Voľakedy dávno ako šestnásťroční
sme si hovorili, že budeme spolu navždy
a aj keď nám dvom to nevyšlo
naše navždy nikdy nezmizlo, len sa zmenilo.
Stalo sa každoročným telefonátom na moje narodeniny,
zmenilo sa na posielanie si fotiek z dovoleniek,
sem-tam si napíšeme o tom, ako nemáme radi svoju prácu
a preberieme drámu v životoch našich spolužiakov zo strednej.
Naše navždy sa stalo otázkou
„A čo vaši?“
Naše navždy nikdy neodišlo, len sme objavili jeho skutočný význam.
Navždy si budeme držať palce,
aj keď ranné vajce ti bude robiť niekto iný a
večer zhasne svetlo v spálni niekto iný a
prázdny pohár položíme každý na iný nočný stolík.
Navždy budeme o sebe sem-tam premýšľať,
keď budeme usínať vedľa našich partnerov.
Navždy tu budeme jeden pre druhého
ako starí známi
bez lásky
s inými plánmi do budúcnosti,
no spojení v minulosti.
