pod maskou

...ja vlastne ani netusim ako, co je asi ta smutnejsia alternativa.

V zacinani som vlastne nikdy nebola dobra. Za to v konceni som vazne profik!

Ci uz ide o skolu, pracu, vztahy... ci o seba samu-vzdy som sa lepsie vyrovnavala so stratami, zlyhaniami a koncami.

Je tazke si priznat, ze uz na kazdom zaciatku som bola presvedcena o blizkom konci a prave tym som svoje zaviatky odsudila k nezdaru.

Asi to bude vedomim, ze vsetko, co raz zacne, podobne ako zivot, musi raz aj skoncit - a to je moj najvacsi limit.

Mozog tym padom logicky absolutne vylucuje alternativu niecoho nekonecneho, nesmrtelneho a vecneho- cim je podla mnohych napriklad prave laska.

Pre nas, idiotov a bezvercov, je laska len akysi prechodny stav, nieco iracionalne, mozno pekne ale len docasne... co je strasna skoda. Je to totiz kotva, ktora cloveka puta neustale k zemi a nedovoluje mu odputat sa od reality ani na sekundu. Bez viery v nesmrtelnost a nadeje na vecnost clovek predsa nemoze prezit naplno jediny den, na to cely svoj zivot.

Preto by ludia ako ja radsej nemali vobec zacinat, nemali by sa narodit a uz vobec by sa nemali pokusat zit svoje zivoty.

viem, že toto pochopí málokto…

ale ten, kto to aspoň raz v živote zažil, mi určite dá za pravdu:

“nenávidieť sa je vždy jednoduchšie než sa zmeniť”

žila som takto celý svoj život

jeden jediný krát som sa zamilovala do seba a do svojho života,

lenže to je už zase preč

a ja mám pocit,

že nestojím za nič,

že svet nie je fér,

že nemám cenu

a že život je za trest…

Nechcem viac vidiet tvoju tvar Tvoje sklenene oci Nie okna, len prazdne zrkadla Bezduchy demon v zemi anjelov Alica v krajine prekliatych Sama sa topis na pusti Zufalo lapas po dychu Lapena v svete, ktory si vytvorila V tme, kde si sfukla vsetky sviecky Krcis sa a kopes Pochovana v truhle, Do ktorej zatlkas klince kladivom sebalutosti V hrobe vyhrabanom holymi rukami Hliny plne usta

Dlanou prisypem este za hrst Vidiet strach v tvojich ociach Dotlacim balvan, co klze po mokrej trave Dazd este neutichol Konecne je na mieste Uz mi neutecies

Tvoje ebenove vlasy zhnedli v bahennom zabale Vodu uz mas v kutikoch ust Je fascinujuce pozorovat, ako sa kvapka spaja s kvapkou Ako sa najlepsie priatelky objimaju v kutikoch tvojich ust Schladilo sa Hladina sa vlni pod tarchou padajucich kvapiek

Na rozdiel od nej, tvoje usta su pokojne Voda priteka do priehlbiny okolo tvojej tvare Zmizli v nej neuprimne pery Prazdne oci Z maleho nosteka je razom len spicka ladovca

Ponaram svoju tvar do vlhkej tmy Lucim sa bozkom, Co pohlti tvoj posledny zufaly vykrik I zvysok vzduchu

Zbohom, draha

každé ráno

zvoní budík a ja premýšľam,

či má vlastne zmysel dnes vstať z postele

sprcha, šálka čiernej kávy

akú si dnes vyberiem?

kým budem?

šťastná? príťažlivá či sebavedomá?

nie… dnes musíš byť empatická!

ešte trošku púdru a rúž

perfektné!

Vediet...

Je krasne vediet, ze aj ked sa mi svet zda cely sedivy

a obloha sa zatiahne mracnami,

ty sa cez ne naciahnes

a svojou hrejivou dlanou pohladis moju tvar

a rozziaris moj den.

Občas je naozaj príliš ťažké popísať, aké to je keď Vás zradí najlepší priateľ…

O to horšie sa s tým zmierujete v prípade, že je ten človek súčasťou jeho vlastnej rodiny.

Nechápem, ako si ma mohla opustiť!

Bola si mojou rodinou!!!

Mojou pokrvnou sestrou a najlepším priateľom!

Prečo si to, pre Boha, spravila???

Prisahala si na naše priateľstvo, i na naše sesterstvo- prisahala si na nás.

A o dva dni na to si svoj sľub porušila. Bez nátlaku či zjavného dôvodu- proste len tak, z vlastnej vôle.

Bolo to kruté vytriezvenie, no možno bolo naozaj potrebné…

Len pred pár dňami mi vytýkali moju “nedôverčivosť voči svetu” a ty si o tom vedela. No ako mám veriť cudzím, keď nemôžem veriť ani mne najbližšiemu človeku?!?

To predsa nedáva žiadny zmysel!

Snáď sa raz rozhodnem veriť niekomu

a možno i svetu celému,

no už nikdy viac, drahá moja,

nikdy už nebudem sestra tvoja,

veriť ti už neviem, ty zradkyňa,

čo zradou moje srdce pretína….

My dve proti svetu?

Nechapem, co je to s nami :( Naozaj tomu vobec nerozumiem!!?! Preco sa cele dni milujeme a objimame, tulime sa k sebe a bozkavame… ? Aky to ma vyznam, ked teraz lezim na gauci v obyvacke a placem zatial co ty pokojne zaspavas vedla v nasej posteli??? Dnes si ma tak velmi sklamal :/

Cakala som ta cely den dufajuc, ze ocenis, ako som upratala tvoju oblubenu miestnost, ci to, ze su umyte riady a vyprane tvoje monterky… no nestalo sa.

Kaslal si na mna cely den… neozval si sa, i ked si to slubil- a vlastne ani potom :( a ked si prisiel domov, nebolo tomu inak.

Po tom, čo som naposledy vydržala nefajčiť celé dva týždne, podľahla som pod vplyvom vodky a naliehaniam Riki – mojej akožekamarátky, ktorej bolo asi ľúto, že sa zbavujem rovnakého zlozvyku, ktorý trápi aj ju.

Po 14-ich útrpných dňoch som si nakoniec predsa len podľahla a potiahla si :(

Neviem, či by som túto chybu zopakovala- netuším to, pretože v tej chvíli bola chuť omnoho silnejšia než vôľa prestať a viera v to, že to tentoraz naozaj dokážem… najhoršie však prišlo až ráno, keď som sa neochotne priznala Rossovi. Sklamanie v jeho očiach a hlase ma prinútilo zamyslieť sa nad tým “prečo som so to vlastne ja krava spravila?”. Pocit zlyhania sa prehupol do beznádeje  a absolútnej rezignácie. So slzami v očiach som sa odplazila do kúpeľne.

Myslela som len na to, že ak som to nezvládla po 2 týždňoch, ako to chcem vydržať niekoľko rokov???

Živo si pamätám ten pocit, ked mi voda začala stekať po vlasoch a chrbte a mne to došlo…

… 14 DNÍ!

Nikdy v živote som nedokázala vydržať bez cigarety viac ako 48 hodín!

Skúšala som to posledné 3 roky takmer nonstop, no bezvýsledne. Po 48. hodinách som to vždy vzdala, skôr či neskôr :(

Bola som sa na seba pyšná ako nikdy predtým- nie na to, že som sa nechala ovplyvniť a že som to zase vzdala, že som zabudla na to, čo od života chcem a prečo to robím…

…bola som pyšná na to, že i keď som znova na začiatku, nie som na nule!

Z vane som vyliezla ako nový človek. Sklamanie v Rossových očiach ma síce naozaj úprimne mrzelo, v mojich očiach sa však zmenilo na odhodlanie :) Je to také zvláštne, keď človek pochopí, že prehra či zlyhanie môže byť vlastne víťazstvom.

“Možno som len na začiatku svojej cesty

a možno ešte veľa krát spadnem,

no teraz už viem,

že mám dosť síl znova vstať

Spoznala som ju, keď som mala asi dvanásť, možno trinásť. Bolo to na jednej z nudných rodinných osláv a naše zoznámenie sa bolo jediným svetlým bodom celého popoludnia. Veľmi sme si nerozumeli – teda aspoň nie hneď na začiatku, pretože sme mali rôzne názory a ja som vlastne ani netušila, čo odo mňa vlastne chce! No a potom prišiel čas ísť domov.

Občas sme sa tajne stretávali- to je pravda, ale vždy to bolo skôr náhodné stretnutie, neplánované… rozumieť sme si začali až keď som začala chodiť na strednú. Myslím, že človek je síce o niečo múdrejší než v trinástich, no stále je dosť hlúpy, aby sa nechal zlákať na zlé chodníčky. A tak sa aj stalo.

Netrvalo dlho a Sigy sa stala mojou najlepšou kamarátkou.

Trávili sme spolu celé dni… pomáhala mi s učením i s nočnými v práci, proste vždy stála pri mne – v dobrom i zlom.

Pamätám si spoločné párty, zábava a chlast a potom bez spánku do školy a rovno do práce :) i spoločné chaty, rodinné oslavy a podobné blbosti. Boli aj časy zlé, to je pravda. Občas sme sa nepohodli a ako plynul čas, menila sa stále viac.

Znova sme si prestávali rozumieť a Sigy sa spre mňa stávala stále viac príťažou než oporou.

Pokúšala som sa dať to zase dokopy, vrátiť sa tam, kde sme začali a skúsiť to vrátiť späť do starých koľají, no nepodarilo sa. Už to proste nešlo vrátiť  a ja som si uvedomila, že už to nikdy nebude ako predtým :(    

Pochopila som, že je načase sa s mojou najlepšou priateľkou rozlúčiť nadobro…

Tazko povedat, ako si clovek vysvetluje lasku. Ak je to vsak naozaj len absencia lepsej moznosti, uz som sa zamilovala- do zivota. Ten totiz inu moznost nema a neda. To najdrahsie, co mame, je nas cas a aj tak nim plytvame kazdy den. Vsetci. Bez rozdielu. Presli mesiace a roky, kym som pochopila, ze zivot nema zmysel a ze jediny, kto mu ho moze dat, som ja sama. Dnes uz viem, ze zivot sam o sebe, je uplny nezmysel a jedine, co ma cenu, je cas. Cas, ktory neuprosne leti, no zaroven je jedinou velicinou, ktoru mam a naozaj vlastnim. Pretoze moj cas  len moj. Moze ma on obrat kdeaky ozraty idiot na fare za 2mega, …ale nemusi. Takze, ako sa zamilovat do zivota? V podstate staci, uvedomit si vlastnu smrtelnost a spocitat si matematicky, pravdepodobnu dlzku zivota. 

Cely cas, odkedy si pamatam, som sa povazovala za silneho cloveka… Problemy riesim s nadhladom, vacsinou zivot hodnotim, i ked nie s chladnou hlavou, logicky. Spontanne  maximalne obcas vybuchnem, ale to uz musi byt naozaj silna emocia alebo krajna situacia. Inak svojej pudovosti a intuicii vela priestoru nenechavam- predsalen, uz sama seba nejaky ten rocik poznam :/ Sebaklam je sice silna zbran, zvedomeny vsak straca na ucinnosti, takze muselo prist nevyhnutne… stret s realitou. Ten, ako znamo, pre chronickych sebaklamarov nebyva nic prijemne:( O to tazsi je, ked ten sebeklam nezvedomujete postupne, ale niekto vam pravdu splechne priamo do tvare, bez okolkov a taktu.