#monotypefest 02

Dnes už každý dobre vie,že Zubor je pre Poliakov nadpozemské zviera a že v Bielovežskom praleseprežíva ich najväčšie mytologické stádo na celom svete. Stádo, ktoré možnonájsť v nejednom vesmíre Góreckého, Pendereckého, Karkowskeho či Grotowského. Tiež to, že tu aj Big Mac chutí horšie, ako na iných miestachplanéty a nakoniec aj to, že Poľsko sa stalo celkom potichu, nebadane bez nejakého šírenia apokalyptického sionizmu oháňajúc sa heslami „založme si štát experimentálnej hudby“, „uznávajme iba fluidné hodnoty a hľadačských vizionárov“ alebo „nech vládnu usporiadatelia festivalov“, východným továrenským blokom na nevšedné hudobné zážitky. Pravdou ostáva, že festivaly ako Unsound či Off každoročne ohlasujú niečo špeciálne, čo opäť raz vychýli planétu zem z bežnej rotácie a táto snaha o „neopakovateľné“ je pre mnohých, nech už to skončí hocijako, sympatickým prebudením z rôznych lokálnych dramaturgických plánov. Okrem spomínaných dvoch je možné vyberať si z množstva väčších či menších festivalov od Nowa Muzyka, Asymmetry, Sacrum Profanum cez Avant Art až po Dni Muzyki Nowej alebo TRANS/WIZJE.

V polovici mája prebehne v rámci desiateho výročia existencie, nielen v Poľsku prestížneho vydavateľstva Monotype, dvojdňová prehliadka aktuálnych prístupov a postupov v elektronickej hudbe pod názvom STREFA: MonotypeFest. Koncept a lineup festivalu možno hľadať v predobraze  vydavateľských aktivít Monotyp rec., kde nájdeme zastúpenie hlukových solitérov Kevina Drumma, Lasse Marhauga či Kazuyuki Kishina alias KK Null popri menách z rôznych scén tichej improvizácie a hlavne popri najnovších nádejach poľského exportu, stačí si len spomenúť minuloročný release Verstörung 2.0 We Will Fail.

Šablóna ostáva po prvom ročníku nezmenená s jediným rozdielom, že hviezdnych bardov Rashada Beckera a Kevina Drumma nahradia Jason Lescalleet a Peter Rehberg, ktorých doplní Valerio Tricoli . Mladšiu krv nemenej zaujímavých mien zastúpi Dasha Rush, Klara Lewis, Gondwana a Wanda Group.  Poľské farby budú opätovne hájiť  We Will Fail a Magda Ter  spoločne s Jacek Staniszewskim a projektom Wolfram.

Jason Lescalleet dnes vydáva s mesačnou pravidelnosťou svoj siedmy diel denníku This Is What I Do, popri tom sa mu podarilo za posledné tri roky opätovne umiestniť na popredných priečkach dôležitých výročných rebríčkov. V roku 2012 s jeho vrcholným dielom Songs About Nothing, o rok neskôr v duu s kolegom Grahamom Lambkinom a minulý rok v monumentálnom opuse The Abyss, zosnovanom práve s Drummom. Jeho do všetkých strán rozlievajúci sa noise, bez pevnej pôdy pod nohami osciluje na pomedzí improvizácií s musique concréte, terénnymi nahrávkami, sónickými dekonštrukciami a exkurziami na hmatateľných vibráciách zvukového spektra. Lescalleet podobne ako napríklad Becker, ovláda nekompromisne zvukovú hermetiku, avšak na rozdiel od svojho berlínskeho spolupútnika možno v jeho príbehoch nájsť organické ozveny pomaly rotujúcej histórie človeka (časté využívanie magnetofónových pásov).  Ťažko predpovedať čo možno očakávať.  

Peter Rehberga netreba nijak špeciálne predstavovať. Jeho všeobecne platný názor spojený s kormidlovaním viedenského vydavateľstva Editions Mego je už niekoľko ročných cyklov synonymom pre nespočetné hudobné experimenty naprieč všetkými kontinentmi. Svoj posledný sólový album síce vydal ešte v roku 2010  pod pseudonymom Pita (Mesmer), avšak vďaka rôznym spoluprácam v zoskupeniach s Fenneszom, O'Rourkeom, Ambarchim, Roweom a hlavne v duu s O’Malleym nestráca na agilnosti. Rehberg je podobne nepredvídateľný vizionár, isté však je, že svoj špecifický vesmír vystavia na trení abstraktných elektronických krajín prevŕtaných kryštalickými hlukovými atakmi, otvárajúc tak cestu mnohým prekvapeniam.

O labyrintoch Valeria Tricoliho sme už písali na inom mieste. Uvidíme, kam sa tento talian polroka od vystúpenia na Unsounde posun a či v jeho semeništi nočných mor vyklíčili nové zárodky tmavých záhybov a nálad vystrihnutých z giallo filmov. Zatiaľ nám ostávajú nekonečné prechádzky po Miseri Lares (Pan, 2014).

Dashi Rush podobne ako Klare Lewis sa podaril husársky kúsok vystúpiť z určitého tieňa priamočiarych konotácií  minimal či dub techna klubového undegroundu a tak zostúpiť o niekoľko úrovní hlbšie pod zem, do podvedomia, proste niekam, kam sa treba prebojovať vlastným interpretačným mechanizmom. Hlavne teda u Lewis, keďže aktuálny úspešný album Sleepstep je predsa len náladovejším básnickým dielom s precíznym zvukom a Dashou v pozícií navádzača nočnou krajinou. Label Raster-Noton sa tak svojou hibernáciou a stágnaciou dostal až na absolútne dno, do najhlbšej fázy spánku (Fáza 4 - Hlboký spánok, v ktorom je človeka veľmi ťažké prebudiť. Osoba zobudená v takomto stave sa môže cítiť dezorientovaná aj niekoľko minút. Práve na konci tejto fázy sa najčastejšie prejavuje námesačnosť.). 

Klara Lewis patrí medzi zvukových umelcov, ktorých zvykne západná publicistika radiť do skupiny „nedá sa na to tancovať, ale ako náhle si sadnete vaše telo hlási nervový poplach“ čo je v skratke celkom výstižné, no zároveň značne zovšeobecňujúce. Jej minuloročný debut Ett, ktorý pod svoje krídla prijalo vydavateľstvo Mego pripomína cestu z nočného techno klubu tesne pred rozvidnením  priamo do rozostlanej postele. V ušiach stále počuť pulz pravidelnej rytmickej štruktúry, telom šklbú opakujúce sa pohyby, mesto sa pomaly prebúdza, spoza okien električky doliehajú zvuky koľajníc, počuť útržky rozhovorov, sem tam čvirikanie vrabcov, preskakujúce rádio, neprestávajúci sínusový tón svietidiel a doma pred zrkadlom už vlastne ani nie je jasné či je noc alebo deň, či počuť dunenie stien alebo sú to len spomienky staré pár minút. To je Ett balansujúc niekde na pomedzí skutočného a vymysleného, klubového- vnútorného a sónického- vonkajšieho, tmavého a svetlého, tak ako to funguje posledné roky na rôznych frontoch experimentálnej hudby.

Nakoniec treba spomenúť estetiku Aleksandri Grünholz vystupujúcej pod názvom We Will Fail.  Grünholz patrí medzi umelcov, ktorí dávno prekonali bariéru lokálnych hraníc. Jej príbehové techno si všimli viaceré významné hudobné magazíny a ako sama uvádza v rozhovore pre Easterndaze- platformu mapujúcu východnú hudobnú scénu jej hlavnou inšpiráciou je potulovanie sa a nachádzanie menej viditeľných príbehov, ktoré dokáže z rôznych uhlov pohľadu sprítomniť vo svojej hudbe, nerozlišujúc od seba dobré a zlé zvuky.

Strefa: MonotypeFest 02 prebehne 15. – 16. mája v priestoroch CSW vo Varšave. Permanentka stojí v prepočte 35€.