XY

Terajší mi povedal, že by som mala byť s bývalým, lebo som s ním bola šťastnejšia. A mňa to pichlo tak hlboko, lebo mal pravdu, ale ja už nemám cestu späť.

Už je to viac než rok a chýba mi ako na začiatku

Jednou z mojich najhorších vlastností je (príliš rýchle) odpúštanie každej jednej na mne vykonanej krivdy. Keď k tomu pridáme ešte neschopnosť hovoriť “nie”, tak je to vlastne katastrofálna kombinácia. Preto som nešťastná v ďalšom vzťahu a v noci plačem za tým nešťastným, ktorý bol pred ním.

Čím to je, že napokon sa do mňa zamilujú tak, až ma to doháňa k pocitom úzkosti a myšlienkam o opustení?

Videla som mojho byvaleho, aj ked som teraz s niekym inym, tak som mala chut mu ist pozdravit a sa porozpravat. Aj ked s XY som sa rozisla pred viac nez osmimi mesiacmi, tak som ho stale spoznala z dialky, z ktorej nik iny. Aj tak viem, kam ho vzali na skolu a potajme sa vytesujem, ze z velkej casti mojou zasluhou. A cestou domov sa mi cnelo. A vynaralo sa len to pekne, co bolo. To zle nejak neprichadzalo. Tak som rozmyslala, ako velmi mi chyba. Cestou, pocas ktorej som mala slzy v ociach a pisala toto s vedomim, ze to nemozem nikomu povedat, som si uvedomila, ze v takych situaciach sa vam nikdy nevynori to zle. Len to dobre. Mozno chtiac, mozno nie, potlacite to negativne hlboko prec a ostane vam len to krasne. A mozno je to dobre. Nie je hadam kuzelne si spominat na cloveka tak nadnesene?