#stepanvoronin

Koláže vytvorené k Dobrodružstvám kapitána Báthoryho.

1 - Kornel Báthory 2 - Stepan Voronin 3 - Evliya Čelebi 4 - Ileana Ronayová 5 - Sándor Szilárd

(Hradba západu, kapitola 16, strana 286)

...

Stepan Voronin, my dear, please...

(Brána Irkally, kapitola 9, strana 230-1)

Únik z Rakky je fantastická pasáž. Máme tu dve paralelné, nezávislé akcie, ktoré vôbec nevychádzajú tak, ako by ich účastníci chceli a Selima najviac zaujíma, či im pomohol melek, alebo džin. Ale akoby vedené prozreteľnosťou sa napokon zrazia na jednom mieste, kde kompánia ešte aj príde k najsamlepšiemu možnému rukojemníkovi pod slnkom. Do toho spor o stratégii (postrieľať/pustiť, sústrediť sa na povstanie/hrabnúť po tom, za čím ide Kirmizi) medzi zvyškom rakkského triumvirátu ako taký damoklov meč nad hlavou. Dopĺňajú sa v ňom svižnosť, akési krkolomné pobavenie a nervy z hrozby v zálohe.

Prvok, ktorým je Širinino vlastnoručné oslobodenie, ma na ňom však baví asi najviac. Nielen že zvyšuje chaotickosť celej situácie, ale dáva jedinej významnej ženskej postave v knihe možnosť parádne zažiariť. A to s čerstvo rozbitým nosom, podotýkam.

Záhada Východného zostrihu, alebo "Kde končí Slovan a začína Tatár"

To je ten pohraničný život v susedstve so stepnými euroázijskými etnikami.

V slovanských jazykoch a mýtoch možno vystopovať iránsky vplyv (Chors, Simargl, divý). A vo vizáži až zauralský svet. Bodaj by nie, keď sem posielal srdečné pozdravy každých pár storočí.

Čiastočné holenie hlavy sa spája prevažne s rano-novovekým poľským sarmatizmom, záporožským a donským kozáctvom a uhorskou šľachtou v čase osmanskej okupácie.

Je však staršie.

Stredoveké korene, novoveké plody

Máme písomnosti Saxa Grammatica, ktorý v 12. storočí tvrdil, že modly v Arkonskej svätyni na brehu Baltického mora zobrazujú tváre bohov oholené po vzore miestnych. Že len kňazi nosia dlhé vlasy a brady. A že tamojší Slovania zabitých Germánov skalpujú a s ich kožami na hlave potom vyrážajú proti ďalším, aby ich zmiatli. Pôsobí to akoby súčasťou vyhranenia voči dlhovlasým výbojne christianizujúcim Sasom bol aj radikálny zostrih. Ktorý trochu južnejšie pretrval aj po prijatí kresťanstva a previazal sa s novou legendou - o kráľovi, čo na trón nastúpil po návrate z kláštora a na počesť jeho vyviazania zo sľubov celý národ prijal takúto pripomienku. Takto o ňom hovoria niektoré zápisky dominikánov, františkánov a iných kronikárov z 13. a 14. storočia vysvetľujúce, že v Poľsku je zvyk holiť si vlasy podobný mníšskej tonzúre. Bartolomej Angličan sa dokonca vyjadril, že ho kedysi praktizovali všetci Slovania, no na Rusi, v susedstve Latiníkov a v susedstve Nemcov sa od neho upustilo. Že Leszko Czarny z 13. storočia sa vraj snažil zapáčiť Nemcom práve tým, že sa začal upravovať na ich spôsob. Naproti tomu rakúsky básnik Seifried Helbling sa rozčuľuje nad tým, že jeho krajania naopak preberajú české zvyky a "poľský vysoký zostrih" (teda v Čechách sa podobné nenosilo), nad ktorým ohŕňajú nos aj Uhri.

Máme aj stvárnenia svadby medzi Jadwigou Śląskou a Henrykom I prezývaným Bradatý (pretože sa tým odlišoval od väčšiny), kde majú prítomní Nemci dlhé vlasy a brady a Poliaci tvár oholenú a vlasy zastrihnuté nad uši.

Neskoršia reprodukcia tohto obrazu už rozdielne účesy nezachovala, čo vypovedá o vytratení tohto rozdielu z povedomia. V priebehu 14. storočia sa šírila západoeurópska móda a v 15. sa po špeciálnej poľskej frizúre prakticky zľahla zem. Len aby v tom ďalšom zmŕtvychstala.

Keď si poľskí šľachtici v storočí 16. zmysleli, že sú Sarmati (hrdá, nezdolná bojovnícka tradícia tvárou v tvár nárastu výbojnosti orientu + ďalšia epizóda vyhraňovania voči Nemcom), genealógiu si cucali z prsta (a nanajvýš vágnej antickej definície celého východoeurópskeho a stredoázijského priestoru). Ale popri tejto nesprávnej dedukcii nadviazali na reálnu a dokladovanú tradíciu úpravy vzhľadu. Triumfálny návrat oslávili vyholené spánky a zátylok (Gúgeľ pochopí, keď napíšeš "czupryna", alebo "chupryna"). Fúzy sa stali tým najpodstatnejším na chlapskej tvári. A do toho čapice s pierkami, župany a delie a kontuše, všetko nejaká variácia kaftanu. Šabličky tiež, ale to aj preto, že proti Osmanom a Tatárom sa rovné meče až tak neosvedčili.

Neprekvapí, že kozáci vznikajúci priamo medzi hrádzou pohraničných strážnych stanovíšť a pustatinou križovanou Krymskými Tatármi a inými indivíduami zašli ešte ďalej. Malo to hygienické a iné výhody pri ich životnom štýle v prostredí so slabou úrovňou a hustotou civilizácie. Výsledkom bola dlaň široká kštica, či osamelý chumáč na hlave (Gúgeľ pochopí, keď napíšeš "oseledets"/"osełedec", alebo "forelock"/"чуб (зачіска), či "хохо́л" (z toho ruské posmešné označenie Ukrajincov "Xoxлы")).

Pozoruhodný je však Bartolomejov zápis vo svetle zápisu Leva Diakona. Takto bol totiž vykreslený už Sviatoslav I, rurikovké knieža z Kyjeva 10. storočia, človek severanského pôvodu, avšak narodený na Dnepri a využívajúci jazdeckú taktiku veľmi podobnú nomádom, ktorých mal striedavo za protivníkov a príležitostných spojencov. Vedú sa isté dohady o tom, ako presne preložiť zápis byzantského kronikára (prameň, vrkoč, dva vrkoče? brada holá, riedka, krátka? aspoňže dlhé fúzy sú istota) a nakoľko ide o fakt a nakoľko o fikciu s posolstvom (ako niektoré veci od Tacita). Každopádne doklad takéhoto účesu ako typického pre vyššiu vrstvu v tejto oblasti to je. A podobný popis sa týka aj čias pred Rurikovcami, Pečenehmi a nimi vyhnanými Maďarmi. Dalo by sa uvažovať o tom, že práve zúženie na veľmožov viedlo k záverom, že na väčšinu národa sa tento zvyk nevzťahuje. O tom, či si hlavu holili všetci Poliaci, alebo len rytierska trieda a ľudia povýšení do úradov, sa však polemika vedie tiež. Je možné, že na Rusi prebehol podobný proces čo v Poľsku proste skôr.

Keď teda ale konečne prišla reč na Maďarov... Koncom 9. storočia, sotva čo tí maníci zosadli v Panónskej kotline, tak na miestnych slovanských starousadlíkov zaznela táto sťažnosť.

(Miloš Marek - Národnosti Uhorska, s. 84)

A vieme, že zvykli nosiť taktiež dlhé vrkoče.

Ako nás však Helbling informoval, upustili od týchto účesov ešte pred Poliakmi (možno v rámci christianizačného tlaku). Do ich novousadlého, so Slovanmi, Nemcami, Vlachmi a inými národmi premiešaného života však naďalej vstupovali ozveny starého. A to v podobe privandrovalcov ako boli bratranci Pečenehovia, Oguzi, Kumáni (vpredu oholené vlasy, vzadu vrkoče, bez brady no s načančanými fúzmi) a potrebe pohraničných stráží a ľahkej jazdy. Nehovoriac o etnicky nanajvýš enigmatických Sikuloch. A to boli menšiny, ktorým trvalo niekoľko generácii, než sa asimilovali. Najčerstvejší prisťahovalci Kumáni definitívne splynuli so starousadlíkmi niekedy v priebehu príchodu Osmanov. Obyvatelia oblastí, kde sa Kumáni kedysi zdržiavali (stred krajiny, prevažne medzi Dunajom a Tisou), si vraj hlavu holili a ponechávali jeden prameň vlasov ešte naprieč 18. storočím.

Osmanská vlna teda mala na čo nadväzovať. Ale presadila by sa aj bez toho. Hlavne v Sedmohradsku, kde to hrali na dve strany v snahe o zachovanie nezávislosti a spoločenských pomerov. Prispôsobenie spôsobu boja, obchodné styky pomedzi bitky - dovoz koní, mydla, látok, topánok, pohánky, tulipánov, papriky, tabaku... A výsledkom je, že Imre Thököly vyzerá ako Turek a po nevydarenom povstaní (a jednej neskoršej rovnako nevydarenej výprave už na strane Osmanov) u nich aj dožije.

Imriško

Ale teda uhorská frizúra v odbornej literatúre.

(Tünde Lengyelová - Život na šľachtickom dvore, s. 62-4 )

Paľkov som si dovolila vybrať dvoch, hoci reč bola o tom druhom, pretože obaja majú pozoruhodné účesy.

barón Pál Esterházy (1587-1645)

gróf Pál Esterházy (1635-1713)

Okrem toho je tu Miroslav Eliáš a jeho rekonštrukcia uhorských ozbrojených pastierov - hajdúchov, s trojicou dobových vyobrazení

Ďalšie vyholené hlavy, tentoraz z redditového vlákna o inšpirácii Eggersovho Orloka...

Ale dokážeme nájsť vyložene "vrkoč"?

Hmm... Približne.

Za tieto dva obrázky vďačím Martine "Agame" Zrostlíkovej.

A za tieto štyri doktorovi Sendreiovi Jánosovi a človeku, čo zdostupnil publikáciu A MAGYAR VISELET TÖRTÉNETI FEJLŐDÉSE.

Zádrheľ by mohol tkvieť aj v tom, kto si čo predstaví pod vrkočom.

Keď som totiž pátrala u kozákov, našla som terminus technikus "koca (зачіска)", ktorý si Gúgeľ vykladá u žien ako normálny vrkoč s tromi a iným počtom striedavo prepletaných prameňov. No u mužov som našla len vlasy rozpustené, alebo zatočené. Ako u tohto pána.

"Cossack braid" vyprodukoval aj články o súčasnej vrkočovej móde inšpirovanej Ukrajinskými dejinami a fotky prevažne radovej mládeže s vrkôčikom na hlave (a niečo k nejakému filmu Čierny kozák), ale nie rekonštrukcie a staré maľby. Iba jednu novú pri facebookovom článku ospevovacej povahy. Dopĺňam, že inde som nevidela kombináciu vrkoča a prameňa padajúceho do čela.

Pátranie po historickom materiáli so zapletanými vrkočmi ma doviedlo k turkickému etniku a výrazu "айдар (прическа)".

A podľa wikiny je "aydar" spájaný nielen s Kazachmi, ale aj s vycestovanými stredovekými národmi ako Pečenehovia, Chazari, Proto-Bulhari a Kumáni/Polovci.

V súvislosti s kozákom o kúsok vyššie, by som sa ešte vrátila k Maďarom a presunula v čase do doby neskoršej.

Slová "varkocz" a "fonat" ma zaviedli k jednému vlasovému artefaktu a niekoľkým rekonštrukciám z prelomu 19. a 20. storočia. Vďačíme za ne maliarovi a etnografovi Ákosovi Garayovi. Rakúsko-uhorské armády v priebehu 19. storočia zavádzali krátke vlasy, definitívny zlom nastal v revolučnom 1848. Odtiaľ prenikli aj k zvyšku obyvateľstva. U starších vidiečanov však ešte chvíľu prežívali rôzne podoby dlhých vlasov (hoszú háj), vrátane zapletaných (fonótt) i zatočených (sordott). Ako možno vidieť u tohto pána.

Bonusový vrkočový materiál...

Cadenette - dva vrkoče po stranách a jeden vzadu, bez holenia hlavy, zjav typický v západnej Európe pre husára storočia 18. a 19. a pôvodom vraj zo Strednej Európy.

"Zeptej se historika - Odkud se vzali copánky husaru"

"Husar po třicítce musí být zbabělý prevít."

"Maďarská etnografie a folklór - Vlasy a pokrývky hlavy"

Záverom

Príde mi, že Ďuro má tie sólo vrkoče proste rád, takže ich používa opakovane (okrem Kornela v Kapitánovi Báthorym je to ešte v piatej časti Kapitána Steina a notára Barbariča sitniansky husár Peter Simori, ďalej v Bohatierovi Sviatoslav a po popálení dračím ohňom na jedno-prameňový účes prechádza aj Aljoša).

Ja nevravím, že Kornel a Stepan sú v hĺbke duše kocúrmi.

Iba toľko, že tieto dve mačkovité šelmy na týchto konkrétnych fotkách vykukujú zo svojho úkrytu takým spôsobom a majú také sfarbenie (čierne vlasy Voronina, plavé u Báthoryho), že mi pripadajú ako hentí dvaja na postriežke.

Dnes si na paškál beriem železo, ktorým sa oháňal Stepan Voronin.

Vyzerať mohla nejako takto.

Keby však Stepan nepochádzal z kozáckej pevnosti na brehoch Donu, ale z horských údolí Kavkazu, mala by skôr túto podobu.

Rozdiel je v rukoväti - zahnutej a zakončenej malým hákovitým zašpicatením s očkom, alebo rovnej a sploštenej s masívnejšou hlavicou. Okrem toho kaukazská šaška je dlhšia a ľahšia, s menej vysunutým ťažiskom.

A je to práve Kaukaz, kde sa táto zbraň zrodila. Jej názov je odvodený z Adygejčiny/západnej čerkeštiny a znamená dlhý nôž. Čo je pomerne výstižné, keďže šlo o jednosečné zbrane bez záštity s celkovou dĺžkou 80-105 cm. Hmotnosť sa pohybovala okolo 1 kg. Jej najstaršie vyobrazenia nachádzame v Gruzínsku, datované do 17. storočia, najstaršia písomná zmienka je z 1747. Kvôli prekladateľským zmätkom panovalo presvedčenie už o skoršom písomnom zázname, ale považuje sa za vyvrátené. Ďuro s jej chýrnosťou v Kornelovej dobe vlastne troška švindľuje. Je to však dosť na tesno, aby nebolo nemožné, že si ju Stepan osvojil.

(Čerkesie v 1450 a 1750)

Kozácke skupiny operujúce vo východoeurópskej nížinatej stepi ich prevzali od Kaukazských horalov a ďalej prispôsobovali svojím potrebám.

Tie spočívali v boji z konského chrbta, vo výpadoch, pri ktorých nebola dôležitá ochrana, ale rýchly tvrdý úder umožnený ťažiskom priamo v čepeli (niekedy aj ťažším obojstranne (false edge) zaostreným hrotom), v ľahkom úchope, prudkých zmenách smeru a voľnom narábaní s čepeľou počas rýchlej jazdy, v sekaní celým ostrím od špičky po rukoväť, v prehadzovaní z ruky do ruky podľa vývoja boja (u niektorých iných zbraní sú rukoväte striktne pravoruké).

Čím sa líši od klasickej šable?

Tá je síce takisto jednobritá a zahnutá, ale má záštitu, v ktorej sa sústredí aj ťažisko - nie je určená k divokému mávaniu na všetky možné strany za pohybu celého tela, ale k precíznym sekom vedeným rukou po užšie vymedzených dráhach. Zároveň pripúšťa výraznejšie zakrivenie čepele.

Výcvik v narábaní so šabľou je dlhší a náročnejší (koniec koncov, je to zároveň zbraň pre duelantov). Šaška je taktiež lacnejšia na výrobu a zachová si funkčnosť a povestnú vysokú údernosť aj pri nižšej kvalite. Ťažko ju odraziť. Boj možno rozhodnúť hneď prvým úderom.

(Napr. poľská karabela)

Ďalší vývoj

To prispelo k postupnému nahradeniu šable šaškou (respektíve presadeniu kríženca oboch zbraní) v masovej neskoro-novovekej armáde. Po preniknutí medzi kozákov, na Blízky východ, do Poľska a nemeckých dielní (Pasov, vlčia značka), sa totiž stala aj hromadne produkovanou štandardizovanou zbraňou celej Ruskej cárskej armády. Hlavne model z 1834 bol populárny. Manévre popísané v imperiálnych príručkách na jej používanie sa neraz líšia od tých, ktorými sa vyznačovala pôvodná tradícia, ale pri viacerých badať spoločný základ. Šašku si ponechala aj sovietska Červená armáda a to až do polovice 20. storočia, čím sa zo šašky stala najdlhšie užívaná sečná zbraň.

Väčšina zachovalých pôvodných kusov pochádza z 19. storočia a keby Stepan žil vtedy, možno by dokonca nosil silne pozmenenú šašku známu ako dragúnska. (Až sa človek zamýšľa, či ju stále možno volať šaškou, no kým rukoväť je dragúnska, čepeľ ostala šašková) (Áno, dragúnky mali aj v USA za občianskej vojny, jazdecká zbraň)

Zaujímavosti

Nosila sa podobne ako katana. To umožňovalo plynulý sek spolu s vytiahnutím. Dala sa zavesiť aj na plece. Zvykla sa kombinovať s blízkovýchodným nožom kiličom. Traduje sa, že vďaka vyššie zmieneným vlastnostiam čepele bolo možné jedným úderom protivníka aj sťať. Dosiaľ sa s ňou tancuje.