Zopár reálnych faktov o Jánovi Kollárovi
Lebo som o ňom robila seminárku, a nenechám predsa všetok ten výskum vyjsť navnivoč.
K jeho záľubám patrili botanika a maľovanie.
Jeho prvá báseň bol latinský nárek z jeho študentských čias o devastácií Uhorska počas Napoleonských vojen.
Jeho "Mína" zo Slávy dcéry bola založená na dievčati menom Friederike Schmidtovej. Ktorá bola Nemka, slovensky absolútne nevedela a Mína ju nikto nevolal, sám Kollár už vôbec nie.
Podľa všetkého doňho nebola až tak paf a nakoniec ho odmietla, lebo jej mamka ju nechcela vydať do Uhorska. Ale stále mu písala, aj keď stále menej často, kým zrazu písať prestala, zhodou okolnosti v čase, keď bola chorá, a tak Kollár proste usúdil, že je mŕtva.
O mnoho rokov neskôr poslal do Nemecka kamaráta, aby našiel jej hrob, a PREKVAPENIE, nielenže Friederike nebola mŕtva, nebola ani vydatá. Dokonca prijala Kollárovu žiadosť o ruku, najskôr preto, že už vtedy mala štyridsať, a staré panny si v 19.storočí veľmi nemohli vyberať.
Ich manželstvo bolo vlastne celkom zlaté, jeho celú vec so slovanstvom síce celkom nechápala, ale bola veľmi hrdá na jeho status "veľkého československého básnika" a dokonca sa po jeho smrti zaslúžila o vydanie niektorých jeho nevydaných prác.
Za revolúcie roku 1848 podporoval Batthányiho vládu, pokiaľ ho maďarskí nacionalisti doslova nedošikanovali do zmierenia sa so štúrovcami - pokiaľ viem jediné obdobie, počas ktorého o nich povedal dobrého slova.
To trvalo asi tak päť minúť, kým ho hneď nasledujúceho roku nevymenovali za dôverníka pri viedenskom dvore, lebo ten potreboval ako reprezentanta niekoho skostnateného a verného cisárovi (Kollár mal cisára rád kvôli jeho zásahom do nejakého blbého sporu vnútri evanjelickej cirkvi).
Plat na tomto poste bol tak slabý, že Kollár sa musel zamestnať ako profesor slovanských starožitností na Viedenskej univerzite, kde prednášal svoje pošahané historické teórie.
Študenti na jeho prednášky veľmi nechodili, ale Kollára vo všeobecnosti mali radi, lebo, no, veď viete. Všetci sme mali jedného takého profesora - jeho prednášky nestoja za nič, ale je strašne zlatý a jeho nadšenie pre vec je skoro nákazlivé.
V neskoršom období presedlal z poézie na historický výskum s cieľom nájsť slávnu minulosť Slovanom. Ako si asi viete predstaviť, skončilo to tým, že sa z Kollára stal Cyril Hromník 19.storočia.
Napísal celú knihu o tom, že starí Italikovia (staroveká etnická skupina, z ktorej vzišli Rimania) boli vlastne Slovania, používajúc prakticky rovnaké dôkazy ako Cyril Hromník, t.j. pochybnú analýzu mýtov a z prsta vycucanú etymológiu. Najúžasnejší je jeho pokus prideliť slovanské mená rímskym cisárom.
Napísal tiež jednu knihu o tzv. "bohoch z Retry", údajne slovanských soškách, ktoré sa neskôr ukázali ako podvrh, ale aby sme boli spravodliví, to sa v tej dobe ešte spoľahlivo nepreukázalo.
"Vrcholom" jeho kariéry historika bola kauza "Bamberského leva". Totiž, na svadobnej ceste do Nemecka našiel v meste Bamberg pred miestnym kostolom dva levy s niečím, čo sa mu zdalo ako nápisy v slovanských jazykoch. So Šafárikom sa potom hádali, meno ktorého slovanského boha je tam napísané. Dnes sa má za to, že onen "nápis" bola kombinácia náhodných škrabancov a neskorších grafiti.
Jeho historické práce za celý jeho život zbierali fakt brutálne recenzie, dokonca aj od jeho dobrého priateľa Šafárika.
Jeho kolega zo Slovenských novín Daniel Lichard z jeho smrti obviňoval Hurbana, pretože tento, uh. Založil konkurenčné štúrovské noviny, ktorým sa darilo lepšie a ktoré si (právom) robili srandu z jeho "slovakizovanej češtiny".