underQ

Prečo keď sa pozrieš na fotky toho človeka, príde ti ľúto? Prečo keď otvoríš váš chat, oči sa ti zaplnia slzami? Prečo keď sa obzrieš späť a uvidíš tie nádherné spomienky, tak ti ide srdce puknúť? Ani som nevedela, že to tak dokáže bolieť. Vidíš ako ste sa spolu smiali, ako ste spolu nadávali, ako ste si robili zo všetkého srandu a teraz? Usmievaš sa, ale ten úsmev je tak trpký, pretože ti plače srdce. Nejako vieš, že už to nikdy nebude také a to ťa zabíja. Vážne je to preč? Vážne všetko čo sme prežili, je už pochované? Nechcem tomu veriť, tak aspoň správu napíš aj keď v nej nič nebude už..

Ja viem, že toto koniec nie je. Je to bolesť, je to smútok, sú to slzy, ale rozhodne to nie je definitívny koniec. Viem ako vyzerajú konce, zažila som ich dosť. A všetci si myslia, že koniec vyzerá takto smutne, lenže pravda je taká, že nedokážeš skončiť ak ťa to stále bolí a ak vidíš nádej. Koniec je proste koniec. Necítiš už lásku, je ti ten človek ukradnutý, nezaujíma ťa, lebo vieš, že jeho správanie prekročilo všetky hranice, a že to, čo si k nemu cítila je už len bolesť, žiadna láska. Čiže podľa mňa je to všetko len otázkou času, ale rozhodne to nie je koniec. 

Stratili sme kontakt. Ale to bolo jasné už celé tie roky, že to tak dopadne, len sme to nevedeli. Je to v poriadku. Teda, nie je. Ale musíš sa s tým vyrovnať. Tak sa to hovorí. Napriek tomu, že ťa spomienky bodajú do srdca ako nôž. Nebolo tam spojenie. Myslím to naozajstné. Možnože nejaké fiktívne, vymyslené áno, ale to nás dokázalo uchrániť pred realitou len na krátky čas. Problém je, že realita je to, čo jestvuje, to čo vidíš a musíš prijať. Zo sna sa prebudíš, ten nikdy nebude trvať dlho. Ale bolo to pekné nie? Byť šťastný. Aspoň určitú chvíľu kým sa všetko, čo sme mali, neponorilo do tmy. Je naozaj zaujímavé ako sa všetko najprv zdá takým úžasným, ale keď to zažívaš a prežívaš, zisťuješ, že to bol len klam. Očný klam, klam citov, klam reality. Chyba nenastala v strede príbehu, či na jeho konci, a teraz si každý myslí, že by som napísala, že chyba nastala na začiatku toho celého. No pravda je taká, že chyba nenastala nikde. Asi to bol ďalší zážitok, ktorý si musel prežiť, ktorým si si musel prejsť, ďalšia lekcia, ktorá ťa niečomu naučila. Len priebeh toho celého ti dal poriadne zabrať. Zlomil ti tak dajako srdce, ale aj tak si sa usmieval. To obdivujem. Celá stena sa na teba rúcala, a ty si ju neskladala späť. Nevidela si totiž dôvod. Možnože najprv videla, ale ukázalo sa, že by to bolo to isté. Čo sa stalo? Po všetkých tých rokoch si sa pozrela pravde do očí. To, čo si tam uvidela ťa vnútorne zabilo. Nikdy si si nemyslela, že pravda môže byť tak dobre maskovaná a môže ti tak veľmi ublížiť. Musela si sa pozrieť na človeka a zakývať mu na rozlúčku, hoci ti v hrdle navrela obrovská guča. Boli to ako ostré nože, ktoré ťa prebodávali, ale ty si vedela, že je koniec. Vedela si, že ani potom, čo sa rozlúčite, sa nič nezmení a to bolo asi najhoršie. Bolo tam niečo, viem to, ale nestačilo to. Stále je to v poriadku. :)