Štítnik
Štítnik a najmä jeho kostol to je zážitok.
Podľa kilometrov to vyzerá, že ďalej už nič nie je, že tu končí svet. A potom jeden krok do studeného kostola, do iného, veľmi starého sveta, čo sa tu akosi zasekol. Tlmený šum ulice, aj keď nie zrovna rušnej, vlhké šero, z ktorého onedlho vystúpia obrazy tak vzdialené dobe GPS a wifi (bez ktorých by sem človek hádam už ani netrafil), ako je ďaleko do čias, ked boli vizuálnym pokrokom miestne maľované biblické príbehy.
Veľa kubíkov vody pretieklo dolu Štítnikom od dôb najväčšej slávy tohto kraja, keď boli tunajšími pánmi Bebekovci. Ich rodový kostol dnes dokazuje podstatne vyblednejšie, ošumelejšie a zaprášenejšie, že v stredoveku sa tu pohybovali iní páni. Jedného takého by som si tu a teraz vedela predstaviť zbožne kľačať pred oltárom. Keď už aj nekľačí, aspoň leží, odpočíva už na furt.
Nástenné maľby v interiéri sa zachovali v unikátnom rozsahu. Zaujímavým je napríklad príbeh o sv. Staroste, ktorej narástla brada, aby zabránila otcovým plánom s jej vydajom. Otca tento nevídaný kúsok nezaskočil a svoju atraktívnu dcéru dal zo samej rodičovskej lásky ukrižovať.
V kostole je tiež organ, údajne najstarší v strednej Európe, niekoľko epitafov, historický mobiliár a bohoslužobný riad, pre ktorý by tu radi vytvorili múzeum, porozprával nám miestny mladý farár, ktorý si za svoje fundované vedomosti, ochotu (vpustil nás po otváracích hodinách a nepustil nás preč ďalšiu hodinu) a prácu na poli neduchovnom zaslúži metál.
A v miestnej večierke majú výber vifoniek väčší ako v najväčšom Tescu v okrese.
Boli sme tu v júli 2015.
