#podmaskou

Nechcem viac vidiet tvoju tvar Tvoje sklenene oci Nie okna, len prazdne zrkadla Bezduchy demon v zemi anjelov Alica v krajine prekliatych Sama sa topis na pusti Zufalo lapas po dychu Lapena v svete, ktory si vytvorila V tme, kde si sfukla vsetky sviecky Krcis sa a kopes Pochovana v truhle, Do ktorej zatlkas klince kladivom sebalutosti V hrobe vyhrabanom holymi rukami Hliny plne usta

Dlanou prisypem este za hrst Vidiet strach v tvojich ociach Dotlacim balvan, co klze po mokrej trave Dazd este neutichol Konecne je na mieste Uz mi neutecies

Tvoje ebenove vlasy zhnedli v bahennom zabale Vodu uz mas v kutikoch ust Je fascinujuce pozorovat, ako sa kvapka spaja s kvapkou Ako sa najlepsie priatelky objimaju v kutikoch tvojich ust Schladilo sa Hladina sa vlni pod tarchou padajucich kvapiek

Na rozdiel od nej, tvoje usta su pokojne Voda priteka do priehlbiny okolo tvojej tvare Zmizli v nej neuprimne pery Prazdne oci Z maleho nosteka je razom len spicka ladovca

Ponaram svoju tvar do vlhkej tmy Lucim sa bozkom, Co pohlti tvoj posledny zufaly vykrik I zvysok vzduchu

Zbohom, draha

každé ráno

zvoní budík a ja premýšľam,

či má vlastne zmysel dnes vstať z postele

sprcha, šálka čiernej kávy

akú si dnes vyberiem?

kým budem?

šťastná? príťažlivá či sebavedomá?

nie… dnes musíš byť empatická!

ešte trošku púdru a rúž

perfektné!

Vediet...

Je krasne vediet, ze aj ked sa mi svet zda cely sedivy

a obloha sa zatiahne mracnami,

ty sa cez ne naciahnes

a svojou hrejivou dlanou pohladis moju tvar

a rozziaris moj den.

Tazko povedat, ako si clovek vysvetluje lasku. Ak je to vsak naozaj len absencia lepsej moznosti, uz som sa zamilovala- do zivota. Ten totiz inu moznost nema a neda. To najdrahsie, co mame, je nas cas a aj tak nim plytvame kazdy den. Vsetci. Bez rozdielu. Presli mesiace a roky, kym som pochopila, ze zivot nema zmysel a ze jediny, kto mu ho moze dat, som ja sama. Dnes uz viem, ze zivot sam o sebe, je uplny nezmysel a jedine, co ma cenu, je cas. Cas, ktory neuprosne leti, no zaroven je jedinou velicinou, ktoru mam a naozaj vlastnim. Pretoze moj cas  len moj. Moze ma on obrat kdeaky ozraty idiot na fare za 2mega, …ale nemusi. Takze, ako sa zamilovat do zivota? V podstate staci, uvedomit si vlastnu smrtelnost a spocitat si matematicky, pravdepodobnu dlzku zivota.