one consists of two uphill and two downhill parts. An uphill section from Furi to Schwarzsee consists of 650 vertical meters on the distance of 3,5 km. I like it as well. Afterwards downhill to Stafealp (3,5 km, -400m) comes. And now the most difficult part for me - 3,5 km and +540 m for fast runners. Finally downhill, descending 10 km back to Zermatt where small climbing section is integrated as well (1,5 km and not more than 150 vertical meters).

In the first half you will test your power and strength, in the second one speed and endurance. If the sun is shining, also your tenacity to push on will be tested.

Before my trip to Zermatt I promised myself to enjoy the race as much as possible. This is my main goal. On the other hand I’m prepared to push hard uphill as I believe this is my advantage.

 Race day

7:25AM I was in the crowd on Ultraks Plazza in Zermatt waiting to start. It was raining, but it was not that heavy rain. I was not nervous but I felt disappointed a little bit. If storm comes, the race can be cancelled. No way, I travelled here for so long time.

7:30 race finally started. My pace was slower in order to keep my HR below 160 bmp as there was a slight uphill section in the village. In my opinion a brisk beginning cost a lot of power and energy without any reason. But people were faster and I’m losing the place rapidly. After the third kilometer I had to stop for a short break. Afterwards I joined the crowd using the same pace as before and finally I caught some runners up.

After some time I reached a traverse so I could maintain higher speed using the same HR. And I was lucky. The runner in front of me was pretty fast; hence I used him to pace me for a while. When the course became steeper, I met Vit from the Czech Republic. I remembered him from our skyrunning Poludnica run event. He won that race. He caught me up, but on the other hand he did not disappear in the crowd in front of me. He kept his place and he was within my arm´s reach till the end.

When I reached the summit of Gornergrat I was impressed by Monte Rosa on the left side. It was really a spectacular view. I paused for 3 seconds to have a look and to enjoy the beauty of high mountains and glaciers. The second aid station was near and I stopped there to grab some tea.

Upcoming 10 kilometers were full of descent. I enjoyed the speed when running down. My new shoes Dynafit Alpine are perfect on a such terrain. I felt very confident and strong. I caught up many runners when I was descending, but unfortunately I lost my current place soon. When I stopped at third aid station to refill my soft flasks a lot of people were passing me. It was not raining and the sun started shining.

The rapid section was coming again. I was still in the middle on the way to Furi. First I had to pass traverse and very technical downhill covered by wet rocks and sometimes by rich flora along the trail. The ski resort road to Furi followed. Of course, I was crossing the deep valley using the lovely bridge I had known from the video teaser. In a while I was at the bottom of the climb to Schwarzee.

I knew that section; I was there two days ago. I was doing well and climbing as quickly as at the beginning. But there were so many people on the course. Two shorter courses merged with our one and I lost an overview in regards to my place on my 49K course.

Downhill to Stafealp is pretty fast with easy surface. The sun was shining and the temperature rose up. Last uphill was never-ending story for me. I was trying to reach out Vitek but obviously he had stronger finish. I realized I was carrying small water reserve that is why I paused at small stream. Brisk break cost me three places.  I caught up two of them soon, but the Czech runner Katka Matrasova escaped me and reached out Vitek in a short while.

Last aid station is situated next to a chalet. There were two Spanish runners when I arrived. They left sooner, but I caught them up at last small uphill section. Czech runners Katka and Vit did their fast jump and I saw them descending to the Zermatt. The time difference could be estimated up to 3 minutes. Unfortunately, there were too many zigzags and I observed my legs were tired. I tried to speed up and maintained the fast pace. Due to many back-and-forth in my pace I decided to descent slower. There was no one behind me, and the Czech runners are too far. It seems my final place was in safe mode.

Finally I took an advantage of an amazing atmosphere in Zermatt, yelling crowds, and I put myself to a faster pace. I took 37 place overall in time 6:22.

I definitely enjoyed the race, Matterhorn Ultraks is an incredible event. I would say, I will come again as long as I find time next August.

Martin

Link to Slovak version: http://www.skyrunning.sk/2017/09/06/matterhorn-ultraks-2017_report_martin-koval/

V mojom prípade išlo o prvé preteky s výraznejším prevýšením v tejto sezóne. Skyrunningovú prípravu som začal zhruba v marci, hneď ako sa ľadová pokrývka na lesných chodníčkoch roztopila. Išiel som takmer odskúšanou cestou, ktorou som sa pripravoval na Perúna vlani. Zredukoval som trošku výškové metre a nasadil aj svižnejšie behy na vyššom tepe. Striedaním vertikálnych týždňov a týždňov, počas ktorých som behával viac v tempe, sa mi podarilo dostať  po subjektívnom zhodnotení pocitov únavy na tréningu pri určitých tepoch zhruba na formu z minulého roka. Oproti nemu som však v úhrne nabehal menej objemových kilometrov, čo som trošku pocítil už na Ultrapunk 85 na začiatku mája.

Po štarte v Tureckej som začínal s vedúcou skupinkou bežcov stúpanie na Úplaz. Po chvíli sa skupinka roztrhla a vpredu zostal už len Maťo Halász. Pokračoval som za ním. Hoci som bežal akýmsi indiánskym spôsobom, teda strmšie časti aj kráčal, môj pulz sa pohyboval už na hranici s „červenou“. Rizika som si bol vedomý, no zo skúsenosti (výbeh na Triglav, či Ankogel) už zhruba viem, čo vydržím. Pred Maťa som sa dostal asi v polovici stúpania a ďalej som už pokračoval sám.

Pocitovo som sa cítil podobne ako pri svižnejšom tréningu a po psychickej stránke som bol aj takto nastavený. Hoci som to ťahal až po Ploskú, poradie som vôbec neriešil. Myslím si, že preteky sa skôr rozhodujú v závere, preto treba mať čistú a jasnú myseľ a sústrediť sa na pocity a telo. Iné musí ísť bokom. Na moment, ktorý rozhodne o konečnom poradí, si treba počkať. J V prípade KKK som jasne vedel, kde ho asi očakávať. Dlhá zvážnica na záver vedúca od Majerovej skaly do obce Turecká sa mu priam núkala. Na tomto úseku do toho bolo treba dať všetko.

video: HOCO

Stúpanie na Ostredok bolo najvýživnejšie a pre mňa určite najkrajší moment na celej trati. V mojom prípade bolo určite v kombinácii s horúčavou aj rozhodujúce. Už tesne pod vrcholom som začal cítiť zvieranie na lýtkach. Vedel som, že tento signál nie je veľmi pozitívny. Pamätám si na stíhačku 2015. Vtedy bolo až veľmi horúco. Preto som mal jasnú stratégiu - vypiť 1l vody do každej občerstvovačky. Kŕče sa mi podarilo ustrážiť. Na Krížnej nebolo síce až tak teplo, ale pil som iba 500 ml do každej občerstvovačky. Hoci som do seba natlačil CocoHydro a soľ, voda nie je len na smäd, ale aj médium, ktoré transportuje soľ a minerály tam, kde je ich treba. Na Krížnej som zrejme poriadne podcenil pitný režim.

Ostredok bol aj kľúčový a strategický moment na trati. Od neho boli stúpania už oveľa ležérnejšie a preto som predpokladal, že kormidlo prevezmú pretekári, ktorým toto sedí viac ako mne. Julo Kaľavský a Maťo Halász ma predbiehajú pred spomínanou Ploskou. Zhruba tak som to aj očakával. Plánoval som sa niektorého z nich chytiť a využiť ich rýchlosť aspoň na nejakú dobu na pacing. No od Ploskej som ich už nevidel. Obaja podali skvelé výkony, dali silu tam, kde bolo treba a zaslúžene vybojovali prvé a druhé miesto.

Poznačený kŕčmi som Ploskú už len vychodil ako aj všetky nasledujúce stúpania. Dokonca aj tie malé  od Veľkého Šturca. Až na asfaltke z obce Rybie som pocítil druhý dych. Dal som sa do klusu a do cieľa som dobehol na treťom mieste.

foto: Rišo Pouš

Zaujímavé je to, že pozíciu sa mi podarilo udržať aj zhruba na 15-20 kilometroch, na ktorých som sa flákal a „turistikoval“. Svahy Krížnej a počasie evidentne potrápili aj súperov. To, že sa ku mne priblížil štvrtý pretekár, som si všimol až na občerstvovacej stanici pod Majerovou skalou. Nasledovala spomínaná zvážnica. Tu som ale presne vedel, čo robiť. Bežať čo najlepšie a neflákať sa.

Akcia sa niesla skôr v komornom duchu, ale o to priateľskejšom. Na úvod musím vyzdvihnúť super prácu, ktorú odviedol tím okolo Rada Haracha. Všetko bolo zabezpečené na perfektnej úrovni, nálada bola viac než pozitívna a rezervované počasie vydržalo s Oskarom na oblohe po celý deň.

Ak ste zvyknutí na tzv. full servis pompézne preteky v zahraničí, Ultrapunk vám ukáže, ako sa dá zorganizovať rovnako príjemná akcia z takmer ničoho, v podstate len z dobrovoľného štartovacieho poplatku. Chcem pochváliť občerstvovačky so širokou ponukou aj pre nás „bylinožravcov“ a starostlivosť dobrovoľníkov.

Prečo Ultrapunk a nie Perun alebo Magnezitka?

Dostávame sa do štádia, že si treba vyberať. Tri akcie na jeden víkend je už celkom dosť. Magnezitárska šesťdesiatka je veľmi populárna a krásna akcia v mojej domovine, ale bol som ju behať už viackrát. Perun je „mega“ akcia, ktorá ma lákala až priveľmi. Má všetko, od silnej konkurencie až po perfektne zabezpečenie v Makyho réžii. Peruna som už tiež v minulosti vyskúšal, a preto som stavil na čosi nové.

Ultrapunk je v prvom rade tímový. S Mikim som už dlho nebehal a aj preto dostal prednosť. Magnezitku alebo Peruna uprednostním nabudúce. Koniec koncov, domáca komunita a priatelia by mali byť hodnotou, ktorá by nemala padnúť do zabudnutia.

V prvej línií...

85 kilometrov v pohorí Žiar a Strážovské vrchy preverili moju vytrvalostnú prípravu. Z kondičného hľadiska pre mňa Ultrapunk nebol najsprávnejšou voľbou. Tréning som smeroval inak ako po minulé roky. Hoci som v minulosti mával v takomto čase nabehané už tri, či štyri päťdesiatky, v tomto roku ani jednu. Trošku som sa v jarnom tréningu zameral na laktátovú krivku a VO2 max, preto išli kilometre dolu. Spokojný som s prvými 30 km, ktoré mi ubehli tak veľmi expresne a s perfektným pocitom. S Mikim sme valili takmer stále na prvej pozícií. A po kondičnej stránke išlo o vzdialenosť, na ktorú som mal dobre natrénované.

Únava prichádzala postupne, do 50 km sa to ešte dalo. Po ňom, cca od Fačkovského sedla, to už išlo dole vodou. Škoda, že som sa v tréningu nerozcvičil aj na dlhšie vzdialenosti. Chcelo to aspoň jednu päťdesiatku, aby telo dostalo akýsi impulz a nedegradovalo po vytrvalostnej stránke. Budem to vedieť nabudúce.

S Mikim sme dobehli ako druhá dvojica po Paťovi a Ivanovi s časom 10:32., s ktorými sme sa do päťdesiateho kiláku často stretávali. Chlapci nám nadelili cca 25 minút.

Výsledky

Na pretekoch sa mi osvedčili topánky Scott Supertrac. Prvé ultra po troch rokoch bez pľuzgiera a rozbitých chodidiel.

Teším sa na ďalšiu akciu, see u soon!

Maťo

Kinabalu Supertrac som si zvolil na ročné obdobie, počas ktorého sa beží viac tréningovo, voľne a hlavne veľa. Po vybalení tenisiek dlho nečakám. Idem sa prebehnúť, a to priamo v prostredí Poľských Tatier, v ktorých som sa na jeseň minulého roku nachvíľku ocitol. Tak čo myslíte? Ako sa mi asi pozdáva vyšší koncept veľmi mäkkej podrážky týchto črievičiek?Tenisky som začal testovať síce hneď na snehu, no neskôr som stihol ešte jeseň aj v nižších nadmorských výškach (Volovské vrchy a Malé Karpaty). Odbehal som s nimi celú zimu a teraz na jar som ich už stihol otestovať aj na pretekoch v Modre – Cez Hubalovú. Súčasne so mnou tieto tenisky vyskúšal aj môj brat Tomi, ktorý im naložil asi aj 2x toľko čo ja. Ale to len preto, že v mojom tréningu striedam v poslednej dobe až 4 páry.

Na nohe mi Supertrac sedí skvele, a preto sa v nich cítim pohodlne. Päta sa mi príliš nešúcha o zadnú stenu papučky, klenba je pekne obopnutá zvrškom. Zo začiatku som ich šnuroval cez posledné dierky, neskôr cez predposledné. Noha je v nich takto „slobodnejšia“. Na prstoch mám zo strán dosť miesta, no na dĺžku by som pri ultra záťahoch prijal ešte taký milimetrík. Hoci používam aj tenisky rovnakého čísla od iných výrobcov, číslovanie od Scott-a  sa mi zdá byť menšie. Papučka je skôr širšia ako užšia.

Koncept týchto papučiek ma bližšie skôr k maximalizmu ako minimalizmu. Hoci rozdiel (tzv. drop) vo výške, do ktorej je posadená päta a špička tvorí spomínanú vzialenosť 8 mm, podrážka tenisiek je relatívne hrubá. Moje tenisky Dynafit Feline majú rovnaký drop, no sú navrhnuté na polovičnej podrážke. Päta modelovej rady Scott Kinabalu Supertrac je od zeme odsadená o 29 mm a špička o 21 mm. Na podrážke je použitá technológia eRIDE, ktorá ju tvaruje do akejsi kolísky. Túto vychytávku ocenia hlavne bežci, ktorí dopadajú prioritne na päty. Kolíska presúva dopad na špičku. Skutočne to trošku cítiť. Ak ale beháte na tzv. „forefoot strike“,  túto technológiu si ani nevšimnete. Nevýhoda modelu je v tom, že je od pretekárskych špeciálok o niečo ťažší, váži 340 g.

Na základe skúseností, no hlavne potrieb i je ich 8 mm drop celkom vhodný na môj beh. Je akýmsi stredom medzi nízkymi drop-mi pretekárskych tenisiek (tzv. špeciálok) a  štandardnými modelovými radami bežných tenisiek (napríklad v produktovej rade Salomon: Sense (4 mm) vs. Speedcross (12 mm)). Dá sa v nich  dlho a pohodlne behať na tzv. „forefoot/mid strike“ a v čase, keď už klenba nevládze (pri dopade na tzv. „forefoot/mid strike“ tlmí dopad), je na päte k dispozícii oproti súčasnému trendu špeciálok (4 mm) ešte ďalšie dodatočné tlmenie v hrúbke 4 mm (spolu teda 8 mm). Takto je bežec viac chránený hlavne voči otrasu vedeného od päty cez koleno priamo do chrbtice a šetrí si tak zdravie.

Dezén na podrážke je veľmi agresívny a adekvátne stabilizuje chodilo aj na blate, aj na skale. Trakciu podrážky hodnotím veľmi pozitívne, tenisky pri zábere neprešmykujú a pekne sa zahryzávajú do terénu. V širokých, mohutných výčnelkoch vidím výhodu v niečom, čo by som nazval „univerzálnosťou trakcie“. Príliš husté a úzke výčnelky (napr. Salomon Fellcross) nerozkladajú záber tak efektívne na hladších povrchoch. Stráca sa v nich sila, pretože odrazová plocha robí svoje. Fyzika. Naopak na blate prešmykujú menej a odraz je efektívnejší. Supertrac je taký kompromis. Chutí mu asi naozaj každý povrch. Nesklamú na skalách, ani na hline či blate, ba dokonca chodidlo vedú pekne aj po asfalte, ak sa mu už nedá vyhnúť. Podrážku výrobca označuje ako protišmykovú, odolnú voči mokrému povrchu. Toto sa najlepšie prejaví tam, kde šmýka asi naozaj všetko - na mokrých skalách. Šmyknete sa aj v Scottoch, ale zažil som už aj horšie tenisky. Nie je to s nimi zas až také zlé.

Treba zdôrazniť jeden podstatný a pre mnohých bežcov zaujímavý fakt - dezén tenisiek je veľmi trvácny. Oproti iným teniskám, ktoré používam, je minimálne opotrebovaný. Pri tak mäkkej podrážke, na akej sú Supertrac-y postavené, ide priam o zázrak. Poviete si, že som s nimi behal v zime. No ubezpečujem vás, že dostali zabrať dosť aj na suchom teréne, skale a dokonca pár kilákov natočili aj na spomínanom asfalte.

Pri klesaniach, tzv. „zbehoch“, im skaly nerobia problémy. V týchto situáciách som hrubšiu a pružnú podrážku ocenil v najväčšej miere. Na podrážke sa podieľa materiál označený ako AeroFoam+, ktorý by mal poskytnúť ešte väčšie pruženie ako je štandard. Avšak to, že je chodidlo posadené na  vyššiu podrážku, má aj svoje nevýhody. Ide hlavne o stabilitu na traverze, cez ktorý nie je povrchom „prerezaná“  vodorovná cestička. Teniska v tomto prípade kopíruje sklon kopca a sila, ktorou sa noha tlačí do strany, je výraznejšia ako v prípade nízkych podrážok. S týmto však treba pri tomto maximalistickom princípe počítať.

Zvršok tenisiek tvorí syntetická tkanina v spodnej časti posilnená o EVA materiál a gumu, ktorá chráni prsty. Opotrebuje sa pomerne rýchlo, ako je  už dnes  bežné aj pri iných trailových teniskách. Špička je celkom dobre spevnená a pri zakopnutí ochráni prsty bez problému. Šnurovanie nie je síce na rýchloupinák, ale šnúrky sa dajú prichytiť o jazyk tenisky gumičkou, a tak sa nerozviažu – tzv. Lace Locker. Zvršok je skôr masívnejší, v zime som s nimi pohodlne vydržal s jednou hrubšou ponožkou aj pri nízkych teplotách (to sme ich mali túto zimu aj na úrovni -10 a viac). V horúčavách som ich ešte nemal možnosť vyskúšať . Vzhľadom na to , že nie sú vybavené nejakou vodoodolnou  fóliou, nepredpokladám, že budú robiť problémy.

Na záver, nakoniec by som už len zhrnul, že tieto tenisky vydržia veľa, pretože podrážka bude stále super. Sedia parádne, pri behu sú veľmi pohodlné a znesú poriadne nárazy a drsné skaly. Odporúčam ich na dlhé tréningy na každý povrch. Sú ideálne do medzisezóny. Majú rady, ak sa v nich na jeden záťah behá veľa, pokojne aj ultra. Znesú toho celkom dosť. Pre sezónu 2017 sú dostupné v krásnom novom dizajne. Preto ak ste ešte na vážkach, aké tenisky si máte kúpiť na túto sezónu, myslím si, že týmto modelom určite nič nepokazíte.

http://www.scottsport.cz/

JBL Inspire 200 (29,99 EUR, vzdy.sk)

Ide o veľmi šikovné športové slúchadlá s magnetom pri meniči, takže si ich viete veľmi pohodlne upnúť za krk. Takýmto spôsobom sa dajú odložiť v prípade, ak hudbu počas športu už nechcete počúvať.

Kvalita zvuku je trošku nižšia oproti „high endovým” slúchadlám JBL Reflect Response a Reflect Mini BT, ktoré som testoval v lete. Niet sa čomu čudovať, ide o úplne rozdielne triedy. Na zvuk som si po čase zvykol.

Jedna vec mi na tomto modeli trošku prekážala. Ukotvenie káblika k meniču vytvárala „pazvuk” v prípade, ak sa káblik príliš napínal pri otrasoch. Stávalo sa mi to hlavne v situácii, keď sa mi káblik zasekol o bežecký opasok.

V uchu držali bez problémov vďaka technológií TwistLock®. Táto technológia garantuje, že slúchadlá nevypadnú z vašich uši ani pri športovaní. Pri športových slúchadlách nie je vôbec príjemné ak si ich musíte viackrát počas športovania nasadzovať späť do ucha.  Nástavce sú vyrobené zo zdravotníckeho silikónu. Netlačia a nosia sa príjemne aj po dlhšiu dobu. Inspire 200 sú odolné voči dažďu a samozrejme aj proti potu. Externé zvuky bolo trošku počuť, čo je vlastnosťou týchto slúchadiel. Športovec môže bez obáv behať kdekoľvek, lebo vníma čo sa deje okolo neho.

JBL Focus 100 (19,99 EUR, vzdy.sk)

Tieto slúchadlá používajú rovnaký menič ako Inspire 200. Avšak ich zvuk som vnímal viac intenzívnejšie. V uchu mi zrejme lepšie sedeli pravdepodobne dôsledkom háčika, ktorý sa dáva za ušnicu. Spojenie káblika a meniča nerobilo problémy, pazvuk pri napnutom kábliku nevzniká. Tlmenie externých zvukov je na podobnej úrovni ako v prípade JBL Inspire 200.

Háčik sa môže odopnúť. Musím však podotknúť, že aj napriek lepšiemu držaniu mi občas vypadli. Myslím si, že širšia silikónová gumička by mi do ucha lepšie zapadla. Na druhej strane musím vyzdvihnúť príjemný zdravotnícky silikón, z ktorého je gumička vyrobená.

Aj tieto slúchadlá sú odolné voči vode a potu.

  JBL Grip 100 (19,99 EUR, vzdy.sk)

Najviac sa mi páčil JBL Grip 100 kvôli  kvalite a interpretácii zvuku. Oproti modelu JBL Focus 100 zvuk pôsobí o trošku sterilnejšie. Na druhej strane je viac vykreslený  a to sa mi páčilo.

Káblik sa dobre uchytí o meniče a ani v tomto prípade „pazvuk“ nevzniká. Tlmenie externých zvukov je nastavené na štandardnú úroveň ako aj pri ostatných testovaných slúchadlách. V uchu mi držali skvele. Aj tu výrobca použil technológiu TwistLock® a teda garantuje, že slúchadla aj počas športovania ostanú tam kde majú. Vo vašom uchu. Ocenil som prepracované zárezy pri meničoch, ako aj nadstavčeky priamo na kábli, ktoré slúžia na uchytenie káblika. Ten je asi aj najdlhší zo všetkých testovaných slúchadiel. Do zárezu sa dá prichytiť aj jedno zo slúchadiel,  a tak môžete mať jedno ucho voľné.

Aj tieto slúchadlá sú odolné voči vode a potu. Sú vyrobené z pružných materiálov a disponujú ergonomickým dizajnom. Silikónová gumička je rovnako príjemná ako pri testovaných slúchadlách sérií FOCUS a INSPIRE.

Slúchadlá JBL Grip 100 boli vyvinuté pre akčné športy, preto sú skvelým spoločníkom aj pre fighterov, skateboardistov, snowboard či lyže.

A teraz trošku na inú nôtu – vodeodolný prenosný repráčik JBL Clip 2 (59,00 EUR, vzdy.sk)

Z tohto produktu som bol veľmi prekvapený. Možno aj preto, že s prenosným reproduktorom som sa stretol prvýkrát. Ide o super riešenie, ktoré sa dá hocikedy dobre využiť. Napríklad ak ste na cestách.

Funguje na princípe Bluetooth, ale dá sa na prehrávač pripojiť aj káblikom. Nabíja sa prostredníctvom USB portu, vydrží hrať až 8 hodín. Je veľmi dobre odolný vode (IPX 7) a karabínkou sa dá pripevniť na čokoľvek. Napríklad na turistický ruksak pri prechádzke v prírode. Vidíte, poslúži aj ako odpudzovač divej zveri, napríklad medveďa :-). Vzhľadom k vodeodolnosti IPX7 môžete reproduktor potopiť aj do vody. Nič sa mu nestane.f Môžete ho zobrať so sebou napríklad aj na kajak, člnkovanie a podobne.

Je rezistentný aj voči nárazom, obsahuje aj integrovaný mikrofón. Dá sa využiť aj na telefonovanie. Technológiou Bluetooth sa dá spojiť s druhým reproduktorom JBL Clip 2, a tak si viete zvuk ešte zosilniť. Kvalita zvuku je na celkom dobrej úrovni a hlasitosť sa dá upraviť priamo na zariadení.

Podrobnejšie technické špecifikácie nájdete na stránkach vzdy.sk, kde sa tento repráčik dá aj priamo zakúpiť.

Prišla očakávaná sobota a ja už stojím po krátkom spánku v spacáku na námestí v Čadci. Je mi trošku chladno, ale to mi vôbec nevadí. Po štarte sa mi darilo držať sa vpredu. Snažil som sa svoje kroky pekne udýchať. V miestach, kde sa mal nachádzať prvý kontrolný bod, sa za mnou okrem českého pretekára Vladimíra už nikto nenachádzal. Držal som si priemerné tempo takmer podľa plánu, miestami ale aj o 20-30 sekúnd na kilometer rýchlejšie. To som si mohol odpustiť. K prvej živej kontrole ma na klesaní predbehol spomínaný Vláďa. Klesania mu išli jednoznačne lepšie. Mne zas stúpania. Preto som ho hneď na prvom kopci predbehol. Pri najbližšom zbehu sa poradie opäť vymenilo. Tak sme pokračovali asi do 27. km, keď sa nám podarilo odkloniť od trate a klesať niekam do neznáma. Vladimír išiel opäť rýchlejšie a tak som ho v lese stratil. Nevidel som fáborku už dosť dlhú dobu, lokalizoval som sa a vrátil som sa späť na trať.

To už ma ale predbehol Aďo Kašniar a Paťo Hrotek. Samozrejme som o tom nevedel, stretol som ich asi o päť kilometrov ďalej, keď som sa stratil druhýkrát. Na Jakubovskom vrchu (874 m n. m.), cca 32 km trasy, som neodbočil na modrú, ale pokračoval som ďalej po hrebeni. Opäť žiadna fáborka, lokalizácia a cesta späť. Na vrchu som stretol Jardu, druhého borca z ČR. Chvíľu sme špekulovali kadiaľ ďalej. Pribehol Paťo s Aďom a hneď nám povedali, že turistický smerovník je zle natočený. Ďalej sme pokračovali viac-menej spolu pričom Aďo sa pred 50.km odpojil a bežal veľmi pekne na nový traťový rekord už celkom sám (11:10).

Mne sa tesne pred prvou polovicou nešlo najlepšie. Mal som zlý pocit. Zdalo sa mi, že mám nový pľuzgier a viac som si uvedomoval unavené chodidlá. Preto som sa na živej kontrole v Semeteši (cca 50. km) zdržal o čosi viac a „zrevitalizoval“ podvozok mojím pomocníkom BodyGlide-om. Jarda a Paťo opustili občerstvovačku skôr. To mi však vôbec nevadilo, na 72. km (Kasárne, hotel Fran) som pribehol zase druhý. Chodidla boli po zákroku ako nové a tak som sa mohol rozbehnúť aspoň na ďalších 20-25 km. Od Veľkého Javorníka (1072 m n. m.), cca 73. Km, začala čľapkanica. Prišla na mňa znovu menšia kríza. Tento krát som sa nevedel prinútiť behať rýchlejšie. Dobehol nás Vláďa a Paťo sa zas stratil. Jarda sa so mnou držal plus mínus od spomínaného Jakubovského vrhu. Český pretekári si začali upevňovať druhé a tretie miesto a snažili sa dobehnúť Aďa. Mal však príliš veľký náskok. Ja som vedel, že takýmto spôsobom s chalanmi nemôžem ďalej pokračovať. Obaja začali zvažovať spoločný dobeh do cieľa a takúto myšlienku pokiaľ ide o preteky ja neberiem. Vyhrať musí stále lepší a prvé tri miesta musia byť o športovom výkone.

Pred Portášom (cca 83. km) som si teda povedal, že ak nič neurobím, budem najhoršie štvrtý. Nepredpokladal som, že ma niekto ešte dobehne. Preto som vymyslel bojový plán na posledných 20 km a získal novú motiváciu. Predošlý úsek sme išli v tempe „piánko“, kopčeky kráčali, dole vŕškom trošku pobehli. Prišiel čas na zmenu a tak som začal postupne vytvárať na chlapcov akýsi „tlak“ a prinútil ich zrýchliť. Aspoň do vrchu. Dole zrýchľovali už sami. Asi predpokladali, že si musia urobiť náskok lebo do kopca ich zase predbehnem. Pre mňa bol úsek Portáš – kontrola Beňadin na 95. km veľmi strategický, ale bolo dôležité, aby som si našetril čo najviac síl. Posledný dosť tiahly kopec som chcel zdolať rýchle, posledné klesanie ešte rýchlejšie. Preto som na klesaní na Beňadin už len cupkal a snažil sa pripraviť na svižnú cca 10 km etapu.

Po rýchlom občerstvení som sa zahryzol do posledného stúpania, chlapci boli na dohľad. Po chvíli som ich dobehol a povedal, že ich potiahnem. Zase chodili, ale pomôcť si nedali. Tak som vedel, že posledný zbeh bude kľúčový. Ak by som tam príliš na nich nestratil, vedel by som využiť moje osemročné skúsenosti z cesty a dráhy, ktorej som sa venoval pred trailovým behom a predbehol by som ich pred finišom v dedinke Lysá pod Makytou.

Pod vrcholom posledného stúpania Pasenky (710 m n. m.) som už zapol čelovku. Bolo dosť šero a zakopnúť som nikde nechcel. Tu som si uvedomil, že musím isť najlepšie ako viem. Ak by chalani videli moje svetlo, išli by po ňom ako vlci a ja by som bol korisťou. Preto som sa rozbehol na 4 min/km a na zbehu aj pod štvorminútovú hranicu. Ešte posledný kontrolný bod Okrajovci, asfalt, dedina a cieľová rovinka. Sem tam som sa otočil no nikoho nikde. Tak som si dobehol po druhé miesto s časom presne takým, akým bol minulý rok Mikim Kérim a Maťom Halászom stanovený traťový rekord (11:38). No trať bola trošku iná a prevýšenie sme mali tento rok o 500 m vyššie.

Chalani sa na Pasenkách stratili, čo posunulo Paťa Hroteka na tretie miesto. V cieli boli síce smutní, no taký je ultratrail. Orientácia v teréne je jeho súčasťou. Myslím si, že ultratrail sa posúva z roka na rok o poriadny kus ďalej. Ide o zásluhu ľudí okolo združenia Slovak Ultratrail. Odvádzajú kvalitnú prácu, ich preteky sa nesú vo veľmi dobrej atmosfére. Z radov zahraničných bežcov som počul pochvalu a „výzvu“, aby sme si vážili, že máme takéto preteky. Myslím si, že takýto neformálny feedback medzi pretekármi je vysoko relevantný, pretože je oslobodený od akejsi slušnosti, ktorú voči organizátorovi máme, keď k nemu hovoríme. A to sa mi páči, ultratrail je na správnej ceste. Mimochodom, oceňujem vegánsku alternatívu na občerstvovacích staniciach a v cieli.

Gratulujem všetkým zúčastneným a teším sa na budúcu akciu.

Výbava:

Dynafit Feline SL

24x HoneyStinger

3x ClifBar - momentalne akciová cena 1,5 EUR na VitalCity.sk (do 30:10:2016)

Ankogel sa mi páčil aj kvôli ľadovcom. Nie je ich tam síce až tak veľa, ale na začiatok a prvé skúsenosti by stačili. Preto som celú zimu počas plánovania zvažoval výbeh z východnej strany hory od jazera Kölnbreinspeicher, ktoré je známe najvyššou priehradou v celom Rakúsku. Z tejto strany sú ľadovcové polia na Ankogeli rozlohou väčšie (cez ľadovec sa prechádza súvisle na vzdialenosti cca 2km pričom sa nazbiera 450 výškových metrov). Avšak pri finálnom prepočte a kontrole parametrov ma zaskočilo nazbierané prevýšenie. Jazero je dosť vysoko a tak sa na vrchol „natočí“ len necelých 1329m. Navyše je nutné ho obehnúť celé, autom sa na jeho západnú stranu podľa mojich informácií nedá ísť. Prvých takmer 7km by bolo príliš nezáživných.

Preto som radšej zvolil opačnú, západnú stranu hory – dedinku Mallnitz (1191 m n. m.), situovanú v nádhernom, hlbokom údolí. Z tejto západnej strany sa prevýšenie vyšplhá na 2200m na cca 10 km. To už znie o niečo lákavejšie. Náročnosť z hľadiska prevýšenia je podobná výberu trate na Triglav, ibaže je o niečo kratšia (o 5 km, tam a späť o 10 km). Svah je exponovanejší a z troch štvrtín ho tvorí zjazdovka. Záverečnú časť tvorí traverz a následné už len stúpanie cez kaskády a menšie ľadovce na Malý Ankogel (3096 m n. m.). Z neho sa postupuje na sever na hlavný vrchol. Ide zhruba o 150 výškových metrov na 0,4km.

údolie a dedinka Mallnitz, úplne v pravo Hannover Haus

Pri Triglave som si pochvaľoval dostupný materiál – reporty, fotky, skúsenosti iných turistov. Ankogel je na cestopisy skúpejší. Viac sa toho dá nájsť na českých stránkach. Na druhej strane, výstup na Ankogel je oproti Triglavu pre mnohých návštevníkov menej náročný. Podľa môjho pozorovania sa 100% z nich vyvezie lanovkou do sedielka k chate Hannover Haus, odkiaľ pokračujú cca 3,5 km pri prevýšení 770m na vrchol. A to sa na otočku za jeden deň už dá zvládnuť. Hannover Haus je veľmi pekná, zrekonštruovaná chata, v ktorej sa dá prespať v prípade ak sa nestihne lanovka na ceste späť.

Môj výlet trval tri dni počas posledného augustového víkendu. Z Bratislavy som odchádzal vo štvrtok ráno a z Mallnitzu som sa vrátil späť do Bratislavy v nedeľu večer. Za ten čas som stihol 2x vrchol a jeden „trek“ na chatu Arthur von Schmid Haus pri plese Dösener See (2275 m n. m.). Prvý, piatkový Ankogel sa niesol v znamení turistiky. Išiel som s Paulínkou a nanešťastie nám to trvalo až takmer 12 hodín. Slnko poriadne pálilo a bolo celkom horúco. Mne takáto rozcvička celkom pomohla, lebo som si poriadne obzrel trať, našiel pramienky, vyskúšal záverečné stúpanie a hlavne sa pokochal perfektnými výhľadmi na Triglav, Dolomity, Grossglocker a Dachstein. Nafotili sme zopár fotiek do reportu, takže som sa nemusel zdržiavať o deň neskôr pri expresnom výstupe.

V sobotu som plánoval vstávať skoro ráno. Nepodarilo sa, stal som až o ôsmej ráno. Obyčajne so vstávaním pri takýchto akciách nemávam problém, ale tentoraz bolo všetko inak. Bolela ma hlava, cítil som žalúdok ako na vracanie a musel som až trikrát odbehnúť na WC. Zaujímavé. Ako keby som dostal v piatok úpal. Je pravda, že som bol celý deň dosť vysoko na priamom slnku. Druhá možná diagnóza by mohla byť črevná viróza. Kamarát Rišo Pouš mi o nej a jej súčasnom výskyte rozprával pred siedmymi dňami na Tatranskej šelme Ultra. Ani neviem ako, no do 9:30 som sa dal dokopy a o pol jedenástej som už štartoval na spodnej stanici lanovky.

Na pomoc som si zobral palice, pretože zjazdovka je miestami dosť exponovaná. Po strednú stanicu sa ide „cikcakom”. Úsek predstavuje zhruba 3,3km pri 650 vertikálnych metroch. Miestami som chcel ísť kolmo hore a vyhnúť sa kľučkovaniu, ktoré traverzuje zjazdovku a zachádza aj do okolitého lesa. Ale rýchlo som si to rozmyslel. Tráva a celkovo vegetácia v tejto časti bola vysoká. Na tomto úseku bolo dosť teplo a tak som sa veľmi tešil na vetrík, ktorý som očakával na otvorenom svahu hneď za strednou stanicou. Prvý úsek som zvládol za 40 minút.

Druhý úsek od strednej stanice po jej konečnú zastávku neďaleko chaty Hannover Haus je už menej zarastený. Úsek začína nadmorskou výškou 1700 m n. m.. Táto časť zjazdovky v lete slúži ako pastvina pre kravy. Postupne na nej pribúdajú skaly a vegetácia sa stráca. Je dlhá necelé tri kilometre a prevýšenie činí takmer 680m. Úsek mi trval ďalších 40 minút. Išlo sa mi dobre, bolo už menej teplo a pofukoval príjemný a mnou tak dlho očakávaný vetrík. Na chate Hannover Haus (2565 m n. m.) som nestál. Mal som už síce menej vody, ale pramienok som mal vyhliadnutý o niečo ďalej na traverze smerom ku Ankogelu. V nohách mám v tejto chvíli už asi 1300 vertikálnych metrov, 6 km za sebou a necelé štyri pred sebou. Konečne opúšťam urbanizovanú časť kopca a upaľujem traverzom dlhým necelé 2 km pod Malý Ankogel. Povrch sa mení na skaly a ja sa konečne cítim ako doma v našich Tatrách.

Na Malý Ankogel to stúpa akokeby po kaskádach, 60-70 výškových metrov po skalách hore, potom trošku plošinky. A stále dokola. Asi tak 4 krát. Dvakrát sa prechádza cez elipsovitý ľadovec Lassacher Kees. Najprv súbežne cez jeho bočný, južný okraj, na záver sa prechádza naprieč po jeho šírke. Mnoho turistov odbočuje zo značky a prejdú ním celým po dĺžke kolmo hore. Je to rýchlejšie a menej náročnejšie. Predsa zo skál bolia nohy o niečo viac. Ja som sa držal značky. Po zdolaní ľadovca som už konečne tesne pod 3000 m n. m. rovno pod Malým Ankogelom. Nasleduje exponovaný chodník kolmo hore. Je na ňom dosť veľkých skál, preto paličky skrývam za jednu z nich. Už zo včerajška som vedel, že miestami pôjdem aj po štyroch :-)

Hochalmspitze (3360 m n. m.) obrastený ľadovcom Großelendkess, žeby nasledujúca méta?

Na Malý Ankogel sa dostávam po 2h a 15min. Mám za sebou 9,4 km a niečo cez 2000 výškových metrov. Posledný úsek na Ankogel som zvládol za 15 minút. Na hlavnom vrchole stojím za 2:30. Nie je tam veľa priestoru. Pri vrcholovom kríži je zopár ľudí, no ten je trošku nižšie. Hlavný vrchol je natiahnutý na akýsi hrebienok, pričom východný a hlavne západný spád je dosť strmý. Najvyššia časť kopca je od kríža severnejšie a pripomína akýsi kameň. Ale aj tak si naň sadnem, zjem jeden ClifBar a chvíľu počúvam a pozorujem ako zo steny podo mnou odpadávajú kamene. Celkom to tam pracuje, nedivím sa, že tento vrchol sa v minulosti už raz zlomil. Nad Alpami je dnes viac oblakov, ale deň je aj tak veľmi pekný. Po siedmych minútach sa púšťam na cestu späť. Trvá mi zhruba hodinu a 55 minút. Paličky som našiel až na druhý pokus, tie balvany na ceste späť vyzerali veľmi podobne.

Koniec koncov som rád, že sa mi Ankogel na tomto výlete podarilo aj vybehnúť, pretože ráno som už strácal nádej. S časom som celkom spokojny, očakával som menej, ako vždy. Nohy si pamätali ešte šelmu a aj piatkovú turistiku. Už teraz sa teším na ďalší kopec, ktorý v rámci projektu Up&Down vybehnem. Pravdepodobne však až v sezóne 2017.

Výbava: 

Dynafit Feline SL

3x HoneyStinger

1x ClifBar

1l vody + zopár glgov z potoku pri výstupe a zostupe

fúkerka Salomon Bonatti pre prípad búrky

Pripájam ešte zopár fotiek:

Ankogel a Malý Ankogel z traverzu

ľadovec Lassacher Kees pod Ankogelom

Na prvý pohľad vyzerá produktová rada slúchadiel Response oproti ostatným slúchadlám o niečo masívnejšie. Môže za to batéria a hardvér ukrytý do akéhosi náhrdelníka v tvare písmena „U“ , ktorý sa nazýva ergonomický pás. Ten sa pravdaže umiestni na krk športovca. Z neho vychádzajú kábliky k „bedničkám“. Kábliky sú potiahnuté na svetlo reflexnou líniou. Tá prispieva k bezpečnosti pri behaní alebo inom športe za tmy. Na ergonomickom páse neprehliadnete diódu (bliká na modro alebo červeno), USB port určený na nabíjanie a samozrejme tlačidlo On/Off.

Response kombinuje niekoľko vylepšení. Pozornosti určite neujde dotykové ovládanie. Táto moderná technológia umožňuje dotykom na slúchadlo spustiť pesničku, zastaviť ju, prehodiť na inú, uzamknúť celé zariadenie a samozrejme prijať alebo zložiť prichádzajúci hovor. Zvukovým povelom sa dá spustiť vyhľadávač (Google) a nájsť informáciu, ktorú v daný čas potrebujete. Stačí sa len dotknúť, resp. chvíľu podržať ukazovák na vymedzenej plôške slúchadla a telefón dostane signál. Veľmi som ocenil uzamknutie ovládania. Táto funkcia je z môjho pohľadu nutnosťou pri používaní týchto slúchadiel pri hocijakej aktivite. Odporúčam ju neustále používať. Dotykové plôšky sú veľmi citlivé a nerozoznajú prst od iného predmetu. V praxi sa potom stáva, že ak si chcete napríklad utrieť čelo od potu predlaktím a ramenom sa náhodou dotknete na dotyk citlivej plôšky, prehodíte alebo zastavíte pesničku, ktorú momentálne počúvate. Ovládanie reaguje na dotyk čohokoľvek. Aj čelenky alebo šatky. Uzamykať ovládanie sa naozaj oplatí.

Vodeodolnosť slúchadiel je ich veľkým prínosom. Dážď, pot a vlhkosť slúchadlá nepoškodí. Nechtiac som ich otestoval počas silnejšieho dažďa. Hoci som sa trochu obával poškodenia, slúchadlám sa nič nestalo. Vnímam to definitívne ako pridanú hodnotu. Môžete odbehnúť kamkoľvek a nemusíte sa báť, že ak vás zastihne dážď, poškodíte si celkom drahé slúchadlá.

Do ušnice sa slúchadlá ukotvia prostredníctvom slimáčika, ktorý je dodávaný v niekoľkých veľkostiach. Nevypadnú, držia ako prilepené. Treba ich len poriadne „zatočiť“, uchopiť do ušnice. Mne sedeli dve veľkosti slimáčika, M a L. M-ko mi bolo pohodlnejšie, ale na druhej strane hudbu som  si viac vychutnal so slimáčikom vo veľkosti L, hoci som si ho v uchu viac uvedomoval. Či chceme alebo nie, pri týchto typoch slúchadiel je čistota zvuku podmienená priepustnosťou externých zvukov. Keď zvukovody izolujeme, vo väčšej miere nemusíme púšťať hudbu až tak hlasno. V rušnom či hlučnom prostredí je tak hudba podstatne čistejšia, krajšia a povedal by som, že aj dynamickejšia. Počúvate ju pozornejšie. Minimálne ja sám. Na druhej strane odporúčam brať ohľad aj na bezpečnosť a neodrezať sa od okolitého sveta vo veľkej miere. Platí to hlavne pri behu v meste či na rušnom mieste, kde hrozí stret s chodcom, cyklistom, nedajbože automobilom.

Kvalitu zvuku som porovnával s modelom Reflect Mini. Zvuk obidvoch slúchadiel je veľmi ,veľmi kvalitný. Po tejto stránke som bol veľmi spokojný. Treba spomenúť, že Response dáva zvuku o niečo inú dimenziu. „Štuplíky“ sú väčšie (8,6 prémiový, dynamický menič) a je to cítiť na basovej linke hoci využívajú rovnaké frekvenčné pásmo (10 kHz – 20 kHz). Tie sú oproti modelu Reflect Mini posunuté na vyšší level. Suma sumárov je zvuk veľmi čisto vykreslený, spektrálne vyvážený, oproti Reflect Mini s výraznejšími, no stále príjemnými basmi.

Model športových slúchadiel Response vydrží hrať asi 10 hodín, nabíja sa cez USB port. Nabíjačka je samozrejme obsahom balenia. Slúchadlá vás notifikujú hlasom či sa zapli, či sa idú vypnúť alebo či hľadajú zariadenie. Fungujú na princípe Bluetooth, čo je už akýmsi štandardom a trendom v športovom segmente. Technológia Bluetooth vám dá slobodu od káblika, ktorý vám viac nebude pri športe prekážať. Slúchadlá hlasom notifikujú aj stav batérie. Tu by som vytkol azda len to, že čím je batéria viac vybitá, oznamujú to častejšie. A sem tam to pôsobí rušivo.

Nepáčila sa mi ešte jedna vec a tou je nastavenie hlasitosti. Pri Reflect Mini BT sa hlasitosť dá nastaviť aj ovládačom. Pri modelovej rade Response ju viete ovládať len na zariadení a to je trošku obmedzujúce. Na druhej strane dá sa na to zvyknúť.

Hľadáte kvalitné športové slúchadlá? Potrpíte si na ozaj kvalitný zvuk? JBL Reflect Response, je určite alternatívou, ktorú by ste mali vyskúšať.

Viac informácií o produkte: http://www.jbl.sk

Zhruba 2,5 týždňa pred pretekmi Tatranská šelma Ultra (TSU – snáď sa na mňa za skratku nenahneváte :-)) som nasadil do tréningu aj tiahlejšie úseky, a taktiež som sa vrátil k 30 km voľným víkendovým behom. Po zrušenej NTS-ke som na chvíľu vysadil dlhé behy a skôr som behával kratšie trate. Súviselo to aj so snahou o vertikálnu prípravu. V polke leta som po ročnej pauze opäť nastúpil na Slavkáč, teda Tatranskú šelmu Vertical a konečne som si splnil aj zámer vybehnúť na „jeden šup“ na Triglav (2866 m n. m.).

Ale späť k príprave na TSU - teraz strategicky. Trasu som si poriadne preštudoval deň pred štartom. Hoci som ju až na záverečný úsek od Zeleného plesa dobre poznal, potreboval som si rozpočítať prevýšenia a časy. Rád si preteky delím do častí, resp. do fáz. Učí ma to odosobniť sa od tempa rýchlych pretekárov, konkurentov a viac sa držať toho, na čo mám natrénované. Aj keď to nie vždy vyjde úplne podľa plánu.

S kamarátmi, košickými „šelmami“ som sa stretol v piatok večer v Ždiari. Gabi s Marínou rezervovali veľmi pekné ubytovanie v drevenici na Antošovskom vrchu. Na okraj musím podotknúť, že toto miesto má famózny výhľad na krásne Belianske Tatry. Spánok a raňajky, klasika – cca 6 hodín spánku a ovsené vločky. Ráno som si bol trošku menej istý bruchom, či skôr črevami. Vedel som, že ešte jedno WC-ko by nebolo od veci, no ráno v Ždiari už nebol čas. Pred štartom na Troch studničkách som si síce odskočil, no aj tak som mal pocit plných čriev. Možno ešte poznamenám, že deň pred väčšími pretekmi už veľa nejedávam, no nakoľko som bol doma v Košiciach nedodržal som to úplne. Predsa len, keď som v Bratislave, jedávam striedmejšie. 30-40 minút pred štartom som ešte vypil nápoj AloeVera, čo asi nebola najlepšia voľba. Bol som lenivý zbehnúť do auta pre čistú vodu a tak som siahol po tom, čo bolo po ruke.

Od štartu som sa držal vpredu, predbehol ma len Košičan, kamarát a myslím, že takisto vegán, Mišo Durilla. Mimochodom Mišo sa veľmi pekne umiestnil na jar v Poľsku na pretekoch Ultramaraton Beskidzki Topór (73 km, 3280 m, 8:03 – 2. miesto absolútne!). To len na okraj, aby bolo každému jasné, že v Košiciach to nejde len Rišovi Zvolánkovi, či Julovi Kaľavskému. Predsa máme v behu dosť silné zázemie a skvelých borcov.

Zdalo sa mi, že Mišo ide dosť rýchlo. Predpokladal som, že s pribúdajúcim časom tempo zvoľní. Na druhej strane som očakával, že aj ostatní pretekári pôjdu rýchlejšie a skúsia ho dobehnúť. Asi im to znemožnil užší chodník alebo ja som ich nechtiac blokoval :-) . Držal som sa teda plánu a musím priznať, že mierny stupáčik na magistrálu z Troch studničiek mi celkom sedel. Držal som si uvoľnené telo a snažil som sa o ľahký, úsporný krok. Na magistrále sa poradie trošku zmenilo. Predbehol ma domáci „kamzík“ Kaktus, Zdeno Longauer z BB a súčasný ultra rýchlici Martin Halász s Peťom Fraňom. Pišta Rácz, jedna z košických legiend hlavne orientačného, no aj trailového behu, dobehol na moju úroveň. Veľmi som sa neponáhľal. Aj napriek okolnostiam som sa stále držal svojho plánu. Na Štrbskom plese som bol asi o 7 minút skôr, ako som chcel. Tu však prišiel veľký zlom.

Telo sa začalo pýtať na veľkú a preto som si cestou na Popradské pleso musel odskočiť. Radšej skôr, ako bežať pomaly. Stálo ma to slušnú pozíciu. Škoda. Na stúpaní na Ostrvu som sa ešte snažil zachrániť, Peťa Fraňa som už mal na dohľad (asi na dve serpentíny). Kamenistý úsek po Sliezsky dom ma však zase spomalil. S tým som aj počítal. Na tatranskej žule sa nemôžem dotiahnuť na domácich pretekárov, pretože na nej majú odtrénované o niečo viac ako ja. Horšie bolo to, že s WC prestávkou pri Štrbskom plese som mal už dosť sklz na mojom úseku č. 2.

Lukáš Budínský, sportovni-fotografie.cz

Cestou na spomínaný Sliezsky dom som pustil dopredu ďalších pretekárov (aj Peťa Kalmana, ktorému sa túto sezónu na pretekoch super darí). Na Sliezskom dome ma dobehol Julo Kaľavský, s ktorým som si napriek pretekárskemu „zhonu“ celkom dobre pokecal aj o jeho účinkovaní na ultra-trailových pretekoch okolo rakúskeho Grossglockneru. Opäť som začal cítiť potrebu na veľkú. Preto som si odbehol aj pred Hrebienkom a moje zdržanie bolo už viac ako výrazné. Po krátkom občerstvení som sa pustil na Skalnaté pleso. Úsek to je trošku frekventovaný, ale nešiel sa mi zle. Horšie bolo to, že v týchto miestach som začal pociťovať kŕče v žalúdku a tie sa so mnou tiahli až do cieľa. Zrýchliť pod 5 min/km bolo nemožné. Žalúdok ma hneď ubrzdil.

Vedel som, že zvoľna to do cieľa dobehnem. Ale na extra výkon to už nebolo. Čo čert nechcel, alebo aj chcel, podarilo sa mi ešte k tomu všetkému zablúdiť. Cestou z Veľkej Svišťovky ma turisti stiahli na chodník do zlej kosky a tak som vyšiel na skalách pri vodopáde. Chvíľu som to skúšal zliezť, aj by sa dalo. Ale povedal som si, že nebudem riskovať a tak som sa vrátil ako som prišiel. Strata asi na 10 min..

Od Brnčalky som pokračoval voľnejším hopsoklusom cez veľmi pekné úseky Belianskych Tatier. Doprovod mi robil Orsi, ktorý síce do Vyšného Kopského sedla šiel o niečo za mnou, no pri finálnom klesaní ma taktiež predbehol. Zbehom Monkovou dolinou ma strašili vopred kamaráti, ale aj turisti na trati. Zastrašiť som sa nedal. Neprišlo mi to až tak extra strmé a veľmi náročné. Podobnými chodníkmi zbehávam často v Alpách. Tento úsek mi pripomenul moje miesta na západe. Belianske Tatry sa mi ale  veľmi páčili. Už len kvôli týmto miestam sa na preteky oplatilo prísť!

Na posledných 2-3 kilákoch som sa ešte snažil ísť pod 5 minút. Stále neúspešne, tak som to docupital do cieľa, ako to len šlo. Tesne pred cieľom ma dal ešte aj kamarát a organizátor Behu cez Vápeč Peťo Habánek. Šiel ako stroj :-). Nakoniec z toho bolo 16. miesto a hlavne viac ako o hodinu horší čas ako plánovaný.

Mimochodom, Rišo Pouš z Vetroplach Magazínu ma v cieli postrašil, že žalúdočne problémy možno spôsobila aj viróza. Viacero ľudí a pretekárov s nimi mali poslednú dobu starosti. Na jeho slová som si spomenul o týždeň neskôr, pred výbehom na druhý vrchol leta 2016 - rakúsky Ankogel (3256 m n. m.). Ale to je už iný príbeh. Stay tuned!

Výbava: 

Dynafit Feline SL

Salomon S-LAB ADV SKIN3 12SET

10x HoneyStinger

Informácie o výstupe na Triglav sa dajú nájsť na našom slovenskom či českom internete. Je ich veľa. Triglav je populárny kopec a z našich končín to k nemu nie je tak ďaleko. Rozprestiera sa v strede Júlskych Álp, familiárne nazývaných “Juliánky” (výraz som počul už viackrát a naučil som sa ho používať). Je akýmsi srdcom celého pohoria a preto je veľmi dobre dostupný z hociktorej strany. Existuje preto niekoľko výstupových ciest rôznej náročnosti a dĺžky. Ľudia si tento výstup zvyknú rozdeliť na dva dni a prespať na jednej z chát, ktorých je v jeho okolí hneď niekoľko.

 Na Triglav som sa teda chystal už dlhšie, za ten čas sa mi podarilo preštudovať niekoľko reportov. Študoval som ich tak spontánne počas posledných troch rokov. Predstavu o výstupových trasách som mal celkom dobrú. Terén bol ale trošku záhadou. Bol asi jedinou vecou, ktorou som si bol menej istý. Poznal som ho síce zo spomínanej dovolenky, ale skôr z južnej strany v oblasti Bohinského jazera. Pre tohtoročný výstup som sa rozhodol pre najkratšiu, ale zato najstrmšiu výstupovú cestu Trenta (cca 700 m n. m.) - Triglav (2864 m n. m.). Na masív sa vydriape zo západu, na samotný vrchol ale z južnej strany. Smerom hore to je takmer 15km pri 2200m prevýšení. Do poslednej chvíle som netušil, či sa touto stranou na Triglav dostanem behom.

Pohľad do rokliny pri masíve Zadnjica, ktorá sa nachádza presne v strede z prava do ľava medzi tými dvoma zarastenými kopcami, úplne v zadu Bovec.

 Aby som sa oboznámil s terénom, rozhodol som sa skúsiť vyliezť na vrchol najprv turisticky. V tretiu Júlovú sobotu som teda preskúmal miesto štartu, dolinu pod masívom (Zadnjica), prevýšením náročnejší a reportmi ospevovaný výstup cez steny Skok a Komar na Koču na Doliču (2151 m n. m.) a z nej na plató pod majestátny trojhlavý vrchol, ktorý sa postupne vynoril. Z juhozápadu vidno len ten najhlavnejší, najvyšší vrchol. Triglav ma veľmi zaujal, je skutočne impozantný. Oproti ostatným skalám je jeho južnejšia stena sfarbená viac do červena. Trošku kontrastuje. V túto chvíľu som vedel, že nejde len o taký obyčajný kopec. Stáť na jeho vrchole a teda byť na streche celého Slovinska je aj istý duševný zážitok.

Hoci bolo počasie na turistiku celkom príjemné, skôr teplo ako zima, ďalej cez plató som sa už v sobotu nedostal. Chôdzou to všetko trvá o čosi dlhšie, aj čas ide rýchlejšie. Problém bol aj s vodou a na vrchol to bolo isto ešte vyše hodiny. Podarilo sa mi teda zmapovať ¾ cesty a vidieť stenu a tzv. Triglavskú štrbinu. Ňou sa nejakým spôsobom vychádza na vrchol. Netušil som ako presne, neopísal to žiadny report, na ktorý som narazil. Podmienky na beh som však zhodnotil ako veľmi dobré, povrch je skôr štrkovitý, miestami s poriadnymi kameňmi, ale to som nevnímal ako prekážku.

Triglav z južnej strany, pohľad z platá nad Kočou na Doliču. Triglavská štribina je zárezom medzi východnou hranou vrcholu a tým tupým kopcom, z ktorého vychádza hrebeň.

V nedeľu nadišiel ten správny deň. Budík mi zazvonil už o tretej ráno. Po rýchlych raňajkách ma čakala asi 50-minútová cesta autom cez priesmyk Vršič do Trenty. Cestou som si spomenul, že som si zabudol pulzmeter. Bol som na pulzy síce dosť zvedavý, no vracať sa, stratiť čas a riskovať prípadnú poobednú búrku nemalo význam.

Po rýchlej príprave konečne štartujem. Hodiny ukážu 5:40 ráno. Cesta údolím Zadnjica je na 30 minútovú rozcvičku, stúpa to mierne, sem-tam trošku viac, ale nič extra. V číslach to predstavuje 4km a 350 “výškových”. Pod stenou na konci údolia zídem z cesty k potoku napiť sa. Je to posledná možnosť občerstvenia, voda hore nie je. Napiť sa dá až na chate ale cena sa pohybuje okolo 5 EUR za malú fľaštičku. Kašlem na ňu.

Koča na Doliču (2151 m n. m.) na ceste späť z prvého výstupu

Pokračujem stúpaním na spomínanú Chatu na Doliču. Takmer hodinu a pol stúpam serpentínami po veľmi pekne upravenej, miestami do skaly vytesanej turistickej ceste. Všetko bežím, tempo nie je ani veľmi voľné, ale ani rýchle. Celý úsek má približne 7,5 km a 1000 m prevýšenie. Je tam však veľa traverzovačiek a mnoho serpentín. Ak by sme to zobrali vzdušnou čiarou, boli by sme asi na 2-3 kilometroch. Po včerajšej turistike mám v nohách už viac ako 3000 výškových metrov. Veľkú, neúnosnú únavu síce necítim, ale nie som ani úplne čerstvý.

Zatiaľ som okrem kamzíkov nikoho nestretol a to sa mi páči. Je kľud, slniečko je ešte stále skryté za skalami a mám chodník len a len pre seba. K chate tento krát už nejdem, je to zachádzka asi tak na 300m. Preto na križovatke pod ňou odbočujem priamo na Triglav. Od chaty sa situácia mení v dvoch veciach. Na chodníku už zrazu nie som sám. Vídavam a obieham turistov, ktorých som pri včerajšom zostupe stretával a ktorí evidentne prespali na chate. To mi nevadí, očakával som to. Horšie je to, že hodiny mi už ukazujú 1:50 a tak viem, že môj limit na vrchol nestíham. Už kedysi dávno pred výletom som si v hlave stanovil rovné 2h.

Pohľad na juhozápad, vzadu Taliansko, pod nosom vidno zvrstené plató

Pod samotný Triglav je to ešte 2,5 km, zhruba 350 výškových metrov. Ku koncu je to ale beh skôr po kamenistej platni, ktorá je dosť zvlnená. Mal som priam pocit ako na niektorej z našich hrebeňoviek. Začínam stúpať z juhozápadu ku skale, k hlavnému vrcholu. Svah zo sutiny mi to vcelku sťažuje. Urobím tri kroky vpred, posunie ma to o krok späť. Ešte že je to len kúsok. Konečne som na skalách a už vidím klince. Leziem celkom opatrne a traverzujem k štrbine, ktorá je na opačnej, juhovýchodnej strane. Očakával som, že od štrbiny, ktorá z diaľky pripomína Priečne sedlo, už pôjdem po hrebeni. Avšak preliezam na opačnú, severovýchodnú stranu. Tu je svah miernejší, ale zo severnej strany zato o riadny kusisko hlbší. Smerom dole do doliny Vrata vidno asi takých 2000 súvislých výškových metrov. Stúpam hore opäť po klincoch, sem-tam sú aj reťaze. Opäť križujem hrebeň, či skôr jeho východnú hranu. Teraz to už ide konečne kolmo hore až na vrchol. 770 horizontálnych a ďalších 300 vertikálnych metrov na vrchol mi trvalo až 28 minút.

Celkový čas výstupu Trenta - Triglav 2:50. Počasie je stále ideálne, slniečko už začína pripekať. Hodiny neukazujú ešte ani 9:00. Na vrchole je aj napriek tomu zopár ľudí. Skupinky turistov vidím ešte na Malom Triglave a na severnom plate Kredaricaje je kade-tade tiež roztrúsených zopár jedincov. Po krátkej pauze a jednom ClifBare začínam zostup. Idem klusom, no voľnejšie. Obzerám si prostredie a snažím si ho vryť do pamäti. Asi ho zase nejakú chvíľku neuvidím.

Pohľad na Malý Triglav (2732 m n. m.)

Dať si cieľ vystúpiť za cca 2 hodiny na Triglav je dosť ostré, ale myslím si, že nie nemožné. Limit mi ušiel síce o 50 minút, no v cudzom a neznámom teréne to nevnímam ako pohromu. Možno - a vlastne tomu verím - že sa to ešte niekedy pokúsim vylepšiť.

Výbava: 

Dynafit Feline SL

3x HoneyStinger

1x ClifBar

1l vody + zopár glgov z potoku pri výstupe a zostupe

fúkerka Salomon Bonatti, rukavice a Buffky pre prípad búrky

Testoval som najľahšie bezdrôtové slúchadlá využívajúce technológiu Bluetooth® s množstvom vychytávok. Používal som ich hlavne v kombinácii s mobilným telefónom. Bezdrôtová koncepcia je pohodlnejšia, pretože telefón alebo iný prehrávač s podporou Bluetooth® môžete nosiť hocikde a žiadny kábel vás pri vašich aktivitách neobmedzuje. Súčasne nedochádza k stratám a riziku, že káblik sa niekde zalomí. Zvuk sa prenáša digitálne a nie analógovo. Toto je trend, ktorým sa športové slúchadlá vyvíjajú.

Pojem „športové slúchadlo“ som použil zámerne. Prečo? Pretože až pri týchto slúchadlách som si uvedomil nutnosť ich rozlišovať. Slúchadlá zvyknú z ucha vypadávať. Poznáte to. Stáva sa to už pri bežnej dlhšej chôdzi, ale pri behu je frekvencia vypadávania ešte vyššia. Testované slúchadlá JBL Reflect Mini BT tak ľahko z uší nevypadnú. Majú špeciálny záhyb, slimáčika, ktorý sa do ušnice zakliešti a slúchadlo drží ako keby bolo k ušnici prilepené. Sám som bol veľmi milo prekvapený. Za celú dobu môjho bežeckého tréningu v teréne som nemal potrebu slúchadlá dotlačiť alebo inak v uchu opraviť. Považujem to za neskutočnú výhodu a veľmi vysokú pridanú hodnotu. Myslím si, že práve toto je kľúčová vlastnosť, ktorou by malo každé kvalitné športové slúchadlo disponovať.

Eliminácia zvukov z okolia je druhou dôležitou témou, pretože čím viac ich slúchadlá prepustia, tým hlasnejšie hudbu počúvame. Podvedome sa snažíme hudbou prebiť rušivé prvky. Príliš vysoká hlasitosť nemusí byť k bubienkom zhovievavá. Pri športových slúchadlách by ale istá miera priepustnosti externých zvukoch mala byť prípustná. Hlavne kvôli bezpečnosti. Je dobré vnímať za nami idúce auto, cyklistu, korčuliara a podobne. Slúchadlá, ktoré som testoval, zvuky okolia eliminujú vo veľmi vysokej miere. Nízke percento externých zvukov prepustia, čo vzhľadom k bezpečnosti nepovažujem za slabosť. Skôr by som ale povedal, že „tesniť“ by mohli aj o máličko menej.

Čo ma na slúchadlách najviac prekvapilo je kvalita zvuku. S tak vysokou kvalitou som sa pri tomto type slúchadiel nestretol. Hudba je veľmi čistá. Je krásne vykreslená aj v stredných a vysokých frekvenciách s adekvátnou úrovňou basového pásma. Zvuk komerčnejších slúchadiel podobného typu je podľa mojich skúsenosti veľmi sterilný, pásma sa zlievajú, prípadne membrány hrajú skôr nižšie. Výsledkom je nekvalitný zadubený zvuk vytvorený len pre dobrý pocit, že v slúchadlách niečo hrá. JBL teda posúva latku v oblasti kvality zvuku lightweight (športových) slúchadlách veľmi vysoko. Radosť nám už tak nerobí len beh či iná športová disciplína, ale aj kvalitný hudobný zážitok sprostredkovaný týmito unikátnymi slúchadlami.

Slúchadlá sa nabíjajú klasickým mini USB slotom, batéria v nich by mala vydržať viac ako osem hodín. Nevedel som to spoľahlivo odmerať, pretože takýto dlhý beh som v poslednej dobe nerobil a slúchadlá som častokrát používal aj v bežnom živote hlavne pri telefonovaní. Úroveň batérie je signalizovaná kontrolkou, ktorá bliká na ovládači a rovnako aj výstražným zvukom idúcim priamo do slúchadiel už pri jej veľmi nízkej hodnote.

Mimochodom, ak vás zastihne prichádzajúci hovor priamo pri behu, týmito slúchadlami ho viete veľmi pohodlne vybaviť. Ovládač slúchadiel ho umožňuje prijať, zložiť, ale aj nastaviť jeho hlasitosť. Dokonca ho môžete prijať tak, že hudba bude hrať v pozadí. Ovládačom sa dá nastaviť samozrejme aj úroveň hlasitosti hudby pri bežnom počúvaní. Na ovládač som si musel chvíľu zvyknúť, pretože pri prvých behoch som promptne nevedel identifikovať tri tlačidlá, ktoré obsahuje. Sem-tam som ním pri telefonovaní hovor omylom vypol. Možno by to chcelo ešte trošku viac hmatom rozpoznateľné symboly umiestnené na tlačidlách.

Slúchadlá som testoval iba v mierne vlhkom počasí s jemným popŕchaním. Nič sa im nestalo a fungovali ďalej. Do poriadneho dažďa, prípadne búrky by som ich asi nebral. Škoda riskovať. Každopádne sú odolné voči potu, toho sa báť nemusíte. JBL si potrpí nielen na hudobný komfort a komfort pri nosení, ale aj na funkčnosť svojich zariadení.

Balenie disponuje viacerými tesniacimi silikónmi, ktoré zabezpečujú komfortný dotyk ucha a slúchadla. Majú ergonomický charakter, prispôsobia sa každému uchu. Tesniace silikóny sú dodávané  v dvoch veľkostiach (S – small, M – medium) a rovnako aj v športovej (slimáčik) a ešte viac komfortnej verzii určenej skôr na bežné počúvanie. Mne sa pozdávali viac športové gumičky, lepšie mi sedeli a redukovali okolité zvuky.

Mimochodom, vyrábajú sa v niekoľkých farebných kombináciách a je si z čoho vyberať. A dokonca sú potiahnuté reflexnou farbou pre vyššiu bezpečnosť pri behu v noci.

Celkovo som so slúchadlami JBL Reflect Mini BT  veľmi spokojný a odporučil by som ich bez váhania každému, kto počúva a hlavne potrpí si na hudbu pri behu či inom športe. Majú kvalitný zvuk, vynikajúco sa nosia, a to je podľa mňa v tejto veci rozhodujúce.

Produktová stránka VitalCity.sk: http://vitalcity.sk/jbl-reflect-mini-bt

1. Deň - Krivánska Fatra (30km, cca 3000m, cca 6h)

Vyrazili sme okolo pol piatej večer a tak sme z časového hľadiska vynechali prvé stúpanie z Terchovej na tzv. Malé Nocľahy a zbeh do Tiesňav cez Zbojnícky chodník. Prišli sme o cca 570 výškových metrov a 2-3 km. Túto časť sme žiaľ vylúčili aj minulý rok.

Z Terchovej sme prebehli asfaltkou do Tiesňav a následne priamo na Boboty. Prešli sme cez Podžiar, s. Medzihorie a následne hrebeňom cez Veľký Rozsutec až po Suchý vrch. Prespali sme na Chate pod Suchým vrchom, na ktorú sme prišli už za tmy. V tme sme išli zhruba od Malého Kriváňa. Celkovo sa mi táto etapa išla veľmi dobre. A hoci som mal iba núdzovú čelovku, nočná časť prebehu sa mi zo všetkých etáp najviac páčila.

2. Deň - Lúčanská Fatra (50,7km, cca 2900m, cca 8:23)

Na etapu sme vyrazili z Chaty pod Suchým vrchom zhruba o 10.00 v sobotu ráno. Na Fačkovské sedlo sme prišli pred zotmením. Táto časť sa mi už išla trošku horšie - hlavne od Krížavy. Asi to nebolo iba únavou z predošlého dňa, nevedel som sa nejako podvedome “nakopnúť”. Navyše som v prvý deň podcenil trošku doplnenie soli. Túto druhú časť mám celkom rád. Aj keď je menej technická, má niečo do seba. Páči sa mi skôr zo začiatku. Časom mi niektoré pasáže na hrebeni smerom ku Kľaku prídu až príliš tiahle, možno trošku nudné. Avšak Kľak, teda “Šľak” ako ho pracovne voláme, to všetko ku koncu etapy vynahradí. Je to zaujímavý kopec, na ktorý sa stále rád zahľadím a vrátim.

3. Deň - Strážovské vrchy (33,7km, cca 1500m, cca 4:50)

Na etapu sme vyrazili v nedeľu čosi po štvrtej ráno. Rišo sa ponáhľal na vlak do ČR. Hoci som sa spočiatku obával vstávania, išlo to hladko. Priam som našiel inšpiráciu v skoršom stávaní. Je fajn vybaviť tréning tak skoro ráno. Tento úsek som behal viac-menej konštantne. Rišo neskôr pridal a trošku sa mi vzdialil. Síce ani na tejto etape som po športovej stránke nebol vo svojej koži, aj tak som sa tešil. Lúky už boli dosť zarastené oproti tomu ako to bývalo v minulosti. Na túto hrebeňovku sme zvykli chodievať predsa o mesiac skôr.

Celé som to prebehol v Dynafit Feline SL a bol som veľmi spokojný. Bežalo sa mi komfortne. Nanešťastie sa mi pred Veľkou Magurou (3. etapa) roztrhla šnúrka. Dosť ma to prekvapilo, pretože na predošlých „Felinoch“ mi šnúrky vydržali 2000km a nie 250km. Stravu sme si nosili vlastnú, avšak na Fačkovskom sedle sme neopovrhli skvelými zapečenými zemiačkami a na “Chate pod Suchým” úžasným šalátom a domácimi paradajkami zo záhradky Katky Janurkovej.

Pri behu som fungoval na kombinácií gél a tyčinka - HoneyStinger a ClifBar.

Prebeh tohto hrebeňa mi už po tomto ročníku neprišiel tak ťažký ako po minulé roky. Náročný je kvôli relatívne ťažkému batohu. Ten môj mal asi aj 13kg a to už je na beh dosť. Bolia z neho plecia a trošku aj spomaľuje. Verím však, že tento tréning so záťažou sa zúročí v sezóne.

Smer prechodu meníme z roka na rok. Nabudúce pôjdeme opačne so štartom v Bojniciach. S víkendom som nadmieru spokojný. Stráviť čas behaním s Rišom je stále fajn a čo viac, potešil som sa aj návšteve Katky a Peťa s kamarátkou Peťou na Chate pod Suchým vrchom. Ako inak, nocovali pod širákom :)

Rišo pribehol na “Babu” ako prvý pretekár. René Mráz atakoval druhé miesto. Podľa trackingu bol v Sološnici o 8 minút pozadu. Na “Babe”, ako sme sa neskôr na Kamzíku dozvedeli, bol už takmer o pol hodinu neskôr ako Rišo. To uistilo našu vieru vo víťazstvo a značne zjednodušilo celú situáciu. Snažili sme sa udržiavať tempo, ktoré Rišo rozpočítal už dopredu na rekordný čas. Išlo o max 6:30 min/km v priemere. Neviem ako do “Baby”, ale s mojim ťahaním sa Rišo rozbehol na niečo okolo 6:00 min/km a dole kopcom ešte o minútu lepšie. Bežal som pred ním a ťahal ho tak ako som to zvykol kedysi aplikovať a využívať na tréningoch, či pretekoch na ceste počas mojej polmaratónskej éry.  Z tempa sme vyšli až v Bratislave, niekde v Mlynskej doline, kde Riša začal trápiť pľuzgier na vankúšiku pod veľkým palcom na nohe. Od Devína sme opäť ešte trošku zvoľnili. Asi nechtiac. Kilometre pribúdali, výsledný čas bol už aj tak rekordný, stratili sme súpera a tiež aj motiváciu behať rýchlejšie. Vedeli sme, že René mešká už 44 minút. Síce sme pri Devínskom hrade trošku poblúdili, všetko sme však mali neustále pod kontrolou. So mnou Rišo nechtiac nadbehol 3 km, ďalšie 3 niekde na úsekoch k Pezinskej Babe. Aj preto sme dosiahli trošku horší čas oproti pôvodnej predstave a oproti tomu, na čo sme to mali rozbehnuté cirka pred päťdesiatimi kilometrami. Cieľovú pásku Rišo preťal v čase 16 hod 25 min. Ja som sa tesne pred cieľom stiahol, pretože mi neprišlo profesionálne prechádzať cieľom v čase tej najväčšej pozornosti na víťaza. Toľko k priebehu, pri ktorom som bol prítomný. 

Prišiel čas sa aj trošku zamyslieť. Začnem konkurenciou, s ktorou si víťaz poradil prekvapivo skoro, a to už na samom začiatku. Podľa dát na prvej kontrole (Dobrá voda) sa ukázali ešte rýchlejší bežci. Prečo sa aj mnohí skúsení pretekári tak snažili na samom začiatku? Rišo dopredu avizoval rekordný čas a podľa medzičasu sa zdalo, že to má rozbehnuté veľmi dobre. Myslím si, že nie je neznámy a mnoho sa o ňom už aj tak vie. Možno fámy a možno reálne veci, kto vie čo sa ku komu dostane. (Napríklad, že jedáva zeleninu len občas ako v dokrútke RTVS. Bullshit. Jedáva ju denne. Ešteže ho dotyčný poznal.) Jeho výsledky (hlavne Lavaredo UT 2014) hovoria za všetko. Trénuje 2-3x denne, skladá seriózne kilometre (aj 180 na týždeň) a prevýšenia (nastúpa 7-8 km za týždeň). Zverejňuje svoj tréning na blogu. Nie je to tajomstvo. Osobne nepoznám nikoho iného, kto by takto v rámci prípravy na ultratrail trénoval. Antilopa sa nikdy nechytá na prvej “dvacke”. Myslím si, že šetrenie síl, zvoliť radšej pacing a vyčkávať na chybu alebo problém, ktorý na tak dlhej trati pravdepodobne príde (a veď prišiel pľuzgier) by bolo z môjho pohľadu efektívnejšie ako sa prekysliť na začiatku, prípadne minúť všetky minerály a začať “kŕčovať”.

Aj lanovka na Kamzíku je súčasťou ST. foto: Mišo Kostka

Zamyslel som sa aj nad Rišovým tréningom, ktorý som už načrtol. Je pomerne inšpiratívny a možno po ST ním bude ešte viac. Ak behávate 2, 3, 5 rokov, bude veľkou chybou na niečo také zhurta nabehnúť. Je mi ľúto, nemáte rozvinutú vytrvalosť a tá sa nenaberá z roka na rok. Bude náročné a viem, že aj kontraproduktívne, spojiť rýchlosť a vytrvalosť na také diaľky pri veľkom zaťažení tela. Pravdepodobne na to nebude ani čas. Ak ale máte športovú minulosť, alebo behávate už dlhšie, ste v inej situácií. Hlavne pridávajte pomaly. Rišo prešiel kus cesty pred armádou, ešte väčšiu v armáde, v triatlone, maratóne a napokon traili a ultratraili. Sú to roky tréningu a na záťaž adaptované telo, na ktorom stavia.

Ešte k Rišovmu účinkovaní na ST. Na pretekoch nemal konkurenciu. Výkon hodnotím pozitívne, skôr lepší ako dobrý. Na “Babe“ som ho ale čakal skôr. Som presvedčený, že ST nebola trať a podujatie šité celkom pre neho. Prečo? Pretože je príliš dlhá a jej význam zostane tu v Bratislave. Aj jeho stála kopec energie a síl a rovnako aj čas na regeneráciu. To sa mu nevráti späť za 2-3 dni, aj keď z jeho vyjadrení bude isto cítiť opak. Veď už bol v saune. Poznám ho. To všetko mohol a v budúcnosti môže radšej investovať na medzinárodných eventoch. Bude tam síce v silnej konkurencii, ale šancu má. To je dôležité. Na druhej strane treba do úvahy vziať aj fakt, že občas menšia sláva doma nie je na škodu.

foto: Mišo Kostka

A na záver k pretekom. Myslím si, že ST je pekné podujatie s veľkou pozornosťou médií a miestnej verejnosti. Je ideálne pre štafety a ľudí, ktorí chcú prísť do styku s ultrabehom a splniť si pre seba nejaký sen. Cítiť to na všetkých vyjadreniach občas priam “riekankách” a “love story”, ktoré som čítal pred a po pretekoch. To sa pri iných pretekoch nečíta v takom rozsahu. Treba pochváliť organizátora Martina, ktorý pretekom venuje enormné množstvo času a síl a ktorý to robí veľmi dobre.

Ešte jedna poznámka. Rišo v televízií spomínal asfalt. Ani mne sa príliš nepozdával, mám radšej rýdze traily a keď už to musí byť, tak jedine prebehnúť po ceste k novému masívu. Nie za pamiatkami. ST na konci spája skôr symboliku a silno koreluje s príbehom Štefánika - magistrála po celý čas, ulica Francúzskych partizánov pri Horskom parku, možno Slavín, Devín, socha M. R. Štefánika v cieli. Predtým tam bol aj Bratislavský hrad. Eurovea poskytuje lepšie zázemie. To všetko už ale trošku koliduje s trailom. Bude lepšie to rešpektovať a rátať s tým. Možno by nebolo od veci prezuť sa do cestných tenisiek pred poslednými dvoma úsekmi :-)

Finish foto: Vivafoto

P.S. 1 Konečne som šiel celý úsek bez pľuzgierov. Zdá sa, že som zvolil celkom dobrú ponožku od La Sportiva. Dotestujem ju na Nonstop behu v NT. Mimochodom moje Dynafit Feline SL sa mi na tejto trati veľmi osvedčili. Celý čas sa mi išlo super. Myslím, že chodilo by dostalo viac zabrať v mojich  “špeciálkach” od Salomonu.