#preklad

Prompt: Chrámy sú stavané pre bohov. S touto vedomosťou postaví farmár malý chrám aby uvidel, aký boh sa mu zjaví.

Arepo si v poli postavil chrám, skromnú vecičku, zopár kameňov naukladaných do mohylky, a o dva dni na to sa do nej nasťahoval boh. 

“Dúfam, že si boh žatvy,” povedal Arepo a založil altárik a spálil dve pšeničné stebielka. “Bolo by to fajn, veru.” Pozrel sa dolu na tú šmuhu na kameni, kamienky nakrivo naskladané, odkašľal si a poškrabkal sa po hlave. “Viem, že toho moc nie je,” povedal, jeho slamená čiapka v rukách. “Ale tak— spravím, čo sa len bude dať. Bolo by fajn myslieť si, že na mňa dohliada nejaký boh.”

Na ďalší deň tam zanechal pár fíg, deň na to vedľa toho chrámu strávil desať minút svojho rána posadený v modlitbe. Na tretí deň ten boh prehovoril. 

“Mal by si ísť do chrámu v meste,” povedal. Jeho hlas bol ako šum pšeničných stebiel. Ako piskot poľných myšiek pobehujúcich skrz trávu. “Do skutočného chrámu. Nejakého riadneho. Dostať požehnanie od skutočného boha. Ja taký nie som, ale možno by som ťa mohol niekomu odporučiť?” Vytrhol list zo stromu a povzdychol si. “Tým myslím, nie že chcem byť drzý. Je to tu útulné. To velebenie bolo fajn. Ale nemôžeš úprimne veriť, že ti čokoľvek z toho niečo prinesie.”

“Už toto je viac než som očakával, keď som to tu staval,” povedal Arepo, pokladajúc svoju kosu a sklaňajúc sa k zemi. “Povedz, čohože si boh?”

“Som boh spadnutých listov,” povedal. “Červíkov, ktorí sa mútia pod hlinou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva. Som boh tuctu ďalšieho ničoho, zvyškov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre, ktorá hneď zmizne.”

Boh si opäť povzdychol. “Nemá zmyslu velebiť niečo také, nie ako Vojnu, alebo Žatvu, alebo Búrku. Odlož svoje modlitby na veci mimo tvojej kontroly, dobrý farmár. Na tomto svete si taký maličký. Taký zraniteľný. Lepšie modliť sa niečomu vyššiemu, než som ja.”

Arepo vytrhol stebielko pšenice a pritísol si ho medzi zuby. “Mne takéto velebenie vyhovuje,” povedal. “Takže, ak ti to nebude vadiť, myslím, že v tom budem pokračovať.”

“Rob, ako uznáš za vhodné,” povedal boh a stiahol sa hlbšie medzi kamienky. “Ale nikdy nevrav, že som ťa nevaroval.”

Arepo sa modlil pred rannou prácou, a on a ten boh v tichosti uvažovali nad stromami. Takto ubehli dni, a týždne, a potom sa privalila Búrka, čierna a hrubá a búrlivá. Zaplavila Arepove polia, ztriasla škridlice z jeho strechy, zasiahla jeho olivový strom a spálila ho na popol. Na ďalší deň kráčali Arepo a jeho synovia pomedzi tej pšenice, zachraňovali, čo sa len dalo. Maličý chrám bol rozhádzaný naprieč poľom, a tak keď práca z toho dňa bola hotová, Arepo jeho kamienky pozbieral a opäť ich poskladal. 

“Marná práca,” zašepkal boh, ale aj napriek tomu sa vplížil naspäť doň. “Nebolo jediným spôsobom, ktorým by som vás tohto mohol ušetriť.”

“Bude dobre,” povedal Arepo. “Búrka už pominula. Znovu všetko postavíme. Na dnes žiaden milodar nemám,” povedal, a zložil trošku skazenej pšenice, “ale myslím, že zajtra niečím podopriem tieto základy, čo povieš?”

Boh v chráme zarachotil a povzdychol si. 

Prešiel rok, a potom ďalší. Chrám sa zavrstvil stenami kameňov, zastrešil pletenými konármi. Arepovi susedia sa chichotali, keď prechádzali navôkol. Niektoré ich deti zanechávali ovocie a kvetiny. A potom Žatva zlyhala, bohovia stiahli svoje odmeny. V Arepovom poli zakvitla pšenica tenká a krehká. Ľudia nariekali a trhali svoje róby, vraždili svoje jahniatka a vylievali ich krv, hľadeli na zem so znepokojením a išli spať hladní. Arepo si prišiel sadnúť ku chrámu, kvety už dávno zvädnuté, ovocie zošuverené na hrudky, Arepove rebrá bolo vidno skrz jeho hruď, jeho ruky sa stále triasli, a zamumlal modlitbu. 

“Pre teba tu nič nie je,” povedal boh, túliac sa v tme. “Nie je nič, čo by som mohol urobiť. Nedá sa nič robiť.” Zatriasol sa a vypľul svoje slová. “Čo je tento chrám, ak ne ďalšou tvojou ťarchou?”

“My-” povedal Arepo, a jeho slová sa zakolísal. “A čo, že je chudý rok,” povedal. “Týmto sme si už prešli, prejdeme si tým znova. A čo, že sme hladní,” povedal. “Stále máme seba navzájom, nie tak? Mnoho ľudí sa modlilo iným bohom, ale to ich pred týmto neochránilo. Nie,” povedal a zatriasol hlavou, a ľahol si na zopár zošuverených buryniek na altáriku. “Nie, myslím si, že naše usporiadanie mi celkom vyhovuje.”

“Príde horšie,” povedal boh z útrob toho kameňa. “A nebudem môcť spraviť nič, aby som ťa zachránil.”

Prešli roky. Arepo položil zvráskavenú ruku na ten chrám a niektoré dni tam strávil hodinu, stratený v zamyslení s tým bohom. 

A jedného osudového dňa, spoza víno-temného mora, prišla Vojna. 

Arepo sa zapotácal ku svojmu chrámu, jeho ruka pritlačená o brucho, pomazávajúc to sväté miesto svojou krvou. Spoza neho horeli jeho polia, a kosti v nich horeli do čierna. Privliekol sa tam na kolenách ku chrámu z tesaného kameňa, a ten boh sa náhlil ku jemu boku. 

“Nemohol som ich zachrániť,” povedal boh, jeho hlas tichý nárek. “Je mi to ľúto. Je mi to ľúto. Je mi to tak, tak veľmi ľúto.” Listy padali zo stromov, malý hebký dážď popola. “Neurobil som nič! Celé tie roky, a nič som pre teba nespravil!”

“Ticho už,” povedal Arepo, chutnal svoju vlastnú krv, zrak sa mu rozmazával. V modlitbe sa oprel o chrám, čelo pritlačené ku kameňu. “Povedz mi,” zamrmlal. “Znovu mi povedz. Čohože si to ty boh?”

“Som-” povedal ten boh, a načiahol sa, chytil Arepovu hlavu, zavrel oči a prehovoril.

“Som boh spadnutých listov,” povedal, a vykúzlil si ich obraz. “Červíkov, ktorí sa mútia pod zemou. Hranice medzi lesom a poľom. Prvého náznaku námraze predtým než príde prvý sneh. Šupky z jablka ktorá sa ti zubom poddáva.” Arepove pery sa rozišli v úsmeve. 

“Som boh tuctu ďalšieho ničoho,” povedal. “Kvetových lístkov, ktoré vedú k hnilobe, chvíľkových letmých pohľadov. Zmena vo vetre,” hlas sa mu zlomil a rozplakal sa. “Ktorá hneď zmizne.”

“Nádherné,” povedal Arepo, jeho krv špinila kamene a presakovala do zeme. “Všetky z nich boli také nádherné.”

A keď horeli polia a dym zahaľoval slnko, keď boli ľudia pošliapaní v presile a zúrila krvavá Vojna, keď nebesá vypustili na zem svoj hnev, rozsievač Arepo si ľahol do svojho skromného chrámu, hlavu mu chránili kamene, a vrátil sa domov k svojmu bohu.

Sora našla chrám a v ňom kosti, na ktoré sa zrútila strecha.

“Oh, úbohý boh,” povedala, “bez nikoho kto by pochoval tvojho posledného kňaza.” Potom za pozastavila, pretože bola zďaleka. "Alebo sa tu takto uctievajú mŕtvi?" Boh sa prebral z rozjímania.

“Volal sa Arepo,” povedal. “Bol zasievač.”

Sora sa trochu zľakla, pretože nikdy predtým nepočula hlas boha. "Ako si ho môžem uctiť?" Spýtala sa.

"Pochovaj ho," povedal boh, "pod mojím oltárom."

“Dobre,” povedala Sora, a šla si po lopatu.

"Počkaj," ozval sa boh, keď sa vrátila a začala zbierať kosti spomedzi polámaných vetvičiek a opadaného lístia. Položila ich na zvitok nebarvenej vlny, jedinej látky, ktorú mala. "Počkaj," povedal boh, "nemôžem pre teba nič urobiť. Nie som bohom ničoho užitočného."

Sora si sadla na päty a pozrela na oltár, aby počúvala boha.

"Keď prišla Búrka a zničila jeho pšenicu, nemohol som ju zachrániť," povedal boh, "keď sa Žatva nepodarila a on bol hladný, nemohol som ho nakŕmiť. Keď prišla Vojna," bohov hlas sa zadrhol. "Keď prišla vojna, nemohol som ho ochrániť. Prišiel zakrvavený z bitky, aby zomrel v mojom náručí." Sora sa znova pozrela na kosti.

"Myslím, že si bohom niečoho veľmi užitočného," povedala.

"Čoho?" spýtal sa boh.

Sora opatrne zdvihla lebku na látku. "Si Arepov boh."

Prešli generácie. Dedina sa zotavila z tragédií - domy boli obnovené, záhrady znovu vysadené, rany zahojené. Na starca, ktorý kedysi žil na kopci a hovoril s kameňom a sutinami, sa už dávno zabudlo, ale chrám stál v jeho mene. Väčšina verila, že je prázdny, pretože boh, ktorý v ňom sídlil, sa už dávno odmlčal. Každý, kto prechádzal okolo rozpadajúcej sa svätyne, však cítil bolesť v srdci, akoby smútil za strateným priateľom. Chlad, ktorý prenikal od vchodu do chrámu, oslaboval ich ducha a odháňal všetkých potenciálnych návštevníkov, okrem zriedkavých a najmä nevšímavých detí, ktoré po sebe nechávali drobné trsy ružových a bielych kvetov, ktoré natrhali na okolitej lúke.

Boh sedel vo svojom pokojnom domove a hľadel na vzdialenú cestu, na chodcov, pracovné kone a vozy, na padajúce lístie, ktoré sa vírilo okolo hemžiacich sa nôh. Ako dlho to už bolo? Svet napredoval bez neho, lebo vedel, že mu niet pomoci. Svet musí byť kruté miesto, ktoré opustili aj užitoční bohovia, ak farmy môžu zaplavovať povodne, úroda môže byť neúrodná a domy môžu horieť, pomyslel si.

Pochopil, že ľudia sú nezmyselné bytosti, ktoré sa modlia k bohu, ktorý im nemôže splniť želanie alebo požehnať šťastie. Ktorí by udržiavali chrám a prinášali obety bez toho, aby za to niečo dostali. Ktorí by sa delili o svoju spoločnosť a meditovali s takýmto neužitočným božstvom. Ktorí by pochovávali cudzinca bez nádeje na úžitok. Akou bizarnou, márnotratnou láskavosťou naňho premárnili. Aké úžasné, hlúpe, cnostné, beznádejné stvorenia boli ľudia.

A tak maľoval západ slnka žltými listami, lákal červíky, aby tancovali vo svojej pôde, rozkvital hranicu medzi lesom a poľom kvetmi a bobuľami, krstil vzduch štipľavým chladom pred príchodom zimy, dozrievali jablká s chrumkavými, červenými pehami, aby sa lámali pod zatínajúcimi sa zubami, a tucet ďalších ničotností, na pamiatku človeka, ktorý kedysi chválil dielo boha na jeho umierajúci dych.

“Zdravím ťa, Boh každej skromnosti na svete,” zvolal známy hlas. 

Prižmúrené kútiky božích očí zaplakali na skrútených perách. "Arepo," zašepkal, lebo jeho hlas bol chrapľavý od storočnej nemoty.

"Som bohom oddanosti, drobných láskavostí, nerozbitných pút. Som bohom nezištnej, bezpodmienečnej lásky, večného priateľstva a dôvery," vyhlásil Arepo a každým slovom upokojoval toho druhého.

"To je úžasné, Arepo," odpovedal medzi slzami, "som za teba šťastný - taká mocná osobnosť bude určite potrebovať veľkolepý chrám. Odídeš do mesta, aby si zhromaždil ďalších veriacich? Všetci ťa budú zbožňovať."

"Nie," usmial sa Arepo.

"Takže ďalej, do hlavného mesta? Ďakujem, že si sa tu zastavil pred svojím odchodom."

"Nie, ani tam nepôjdem." Arepo pokrútil hlavou a uškrnul sa.

"Ešte ďalej? Aké ambiciózne ciele musíš mať. Nepochybujem však, že sa ti to podarí," pokračoval starší boh.

"Vlastne," prerušil ho Arepo, "rád by som tu zostal, ak mi to dovolíš."

Druhý boh onemel. ".... Prečo by si tu chcel zostať bývať?"