boliestky

Je pondelok ráno, takmer 11, mám za sebou vyčerpávajúci spánok, úzkostnú noc, raňajky, džús a dve deci vína, cez víkend by som slzami zaplnila izbu, nechala ju zaplaviť, spolu so mnou až po strop, a potom otvoriť balkón a silou príboja sa nechať uniesť.

Ešte ako dieťaťu, neskôr ako dospelej (vekovo) sa mi často snívavalo o tomto balkóne, nemá zábradlie, a je nahnuté k zemi, so stenou zviera ostrý uhol, a dlane mi kĺžu po kachličkách, niet sa čoho zachytiť.

So after all everything led to this? phrease echoing in the void of the body. I look down, on the garden that was never menat to enjoy otherwise than esthetically, by stranger. Make people please. Make stranger please. Do not let the inside kill the outside. 

Or let be

takých som už zažila niekoľkokrát. Dobrá správa pre ľudí, ktorí nie sú ok ale nemajú radi rutinu: byť niekde na dne neznamená komfort postele zatiahnutých závesov (fancy verzia, ja nemám ani záclony a na úplné zatvorenie okna treba použiť klinový mechanizmus), občas áno, ale väčšinou je niekde medzi full mental breakdown a smrťou sa odohráva život. Treba sa tváriť, že fungujeme, ja som teda mizerná herečka (ask anybody from my drama class) ale treba udržiavať nejaký štandard: obliecť sa, nezabudnúť  na deodorant, urobiť si drdol aby vlasy nevyzerali tak mastne (nech si vlasy umyjem akýmkoľvek zázrakom, tvrdohlavo odmietajú účinky akéhokoľvek šampónu), v nektorých prípadoch použiť korektor (kruhy pod očami majú menšie aj narkomani). Nezabudnúť na lieky, ktoré treba užiť po jedle. Na lieky zabúdam pravidelne. Vyjsť z domu a nezabudnúť v zhone, pravidelné nestíhačky s rôznymi príčinami, nič realtívne dôležité ako kľúče, peňaženku alebo mobil. 

Vydržať celý deň, zabíjať čas zombie scrollovaním sociálnych sietí, aspoň si môžem občas zdvihnúť náladu alebo zvlhčiť slzné kanáliky zvieratkovskými videami. vyvinúť obrovskú snahu pri formulácii akejkoľvek vety, aj keď si občas v takých úzkych, že aj vyvrátenie niekoľkých kľúčových slov je považované za úspech. 

Občas sa vám vyleje komplet celý obsah kávy, ktorá bola zakúpená starostlivým vyhrabaním všetkých drobákov z vreciek kabaátov, rozbitých podšívok kabeliek a pod. na podlahu. Alebo tým, že zistíš že deadline je za 5 hodín, a ty si doteraz spala. Ja spím buď príliš veľa alebo príliš málo. Ktorá možnosť je horšia? Obe. Občas ujdeš späť doov a nahováraš si, ako sa zregeneruješ, ako ti dedina urobí dobre, stromy, nechlórovaná voda, vtačí spev a štekot psov. Doma sú ale veci už dávano za polčasom rozpadu a posiera sa úplne všetko. Návštevy nemocníc už neabsolvujem sama a potajme, ale stali sa z toho rodinné udalosti. Kedysi sme pozerali deda, teraz babku. Umierajú na tom istom oddelení. Smútku je veľa. Psychiatrička ma uisťuje, že nemám hraničnú poruchu osobnosti, som len na hranici medzi hraničnou a neurotickou osobnosťou. A každý Výpis do karty, kde si tieto papiere samozrejme nezakladám končí diagnózou Ťažká epizóda depresie bez psychotických príznakov, čo absolútne neodpovedá tomu vyššie zmienenú, ale čo ja viem. The best of both worlds. Komu mám vysvetli´t, že nie som len precitlivelá. Len že občas budem revať na svadbe ľudí ktorých nepoznám, len mi je kurevsky smutno a v prázdnom kostole ma deptá všetko, a občas nebudem revať vôbec, ako keď pochovávame rodinu a zase v inom kostole neplačem, občas na mňa doľahne ten istý neidentifikovateľný smútok, ale je to skôr len empatická reakcia na smútok okolia. niet to komu vysvetliť, rovnako ako nevysvetlíš, že kreslenie stromu je NAJMIZERNEJŠIE zneužitá diagnostická ripoff arteterapie od dôb strednej školy. Komu povedať, že všetky, dokonca (aj novšie verzie) testov na určenie všetkého som si už niekoľkokrát urobila sama na internete. Zniem nabubrele ale potrebujem, aby ľudia, ktorí ma majú zachrániť od záhuby boli aspoň trochu inteligentnejší ako ja a neusmievali sa tým podporujúcim smiechom, keď sa snažia ti naznačiť že všetko bude dobré a zrazu posledné roky sa vyparia a nebudeš mať o nich zlé sny alebo spomienky alebo pocit, že som najväčší scam na svete. Je to dlhodobý proces. Rovnako dlhodobý, ako sa začať ovládať, nezaspávať s vidinou samovraždy ako únikovým plánom, nepresviedčania sa o morálnych dopadoch. Dlhodobý proces ako 60 minút u terapeuta, keď je ona ticho a mám rozprávať ja, ale keď mám rozpráva´t, tak v skutočnosti len vypĺňam ticho a nerozprávam o ničom that matters. Len mám paniku z ticha (čo je veľká nadsázka, keďže ma písaknie uší bude sprevádzať prinajmenšom do smrti) ticho naplaví do hlavy myšlienky, ktoré nechcem počuť myšlienky, prázdno a smútky, ach toľko smútkov!

V prvom a poslednom fortune cookie bolo napísané niečo v zmysle že tie lepšie dni sú ešte len predo mnou. Myslím, že niekde mám ešte odložený papierik, ako dôkaz

že

Zlé dni sa dejú každému, žiaden smútok alebo boliestka nie je primalá. V momente, keď je rana otvorená, je to najväčšia boliestka, teória relativity tu neplatí. 

Posledné dni som toho veľa nenaspala, nemala som čas, a keď som mala čas, nedalo sa mi, bolí ma žalúdok (ahoj neúčinné lieky, ktorých nežiadúce účinky by vyvolali samovraždené myšlienky u každého) a často kvôli nemu nemôžem spať, alebo sa zobudím a nemôžem spať, posteľ(v mojom prípade matrac na zemi ) všade otláča, na rebrách cítim každý záhyb plachty, mám stuhnutý krk a v ušiach mi zvoní ešte intenzívnejšie než normálne.

Moja diagnóza stále visí vo vzduchu, pretože moja bývala a súčasná psychiatrička a súčasná a jediná psychoterapeutka sa nezhodli na ničom konkrétnom. Nevadí. Vadí, že mi nie je lepšie, ráno vstávam na pálenie záhy a prázdno. Tri hodiny po prebudení sa na mňa prichádza prvá vlna únavy, káva, ďalšia káva. Poobede sa únava zmocnuje úplne celého tela, prežiť až do večera keď prichádzam domov spadnem do postele, občas sa prebudím o pár hodín a mám silu si vyčistiť zuby, občas až nadránom ale bez vôle vstať. Nepokoj, čo sa človeka zmocní, keď sa budí v strede noci a je úzko.

Dnes pršalo, vstala som neskôr asi o dve hodiny, mala som v škole dôležité, stresujúce konzultácie. vystupujem z autobusu a bežim, aby som prišla načas. Spadla som, spolu s notebookmom, papiermi v rukách, ktoré na chodníku ešte viac zmokli. Spadla som na špinavý chodník, ruky mám plné kamienkov, oblečenie od blata, koleno nabité a krv sa nalepila na látku. Na záchode si vyberiem kamienky z rúk, opatrne umyjem rany, zvláštne ako ruka po pádne občas znecitlivie na bolesť, a keď vyšrabávam štrk z niekoľkých vrstiev pokožky nič necítim. Na konzultáciach sa naférovku rozplačem, ospravedlňujem sa a som ešte viac patetická, ukazujem ruky, krv sa lepí na papiere s poznámkami. Idem sa ukľudniť na kávu, pretože prší, všetko ma bolí a necítim sa na polhodinvú cestu autobusom späť. Snažím sa nerozrevať sa, dnes už druhý den v poradí, neúspešný pokus. Ľudia si odo mňa odsadajú a vedľa mňa vzniká hora vreckoviech nasiaknutých porazeneckými slzami.

Dokopať sa ísť hľadať pomoc, či už cez psychiatra (netreba odporúčania od obvodného lekára) alebo psychológa (či už sám, alebo na odporúčanie od psychiatra) je prvý, dobrý krok.

Druhým je vydržať, nevedieť čo s nami vlastne je (väčšina lekárov sa zdráha konkrétnych diagnóz po prvej návšteve, rovnako ako každý iný lekár, diagnostika chce čas nielen z hľadiska podchytenia všetkých prejavov ale aj vývoja priznakov ) a v prípade, že je to nutné začať s liekmi. Súčasné lieky využívané v psychiatrii už nie sú škodlivé a návykové ako prípady z USA, ale stále so sebou prinášajú nežiaduce účinky, poriadnu dávku stigmy (beriem lieky na hlavu, je to so mnou naozaj tak zle?) a trochu sebazaprenia (zbohom alkohol). Stále však prinášajú nádej (hrozné slovo, ja viem) na zlepšenie alebo stabilizáciu stavu. Po týždňoch či mesiacoch trápenia sa a nevedomosti, čo sa človekom deje je občas spása zo samotných farmaceutických nebies dostať niečo, hocičo, čo pomôže na najhoršie dni. Antidepresíva či antipsychotiká sú v obrovskej miere doménou každej lekárne, čo však neznamená, že choroby a príznaky, ktoré liečia predtým neexistovali. Našťastie dnešná doba nám  umožňuje tieto problémy aspoň do určitej miery potláčať bez toho aby boli psychicky nestabilné ženy označované za hysterky a boli posielané do sanatórií. Je síce fajn byť ok, ale rovnako je fajn nebyť ok a riešiť svoj stav.

Farmakologická liečba je náročná, nesedí na prvý krát a často má niekoľko dosť nepríjemných vedľajších účinkov. Ale je to cena za zmenu k lepšiemu. Aj keď sa to na prvé prečítanie nemusí javiť ako realita, častokrát sa jedná len o dočasné riešenie akútnych príznakov, alebo len udržiavanie správnej hladiny napr.  serotonínu v tele, ktoré zabraňuje opakovanému návrat epizód. 

Prvé štyri týždne, spoiler alert, boli hrozné, niektoré lieky spôsobujú prejedanie sa a hlad, iné zničia v človeku všetku chuť do jedla. Pálenie záhy, tras v rukách, bolesti hlavy, podráždenosť alebo závrate sú len časť nežiaducich účinkov, s ktorými sa možno stretnúť, väčšinou by však mali do tých 4 zázračných testovacích týždňov odznieť. Ak sa tak nestane tak je možno správny čas začať hľadať iné riešenia, konkrétne iné lieky, iné zloženia iné možnosti. Pre každého snáď čaká to správne psych kombo, ktoré umožní fungovanie nie nutnou súčasťou života, a občas dokonca veľmi príjemnou! 

Prečo však najskôr nespomenúť najčastejšie prítomné prekážky medikácie?

Numbing effect, pocit, že zrazu necítiš nič, emócie sú oploštené nič sa nedotýka príliš, len tak obmýva útroby. Takmer vždy. Áno, prvé dni, je tento efekt najmilšia vec, ktorá sa človeka prihodí, žiadne zácghvaty úzkosti či preplakané noci, avšak žiadne spontánne radovanie sa, žiadne záchvaty smiechu. 

Irritability, všetko a všetci ťa vykoľajia z tvojej obežnej dráhy, všetko sa ťa dotýka a ľudia sú ešte viac neznesiteľní ako obvykle. Dosť nepríjemná záležitosť, osobne som za zmenu liekov ak sa mi toto udeje, okrem nenávisti voči celému svetu sa pridá nenávisť aj voči sebe a to nie je dobré.

Stomach on fire, pálenie záhy ako po dvoch litroch lacného vína, častý vedľajší účinok, ktorý by mal odznieť, nestáva sa tak vždy.

Tired as fuck, ak je únava prejavom tvojej boliestky, tak nežiaduci účinok únavy ako jej liečby nie je vždy žiadúci. Prechádza, alebo aj neprechádza. Pozorovať zapisovať a trvať na zmene liekov, pretože s únavou zo života a v živote sa nedá fungovať.

Absentia, abstinenčné príznak pri vynechaní dávky. nejedná sa však o nejaké hardcore delirium tremens, ale stále sú pítomné závrate, slabosť, nevoĺnosť a pod. Na jednej strane, dobrá pripomienka zabúdania, na druhej vyplaší to každého, kto si myslí, že súčasné antidepresíva nie sú návykové fyzicky.Preto sa lieky nidky nevysadzujú spontánne, však manická fáza?, ale po konzultácii s lekárom, ktorý postupne zníži dávkovanie na hranicu, aby tieto príznaky boli čo najmenšie resp. neboli. 

Drunk after almost anything, povinný prípitok a ty nechceš byť za necitlivého a nechceš každému hovoriť, že berieš leiky, dáš si deci vína a tvoje telo si toto deci vykladá ako štyri poháre. Preto je najlepšie nepiť, alebo piť abolútne v najmenších možných množstvách a vždy s plným žalúdkom.

Pozorovať efekty, viesť si denníky a poznámky o účinkoch, či už priaznivých alebo nepriaznivých a komunikovať so svojim lekárom je základ úspechu. K tomu ešte pravidelnosť, opakujem PRAVIDELNOSŤ (môj kameň úrazu), a žiadny alkohol (veľa štúdií udáva, že kombinácia alkoholu a účinných látok v antidepresívach napr. znižuje alebo úplne potlačuje účinok), okay čím menej tým lepšie, ale možno je dobré spomenúť, že pokiaľ človek nechce okrem narušeného psychického zdravia aj cirhotickú pečeň, je fakt dobré sa vzdať pozemských radovánok alkoholových.

Antidepresívkami a antipsychotičkami k lepšiemu životu!

Šance, že okoklie, v ktorom človek žije plne prijme jeho a jeho diagnózu ako fakt, bez hlúpych poznámok, pozdvihnutého obočia alebo zlých vtipov typu : všetci sme deprimovaní, zvykni si prípadne, môjho favorita a z čoho by si tak mohol byť smutný/deprimovaný/unavený.....sú nízke. to však neznamená, že diagnóza je len slovo alebo výhovorka. Preto, ak sa človek necíti ako ambasádor destigmatizácie psychických chorôb, je občas na mieste sa pozastaviť nad tým, komu a čo hovoríme o svojom psychickom živote. reč však nie je o klamaní či zatajovaní, ale o tom, akým spôsobom o svojom stave hovoriť s priateľmi, známymi a rodinou. 

Najlepšia možnosť je disponovať človekom, ktorému sa možno zdôveriť s čo najväčším množstvom informácií obáv a ktorému, v prípade rútenia sa do šedých zón možno zavolať alebo s týždeň neumytými vlasmi zaklopať.

Môže to byť súrodenec, priateľ, partner rodič alebo neznáma osoba z interenetu, s ktorou udržiavaš kontakt a cítiš sa komfortne.

Priatelia, napriek tomu, že môžu byť tí najviac tolerantní ľudia na svete v sebe môžu donášať predpojaté názory generácie vyrastajucej v zvláštnom vákuu post-sov krajín. Čo z nich nerobí zlých ľudí alebo morálny odpad. Tolerancia vychádza z informovanosti a porozumenia, a prvý kontakt s realitou môže byť divný, ale čo v živote mentálne nestabilného človeka nie je divné?

zdôveriť sa blízkym kamarátom môže byť krok vpred ako prijať seba síce ako trochu obitú, ale predsa len komplexnú osobnosť, ktorá sa snaží prežiť aj horšie chvíle. Byť otovrený, úprimný, nezaťažovať luďmi krvavými detailmi, a neobhánať sa svojou diagnózou ako preukazom ZŤP na železničnej stanici. Vtipy na margo svojich porúch môžu byť cool icebrakers  ale na druhej strane, každý pozná toho človeka, ktorý povie dvakrát do týždňa pri príležitosti záderu aký je deprimovaný a všetko je nahovno. Nebyť tento typ človeka je základ úspechu.

Rodina je navždy zvláštna téma, ktorá síce môže výrazne pomôcť psychickému zdraviu, ale vždy je to príťaž pre všetkých, vždy je to o jeden bod na nekonečnom zozname o čo sa báť viac. To však neznamená, že zatajovať svoje problémy pred rodinou je dobrý nápad, práve naopak. Kontrolné rodičovské telefonáty môžu byť občas práve tá slamka, na ktorú čaká topiaci sa.

Veľa článkov a blogov o psychických problémov prízvukuje, či už priamo alebo nepriamo, že treba byť egoista a postaviť svoje zdravie na prvé miesto. Áno, ale...

Vyjsť s farbou von a priznať si, že je s človekom niečo v neporiadku je prvý krok, druhý krok je chcieť zmenu, chcieť si zablatiť členky a prejsť všetkými peklami sveta aby sa stav zlepšil. Častokrát to bude znamenať zatnuté zuby a nenávisť k celému svetu, ktorý sa má vždy o niečo lepšie ako my, ale výsledkom bude zárodok života, ktorý je na dosah... Preto je rodina dobrým východiskovým bodom, synonymom bezpečného hniezda, kde sa môže človek vždy vrátiť, prostredie ktoré bude motivovať a prísnym pohľadom skúmať každý váš krok. Nič však netreba nebrať ako garantovanú istotu, len ako odrazový bod k zlepšeniu sa. 

Zlepšiť svoje šance na oddych počas šedých dní

Na nespavosť.

Medovkový čaj, kamilkový čaj, žiadny alkohol pred spaním najmenej dve hodiny, žiadne ťažké jedlá.

Youtube: audioknihy(tiež ulož to, závisí na jazyku a žánri (harry potter, láska detstva sa dá nájsť v češtine na yt), rôzne inštrumentálne cover, vážna hudba, zvuky mora, meditačné cvičenia, zvuky vtáctva (blackbird je môj osobný favorit). Zaspávanie za príjemného zvuku niečieho hlasu alebo podmazovej hudby je ľahšie a a vprípade kníh odpúta pozornosť od úzkostných myšlienok, ktoré pred spaním naberú na ťažobe a intenzite

Z odborných článkov vychádza ako ideálny čas na zaspávanie časový interval od 22 do 1:00. Ideálne podmienky sú tma, vyvetraná miestnosť (pol stupňa až stupeň chladnejšia ako klasická izbová teplota).

Teplá sprcha pred spaním.

Pri úzkostných a depresívnych stavoch rátať do 100, spomínať na konkrétne veci, ktoré zanesú myseľ ďaleko od myšlienok. Napríklad spomenúť si na mená spolužiakov zo základných a stredných škôl, konkrétne miesta, kde sedávali. ale bo na mená všetkých zvierat,ktoré vlastnia kamaráti a známi. Zariadenie známych miestností. Knihy, ktoré ste prečítali. Vytvárať abecedné poradie zo slov, počet kôl variabilný

Dýchanie, séria hlbokých nádychov a výdychov s pauzami, a potom sledovať ako sa dych skľudňuje.

Vlastniť oblečenie, ktoré je primárne určené do postele, pohodlné s nejakým srdcervúcim osobným príbehom, alebo čokoľvek, v čom sa bude dobre spať. Ak má byť posteľ chrámom, pyžamo budú nedeľné šaty. Môže to byť kedysi kus obľúbeného oblečenia s nevyprateľným fľakom alebo niečo, v čom sa človek sám sebe páči a nevyzerá ako bezdomovec.

Posteľné rituály, ktoré dávajú mozgu signál, že telo chce ísť spať. Podvedome, rovnako ako to funguje u Pavlovho reflexu, akurát bez slintania. Napríklad pohár čaju, chvíľu kniha, zhasnutie. Alebo kozmetická rutina a nachystanie budíka. Aj keď nie každému rituály vyhovujú (hello there), niektoré drobné veci môžu prispieť k lepšiemu fungovaniu. Podobne ako pri autizme.. Pravidelný režim znamená automatizáciu banálnych vecí ale podvedome to mozog vníma ako rád, ktorým sa uberá, aj keď mu nie je najlepšie.

V prípade zobudenia sa: nepozerať sa na čas. fakt. nezapínať mobil, fakt.

Dostať sa niektoré dni z postele do práce/školy/obchodu môže byť často tá najťažšia vec, ktorú v ten deň človek urobí. 

Nejde mi to. Často. Ale život nech je občas akokoľvek neznesiteľný je lepšie ho neprespať (treba sa o tom presviedčať). 

Nastaviť si budík, ak je problém počuť ho na prvý krát, nastaviť si dva, s odlišnými zvoneniami. Existuje dosť appiek, ktoré nastavia budík podľa času, kedy človek ide do postele, reálne zaspí a kedy by chcel vstávať (Sleeptracker, Good Sleep etc). Neodkladať na ďalších 10 minút. 

Nevstať hneď, pomaly rozhýbať končatiny, nájsť jednu vec, na ktorú sa oplatí tešiť (káva, jedlo, pivo s kamošmi, kino).

Žiadne smartfóny v posteli. Najhoršie čo sa človeku môže stať je začať deň online a ležmo. Cesta mhd, čakanie na autobus, alebo iné kratochvíle, keď je jediná možnosť čakať, presne na to sú smratfóny, nie do postele.

(Modré žiarenie z PC a smartfóny nielenže nevrtane poškodzujú zrak, ale naraušujú sekréciu serotonínu a melatonínu - tldr:menej radostných pocitov a spánku)-nič s obrazovkou do postele nepatrí.

Občas je lepšie si dať deň voľna, spať dobrých 7 hodín (vyskúšané, 7 hodín funguje lepšie ako 8) a užiť si voľnosť, ktorá môže prísť aj mimo víkendovú rutinu, len pocit, že človek má pred sebou deň bez nutnosti náhlenia sa alebo rutiny môže byť sám o sebe fajn, ale mať aspoň nejaký plán na deň nezaškodí. Opustiť dom je základ. 

Dôležité je však vstať z postele. Aj v tento voľný deň (priama úmera, čím dlhšie v posteli, tým viac unaveno sa človek cíti) je treba nájsť motiváciu a proste urobiť niečo. 

Ak nakoniec neopustíš posteľ, je to fajn, fakt. Niekedy to proste nejde, máš opicu, si unavený, si chorý, si po rozchode, smutný alebo lenivý. Načerpať sily, oddýchnuť si, zjesť v posteli raňajky, pozrieť diel seriálu (bingewatching je zlo, žiaľ). Všetko je ok, ak ťa deň v posteli pohladí na duši, je to fajn. Ak sa cítiš viac šedo, choď von, daj si lieky, ktoré máš na predpis, kúp si pizzu, ale musíš po ňu ísť osobne, otvor okno, pozri sa čo sa deje v okolí, možno niečo čo ťa postaví z postele(kino, divadlo, vernisáž,debata, premietanie, demonštrácia, workshop), začni čítať novú knihu. Pozvi niekoho na kávu , ku sebe na film. Malé veci majú relatívne veľkú silu.

Ísť spať bez alkoholu. Alkohol unavuje a deprimuje, to vieme všetci, narušuje kľudný spánok a tak ďalej. Pri antidepresívach je zakázaný akýkoľvek alkohol (nahovno, ja viem), ale existujú pivá bez alkoholu a neuveriteľne aj vína, napríklad. Abstinencia môže pomôcť pleti, pečeni a účtu(možno bude dosť peňazí na terapiu!!). A úniku zo šedej zóny. Na začiatok obmedziť jeho množstvo, dva deci vína, jedno pivo. Nesôr malé pivo a jedno deci vína. Nakoniec nealko. Okrem toho alkoholi majú začervenané opuchnuté tváre a smrdia. To je fakt.

Teplá sprcha! Nepodceňovať silu sprchy, ktorá prekrví končatiny a zátylok. Po teplej sprche, môže ísť aj krátka studená, ale nie každý deň je sviatok, však?

Teplý čaj/káva/pohár vody. Hydratovať telo a rozprúdiť metabolizmus.

Jóga, najviac klišé rada, ktorá môže najviac pomôcť. (Existujú ľudia, ktorí prisahajú na beh, ale čo tí ostatní? ) Neočakávať žiadne výrazné výkony. Krátka meditácia, predýchanie, prečistenie hlavy, sústrediť sa na hudbu a dych. Krátke cviky, ktoré nie sú náročné, ale vyžadujú sústredenie a pozornosť. Krátka meditácia a uvoľnenie svalov na konci. Urobiť si ranný rituál, všímať si pokroky.

7 hodín alebo 8 hodín spánku. Ani viac ani menej. Ideálna doba na nápravu škôd, ktoré sa v ten deň stali. Brať spánok ako reset všetkého zla, ktoré sa cez deň v hlave nahromadí a nechce von. Oddeliť deň od dňa. Dať si šancu na oddych a nový deň. 

Rána bývajú najhoršie, smútok akoby nemal dno, neexistujúca motivácia. Telo je neposlúcha ako pri spánkovej paralýze. Takýchto rán bude veľa veľa, alebo aj nie. Treba ich prežiť. Predtým než vstaneš si prečítaj stránku knihy, alebo pusť hudbu. Zatvoriť oči a nájsť aspoň jeden svetlý bod dňa. Raz musí prísť lepšie obdobie!

(Ja niektoré rána nechcem.Vstať, žiť, niekoho vidieť. Potichu počkám kým dotečú slzy a snažím sa vstať, alebo prežiť, dýchať, počítať do desať, zabaviť mozog kým on smutní. Nie vždy sa to darí. Ale občas stačí chcieť. Viesť život tak spontánne ako kedysi, pozorovať ľudí, venčiť psov, čítať si noviny, viesť zmysluplnú konverzáciu, pamätať si veci, učiť sa niečo nové, mať dôvody na bdelosť. Neprežívať zo dňa na deň.)

Je jedno či máš schizofréniu, zlý deň, bipolárnu poruchu, hraničnú poruchu osobnosti, úzkosť, anorexiu alebo depresiu.

Si viac než tvoja choroba, nedefinuje Ťa. Rovnako ako Ťa nedefinuje chrípka, skolióza či alergia. Rovnako, ako Ťa nedefinujú tvoji rodičia alebo tvoja farba pleti. Je to súčasť Teba, treba ju priať a pracovať na zlepšení, ale si osobnosť, bez choroby aj s ňou. Má vplyv na tvoje rozhodovanie, náladu alebo vzťahy. Nenechaj ju však byť rozhodujúcim faktorom tvojho života.

Pokiaľ máš pocit, že si bol nesprávne diagnostikovaný, zmeň doktora, psychiatra, psychológa či terapeuta. Povedz im o svojich obavách, spíš si čo si myslíš, a zober si svoj zoznam do ordinácie. Pozoruj čo  Vzdelávaj sa, zaujímaj sa, nečakaj, že to nestojí úsilie. Investícia času do svojho psychického zdravia je vždy to najlepšie, čo môžeš pre seba urobiť. Zober si deň voľna, daj si lepší obed, kúp si kávu s polevou a keksíkom. Začni cvičiť, alebo chodiť na vzduch. Prechádzanie sa už po 15 minútach má preukázateľný vplyv na psychiku človeka. Choď von, prejdi sa. Ak sa na to necítiš ráno, skús večer, keď je na uliciach menej ľudí. Ak treba, nájdi si výhovorku, že potrebuješ jogurt o pol jedenástej.

Ako prežiť šedú zónu psychickej nepohody

Kúp si diár. Kľudne si daj načas, vyber si niečo spratné, s príjemným papierom a ak nič také nenájdeš, vyrob si vlastný, ideálne z hrubšieho zošita, ktorého obal prelep plagátom, vyrob koláž, alebo odtrhni obal a len vyzdob prvú a poslednú stranu textom, farbami alebo ničím. (nielenže budeš mať o jeden bod viac na bucket list , ktorého splnenie nie je až tak náročné, ale budeš mať notes, do ktorého si budeš môcť zapisovať rôzne malé milé veci, ktoré ťa tešia, alebo tešili a v zlých dňoch si ním môžeš listovať )

použi notes a napíš aspoň 5  vecí, ktoré ti vedia zlepšiť náladu (veľké sójobé capuccino, kúpa farieb, nové ponožky, lístok do divadla, album, videá s mačiatkami, kozmetika, lakovanie nechtov) V šedých dňoch si ním zalistuj a urob si radosť, aj keď v tom momente to nemusí byť radosť, ale občas nejde len o pocit šťastia ale o obyčajnú potrebu prežiť deň a dúfať lepšie zajtra.

Obleč si dve ponožky odlišných farieb a vzorov. vypadnúť zo sivej rutiny a preniesť sa dňom rebelským spárovaním. Ókrem toho splniť ďalší bod z bucket listu.

obleč si pohodlné veci, alebo veci, v ktorých sa cítiš sebavedomo a dobre, áno, väčšinu času síce človek vyzerá ako odpad, ale to neznamená, že si nemôžeš obliecť tú vec, ktorá je odložená v skrini na špeciálnu príležitosť. Zajtra ťa môže zraziť električka alebo môže byť koniec sveta.

Ak nemáš chuť na jedlo, čo je úplne ok, ale jesť sa musí (hlavne v prípade, že berieš lieky na šedé obdobie, alebo nechceš sa nechať prekvapiť nedostatočnou hladinou cukru v polovici dňa), nos so sebou erárny pamlsok, ktorá ťa zachráni od odpadnutia hladom. V mojom prípade zaberá kinder bueno alebo lentilky, ktoré mám buď doma v šuflíku alebo v batohu. Bez výčitiek si jedným alebo druhým začnem deň.

Vstať. vstávanie z postele niektoré dni nejde. Nebudem klamať, často mám s tým problém a sú dni, keď okrem toalety (a aj to stojí viac než hodinu analýz) neopúšťam postel. Lenivosť? Určite. Ale nevôľa k životu alebo aktivite je občas silnejšia než škola, práca, rodina alebo aktivita. Občas je úplne ok spať 13 hodín. Ale pokiaľ si urobíš plány na 8 ráno, je veľká pravdepodobnosť že 4 budíky a plány na ráno vyženú človeka z postele efektívnejšie než len potreba vstávania.