#revuca

Prihradzany

O Prihradzanoch som nikdy nepočula, známejšie sú neďaleké Šivetice. Je to na skok od Jelšavy, od ktorej sa za nami vliekla slabá depresia.

Rotunda prešla pred niekoľkými rokmi rozsiahlou obnovou, je umiestnená na okraji cintorína, mimo obce, ale hneď pri ceste. Bolo tam ticho, pokojný večer, vietor vlnil trávu, začalo sa pomaly stmievať a Jurko do toho zahlásil, že musí pišať.

Rákoš

Niekedy sa na cestu ku kostolu musíte spýtať miestnych. A niekedy musíte mať šťastie na (toho správneho) sprievodcu. Tak ako my v Rákoši.

Zastavili sme na ceste z obchodu sympatickú staršiu pani. V košíku si niesla dvojlitrové pivo - to je pre syna - cigarety a dve vrecká korenín na guláš. Samozrejme nás tam vezme veľmi rada, povedala, ale to musíme ísť najskôr pre kľúče k Magduške. Magduška vraj asi bude hentam, tak sme sa pobrali spolu hľadať kostolníčku. Nenašli sme ju, možno ju zapreli, skúsili sme teda doma. Ani tam nebola. Naša sprievodkyňa vykrikovala hodnú chvíľu po dvore, nazrela do stodoly, záhradky, aj do okien, Magdušky nikde. A potom mi nasypala do rúk ringloty, ktoré medzitým stihla nazbierať. Vraj Magduška jej ich aj tak stále núka. Tak som sa ja podieľala na krádeži desiatich prezretých ringlot z Magduškinej záhrady, ktoré sa do nasledujúceho rána kotúľali po palubnej doske.

Po týchto patáliách sme sa konečne vybrali hore dedinou ku kostolu. Pár minút stačilo, aby sme sa dozvedeli, že naša sprievodkyňa je z východu, spustila aj niečo po rusnácky. Detstvo strávila v domove, mala dobrého manžela, nejakého vedca, pred pár rokmi zomrel. Pokrstiť sa dala až na staré kolená a vedela čítať v ľuďoch, či ako to povedala. Často doma hostili ruské delegácie a bol to pekný život. A stretli sme aj suseda, hovadom ho počastovala. Páčilo sa jej meno Juraj - veď to je ako Juraj Jánošík!

Do kostola sme sa napokon nedostali, aj keď naša sprievodkyňa bola odhodlaná hľadať Magdušku ďalej. Presvedčili sme ju len ťažko, že netreba.

Jednoloďový románsky kostol má polkruhovú apsidu, v interiéri pomerne dobre zachované stredoveké fresky (kde-kade tak píšu), opäť aj s obľúbenou legendou sv. Ladislava a novú strechu z 'umelohmotného' šindľa. Fasády obnovovali v posledných rokoch, zvyškov exteriérových malieb sa to ale netýka. Okrem sv. Krištofa a už neviditeľnej Madony je rozoznateľný fragment postavy svetca, o ktorom som jakživ nepočula, sv. Rúfusa, patróna baníkov - v okolí sa v stredoveku ťažila meď a železná ruda.