Videla som mojho byvaleho, aj ked som teraz s niekym inym, tak som mala chut mu ist pozdravit a sa porozpravat. Aj ked s XY som sa rozisla pred viac nez osmimi mesiacmi, tak som ho stale spoznala z dialky, z ktorej nik iny. Aj tak viem, kam ho vzali na skolu a potajme sa vytesujem, ze z velkej casti mojou zasluhou. A cestou domov sa mi cnelo. A vynaralo sa len to pekne, co bolo. To zle nejak neprichadzalo. Tak som rozmyslala, ako velmi mi chyba. Cestou, pocas ktorej som mala slzy v ociach a pisala toto s vedomim, ze to nemozem nikomu povedat, som si uvedomila, ze v takych situaciach sa vam nikdy nevynori to zle. Len to dobre. Mozno chtiac, mozno nie, potlacite to negativne hlboko prec a ostane vam len to krasne. A mozno je to dobre. Nie je hadam kuzelne si spominat na cloveka tak nadnesene?
