#peterlancaric

The Exhibition in the Crapper Výstava na hajzly illegal intervention 2015

The project called „The exhibition in the crapper“ is not only about the series of photos itself, but mainly it is about the entire course of the event. The expressive name reflects a critical response to the construction of the City Arena in the historical city centre of Trnava. The key idea was to organize the exhibition illegally, to set it in the festive opening programme without any permission or announcement, so that the exhibition would be set in the bigger event to which it reacted and became its part. In the series of photographs called “The Unveiling”, I created a sheet made of various “branded” plastic bags with dimensions of 3,5m x 2,5m. I used this sheet to cover the forgotten statues hidden in housing estates. The covering with the sheet is a symbolical way to bring these monuments back to the moment before their unveiling. The shopping bags with the logos of global sales networks refer to the overproduction and constant process of creating new wants and needs. Under the “weight” of new things, we forget the old ones.

Peter Lančarič _

Projekt „Výstava na hajzli“ nie je len o sérii fotografií, ale predovšetkým o priebehu celej udalosti. Expresívny názov je kritickou reakciou na budovu City Aréna v historickom centre mesta Trnava. Kľúčovou myšlienkou je zorganizovať výstavu na čierno, bez povolenia a ohlásenia ju zasadiť do slávnostného otváracieho programu — teda do inej väčšej udalosti, na ktorú výstava reaguje a stáva sa jej súčasťou. V sérií fotografií „Odhalenie“ som z rôznych „značkových“ igelitiek vytvoril plachtu o rozmere 3,5 m x 2,5 m, ktorou som prekrýval zabudnuté sochy ukryté na sídliskách. Prikrytie plachtou symbolicky tieto monumenty vracia do štádia pred ich odhalením. Nákupné tašky s logami celosvetových obchodných sietí odkazujú na nadprodukciu a neustále vytváranie nových túžob a potrieb. Pod „váhou“ nových vecí zabúdame na veci staré…

The Exposition Expozícia site-specific, 2016

Photographer Peter Lančarič (1989) often focuses in his work on themes of identity, intimacy and privacy, but he has not avoided engaged social critique either – as in the case of Exhibition in the Crapper (2015), where he intervened in the opening ceremony of the City Arena shopping centre with his illegal exhibition installed in the restrooms, or in his reflection on public space through metaphor in the exhibition Bridges of Small City (2015). In this case, however, he has moved from the medium of analogue or digital photography to video and object. Here the artist plays with different interpretations of a word which, for him as a photographer, is very familiar and is in many of its meanings connected with light – not only on a physical or optical level, but also in a metaphorical sense, as something that clarifies and reveals. He thus does not refer only to the medium of photography itself, but also to gallery practice, where, metaphorically speaking, something is brought to light that has not yet been seen, something by which an individual or an institution can present itself as exceptional and worthy of admiration in the eyes of others. Is that the case here as well? The artist decided to use the division of the space to accentuate two different approaches to identity and privacy. The enlargement of an identity card refers to the institutional perception of a person as part of various systems. That is, the fact that we exist must be proven to various power apparatuses (regardless of whether they are state or private) by something more than our bare existence. Our being is reduced here to a few facts that may, for one purpose or another, be deemed essential and put to use. The space of the second display, on the other hand, has been transformed into a site where the domestic part of his life is presented through a continuous live broadcast from his bedroom, which can evoke rather piquant connotations. By creating a recess into which he sets the screen, he evokes the impression of a room and places the viewer in the position of a voyeur, given the opportunity to watch someone else’s privacy. Looking at the exhibition as a whole, we cannot avoid the question – is the ability to expose one’s domestic, intimate life and personal data a sign of courage, irrationality, or merely a constructed pose? The enlarged identity card can be created by skilful manipulation using specialised software, and the bedroom is empty for most of the day. This seemingly shocking gesture, amplified by the reference to the original purpose of the space, collides with the practices of marketing strategies as rational calculations aimed at consumers, who are drawn to sensationalism behind which, however, there often hides a banal or hollow content – much like tabloid headlines. At the same time, the artist confronts us with questions related to contemporary phenomena of mass entertainment, whether in television reality shows, where “reality” is only illusory and the plot, however loosely, is subordinated to a script. He does not bypass the generation of contemporary celebrities finding fame through the internet and various communication channels such as YouTube and the like, and he also touches on the issue of the use of personal data in the virtual world and its potential for misuse. He points as well to our own weakness as viewers, who often succumb to the attractions of a world overexposed by images of digitised reality – to what the French philosopher Paul Virilio calls optoelectronic fetishism. Peter Molari _

Fotograf Peter Lančarič (1989) sa vo svojej práci venuje často téme identity, intimity a súkromia, ale nevyhol sa ani angažovanej spoločenskej kritike ako v prípade Výstavy na hajzli (2015), kedy intervenoval do otváracieho ceremoniálu obchodného centra City Arena svojou ilegálnou výstavou na toaletách, či reflexii verejného priestoru prostredníctvom metafory v prípade výstavy Trnavské mosty (2015). V tomto prípade však prešiel od média analógovej alebo digitálnej fotografie k videu a objektu. Autor sa tu pohráva s rozličnými výkladmi slova, pre neho ako fotografa dobre známymi, ktoré sa v mnohých svojich významoch viažu so svetlom, nie len vo fyzikálnej alebo optickej rovine, ale aj v prenesenom zmysle slova, ako niečím ozrejmujúcim a odhaľujúcim. Neodkazuje tak iba na médium samotnej fotografie, ale aj na galerijnú činnosť, kedy sa tu, metaforicky povedané, na svetlo sveta vynáša niečo, čo ešte nebolo videné, niečo, čím by sa jednotlivec alebo inštitúcia mohla prezentovať ako výnimočným a hodným obdivu v očiach druhých. Je to tak aj v tomto prípade? Autor sa rozhodol využiť rozdelenie priestoru pre akcentovanie dvoch odlišných prístupov k identite a súkromiu. Zväčšenina občianskeho preukazu odkazuje na inštitucionálne vnímanie človeka ako súčasť rozličných systémov. Teda to, že jestvujeme musíme pred rozličnými mocenskými (nehľadiac na to, či sú štátne alebo súkromné) aparátmi preukázať niečím viac, než iba našou holou existenciou. Naše bytie je tu redukované iba na niekoľko faktov, ktoré môžu byť potom pre ten, či onen účel podstatné a použité. Priestor druhého výkladu zase transformoval na miesto, kde je prezentovaná domácka časť jeho života prostredníctvom nepretržitého priameho prenosu zo spálne, čo môže ponúkať až pikantné konotácie. Vytvorením výklenku kam zasadil obrazovku evokuje dojem miestnosti a diváka stavia do pozície voayera majúceho možnosť sledovať súkromie iného. Pri pohľade na celú výstavu sa ale neubránime otázke — je schopnosť exponovať svoj domáci, intímny život a osobné údaje ukážkou odvahy, iracionality alebo iba hranou pózou? Zväčšenina občianskeho preukazu môže byť vytvorená šikovnou manipuláciou pomocou špecializovaného softvéru a priestor spálne je väčšinu dňa prázdny. Takáto zdanlivá šokantnosť umocnená odkazom na pôvodné zameranie priestoru naráža na praktiky marketingových stratégií ako racionálnych kalkulov voči konzumentom, ktorí sú priťahovaní senzačnosťou, za ktorou sa ale skrýva banálny alebo vyprázdnený obsah, podobne ako pri bulvárnych titulkoch. Zároveň autor pred nás kladie otázky viažuce sa na súčasné fenomény masovej zábavy vzťahujúcej sa, či už na televízne reality show, kedy realita je len iluzórna a dej sa, akokoľvek voľne, podriaďuje scenáru. Neobchádza ani generáciu súčasných celebrít nachádzajúcich slávu prostredníctvom internetu a rozličných komunikačných kanálov ako je youtube a podobne, ale naráža aj na problematiku používania osobných údajov vo virtuálnom svete a ich zneužiteľnosť. Poukazuje aj na slabosť nás, divákov, často podliehajúcich lákadlám sveta preexponovaného obrazmi digitalizovanej reality, teda tým, čo francúzsky filozof Paul Virilio nazýva optoelektronický fetišizmus. Peter Molari

Until ___ Do Us Par Kým nás ___ nerozdelí 2018 – 2015

The first exhibition project by Martina Chudá and Peter Lančarič also becomes a probe sent to explore their personal lives. Besides creating art together, they are also partners in life. Which is why they have decided to respond to this very popular art theme — two people’s personal relationship. They incorporate many material and formal approaches they have adopted throughout their art careers. She is a textile artist, while he is a photographer. They keep looking for any common grounds and try and expand them: from found object to installation, from photography to video, from document to feature… They use their personal experience to combine intimate with impersonal and even ironical views of their subject matter. Even the exhibition space itself with its spiral staircase and “material base” in the form of documentary installation offer the visitors an opportunity to look for various levels of explorations and search for answers. However, it does not include any grandiose finale or a universal answer. It all ends in a loop… While this part can be perceived as a move from something specific to something generic, a darkened room with an installation inside of it represents a turn to an intimate experience of a personal tragedy. The artists are not trying to demythologise this phenomenon. They rather use introspection in order to move towards more generic levels which allow to ask questions about relationships as precisely defined bonds that are set by gender, religious or other social norms. Whether we are actually able to experience eternal love or whether we are trapped in a loop of infantile relationship games. By leaving a word out from a famous clause, they open this ironical game of options, if it actually must be death that do us apart. It might as well be something completely different, even love…

Peter Lančarič _

Kým nás smrť nerozdelí. Táto veta zosobňujúca fatalizmus partnerského puta dala možnosť prežívať predstave lásky, ktorú nezničia príkoria osudu a stala sa námetom mnohých diel od výtvarného cez slovesné po dramatické umenie. Každý snáď zatúžil po niečom takom. Obrazy takéhoto zväzku sa pevne zakorenili v našom kultúrnom kontexte podvedome formujúc naše vnímanie spoločných vzťahov, romantickej lásky a s tým spojených klišé, do ktorých vyústili. Pretože autori Martina Chudá a Peter Lančarič sú okrem partnerov umeleckých aj partnermi v osobnom živote, rozhodli sa na túto tému, prirodzene, reagovať. Využívajú rozličné formálne a materiálne prístupy vychádzajúce z ich tvorivého zamerania: ona — textilná výtvarníčka; on — fotograf. Prechádzajú skrz médiá od nájdeného objektu k inštalácii, od fotografii k videu, až po performance priamo na vernisáži. Hľadajú medzi nimi prieniky nielen kreatívne, ale aj osobné. Posúvajú ich z roviny strohej dokumentačnej a esteticky chladnej k fabulatívnej a ironickej, až po veľmi intímnu, predstavujúcu osobnú výpoveď odrážajúcu tragickú skúsenosť. Koncepcia sa opiera aj o samotný charakter výstavného priestoru, ktorý je formovaný špirálou schodiska s odpočívadlami a miestnosťou bokom od tejto štruktúry. Do tohto tvaru nabádajúceho k stúpaniu, a tak možnému objasneniu či zavŕšeniu témy, autori inštalujú diela odrážajúce rozličné roviny vnímania vzťahu. V širšom rámci vytvárajú fiktívny príbeh jednej lásky – od darčekov cez postupné zbližovanie sa k pokusom o romantickú tvorbu až cez sexuálnu skúsenosť a následné partnerské mocenské hry spojené s infantilnými prejavmi udobrovania prostredníctvom konzumných banalít a materialistického fetišizovania. V tejto rozsiahlej a mnohovrstevnej expozícii autori ponúkajú divákovi rozličné interpretácie vnímania vzťahov. Nie v rovine zažitých klišé, ale naopak, prostredníctvom ironického nadhľadu otvárajú otázky týkajúce sa vzájomných mocenských ambícií, rodových úloh a spoločného prežívania hraničných situácií, pred ktoré môžeme byť/sme postavení. Preto zámerne vynechávajú smrť zo známej sentencie, aby tak otvorili priestor pre uvažovanie, a donútili nás zamyslieť sa, že či práve takéto uvažovanie musí byť jediným dôvodom. Či nás nakoniec nemusí rozdeliť niečo úplne iné – život, majetok, práca alebo aj samotná láska…

Peter Lančarič Next →

Anything else or will that be all? Ešte niečo alebo všetko? 2024

Is an intimate photobook about living between light and darkness. Composed of analog photographs and scanned diary pages from 2012–2016, it maps an inner territory shaped by two identity tremors. A small camera and a notebook function as therapeutic tools: the image captures the raw instant, while the handwriting is its pulse. Fragments—memories, dreams, objects, bodies, spaces—are layered into a sequence where document and fiction interweave, not to soften reality, but to make it bearable and legible. The book returns to what remained unprocessed: traces that cannot be silenced, only reread. It brings quiet situations and threshold moments, tenderness and grit, and poses the titular question: is “anything else” enough, or do we lay claim to “everything”? In this ambiguity an ethical dimension opens up: owning versus sharing, having versus understanding. This book is not a linear story but a score of tensions—light/dark, closeness/distance, fact/inscription. It is a personal dispatch from the past and an invitation to dive into one’s own: through images that do not say “how it was,” but “where it hurts and what still holds.” Book design by Dávid Šima

Peter Lančarič _ THE BOOK IS SOLD OUT, but you can view the electronic version at the link below Anything Else or Everything / Ešte niečo alebo všetko

REMFRAME 2014 – present

REM frame by Peter Lančarič is a series of photographs that, both conceptually and visually, moves on the border between introspection, psychological experiment and artistic expression in the spirit of the surrealist tradition. Peter Lančarič uses staged photography as a means of grasping unconscious contents, drawing on both the foundations of Sigmund Freud’s psychoanalysis and Carl Gustav Jung’s analytical psychology. The work thematises the unconscious, symbolic communication and the process of active imagination, in which the photographic image functions not only as a document, but also as a tool of personal integration and self-knowledge. The photographs are constructed as a visual introspection that moves between consciousness and the unconscious, between reality and fantasy. The form of self-portrait here serves as a kind of mediator: the subject in the image becomes both actor and observer, and a certain voyeuristic perspective is revealed. The viewer enters the intimate space of the author’s inner world. This approach recalls not only the tradition of surrealism and its emphasis on pictorial expression of psychic contents, but also film and literary inspirations that connect the themes of eroticism, fetish and repressed sexual fantasies. The author himself writes: “For a long time, I have been keeping a dream diary. I write down the scenes that come to me at night from the unconscious – just as they came: uncensored. Over time, I accumulated an archive of dreams – some are elusive and symbolic, others almost uncomfortably concrete. The photographic series Behind the Curtain emerged from a selection of dreams I recorded during a period of deep relationship crisis, after ten years of living together with my partner...” Erotic motifs, fetishistic objects or voyeuristic compositions do not serve as provocation, but as symbolic keys to understanding one’s own psyche and relational tension. The image of male thighs clenched in a vise perhaps speaks of the tension between repressed strength and threatened vulnerability. The photograph of a dead fox with a human breast in its crotch may evoke a disturbing connection between death and eroticism, animal instinct and human intimacy. From women’s panties, where instead of pubic hair soup noodles emerge, there springs irony, absurdity and grotesque subversion. It is a surreal transformation of the body into something everyday and at the same time out of place. The close-up of a woman’s bust with prominent nipples under a red ribbed sweater, by contrast, may point to primary, pure corporeality – to the tension between veiling and unveiling, between intimacy and display. These motifs are not gratuitous; they open up a field in which the body becomes a symbol. At times it may appear painful, at others grotesque, and elsewhere almost ritual. The faux-leather curtain, briefs as trophy, or fetishistic arrangements function as signs that carry more than just an aesthetic role; their meaning stretches between desire, anxiety, fascination and cruel irony. Peter Lančarič manages to connect personal experience with universal motifs of the human psyche and to offer the viewer an encounter that oscillates between aesthetic experience and psychological confrontation. Overall, I regard his work as a highly mature and distinctive authorial project, one that is aware both of the surrealist and psychoanalytic tradition in visual art and of the contemporary possibilities of photography as a medium of introspection. The photographs presented stand on the threshold between therapy and art, between a private diary and a collective imagination that reflects the complexity of the human psyche. Dita Pepe _

REM frame od Petera Lančariče představuje soubor fotografií, který se koncepčně i vizuálně pohybuje na pomezí introspekce, psychologického experimentu a uměleckého ztvárnění v duchu surrealistické tradice. Peter Lančarič využívá inscenovanou fotografii jako prostředek k uchopení nevědomých obsahů, přičemž se inspiruje jak východisky psychoanalýzy Sigmunda Freuda, tak i analytické psychologie Gustava Junga. Dílo tematizuje nevědomí, symbolickou komunikaci a proces aktivní imaginace, kdy fotografický obraz funguje nejen jako dokument, ale i jako nástroj osobní integrace a sebepoznání. Fotografie jsou vystavěny jako vizuální introspekce, která se pohybuje mezi vědomím a nevědomím, mezi realitou a fantazií. Forma autoportrétu zde funguje jako forma prostředníka, kdy subjekt na snímku se stává zároveň aktérem i pozorovatelem, a odkrývá se tak určitá voyeurská perspektiva. Divák vstupuje do intimního prostoru autorova nitra. Tento přístup připomíná nejen tradici surrealismu a jeho důraz na obrazové vyjádření psychických obsahů, ale i filmové a literární inspirace, které propojují téma erotiky, fetiše a potlačených sexuálních fantazií. Sám autor uvádza píše: ”Dlhodobo si vediem snový denník. Zapisujem si výjavy, ktoré ku mne v noci prichádzajú z nevedomia – také, aké prišli: bez cenzúry. Postupne sa mi nahromadil archív snov – niektoré sú neuchopiteľne symbolické, iné až nepríjemne konkrétne. Fotografická séria Za oponou vznikla z výberu snov, ktoré som si zapisoval počas obdobia hlbokej partnerskej krízy po desiatich rokoch spoločného života s partnerkou…” Erotické motivy, fetišistické objekty či voyeurské kompozice neslouží jako provokace, ale jako symbolické klíče k pochopení vlastní psychiky a partnerského napětí. Obraz mužských stehen svírajících svěrák hovoří možná o napětí mezi potlačenou silou a ohroženou zranitelností. Fotografie mrtvé lišky s lidským prsem v rozkroku může vyvolávat zneklidňující spojení smrti a erotiky, zvířecího instinktu a lidské intimity. Z ženských kalhotek, odkud místo ochlupení vystupují polévkové nudle, tryská ironie, absurdita i groteskní podvratnost. Je to surrealistická transformace těla v cosi všedního a zároveň nepatřičného. Detail ženského poprsí s vystouplými bradavkami pod červeným vroubkovaným svetrem naopak může odkazuvat k primární čisté tělesnosti, k napětí mezi zahalením a odhalením, mezi intimitou a výstavností. Tyto motivy nejsou samoúčelné, ale otevírají pole, kde se tělo stává symbolem. Někdy může působit bolestně, někdy groteskně, jindy téměř rituálně. Koženkový závěs, slipy jako trofej, či fetišistické aranžmá fungují jako znaky, které v sobě nesou více než jen estetickou funkci, jejich význam se rozprostírá mezi touhou, úzkostí, fascinací i krutou ironií. Peter Lančarič dokáže propojit osobní prožitek s univerzálními motivy lidské psychiky a nabídnout divákovi zkušenost, která osciluje mezi estetickým zážitkem a psychologickou konfrontací. Celkově práci Petera Lančariče hodnotím jako velmi vyzrálý a osobitý autorský projekt, který si je vědom jak tradice surrealistické a psychoanalytické inspirace ve výtvarném umění, tak současných možností fotografie jako média introspekce. Předkládané fotografie stojí na pomezí mezi terapií a uměním, mezi soukromým deníkem a kolektivní imaginací, která reflektuje složitost lidské psychiky. Dita Pepe

Special Commemorative Operation Špeciálna pietna operácia 17 November 2023

The happening titled “Special Commemorative Operation” took place on Friday, 17 November 2023 (Struggle for Freedom and Democracy Day) at 1:00 p.m. at the MIER MIER (PIECE PIECE) monument located outside Trnava (48°21’47.7”N 17°27’57.2”E). It was an intervention in public space, within which we transformed a socialist statue celebrating peace into a monument to a war that has begun but not ended. Soviet propaganda often used the symbol of peace; paradoxically, it is the Russian Federation that has now disrupted that peace. The object has the form of a stylized flower, of which we deliberately wrapped only the part evoking a cross, and together with the date of the invasion of the armed forces of the Russian Federation into Ukraine it thus becomes an imaginary memorial to all the victims of the “special military operation”, the end of which is nowhere in sight. The red velvet combined with golden numerals refers not only to the Red Army, but also to the blood and violence that stand in bitter contrast to the original message of the socialist statue, and it critically highlights the invasive tactics of (unwelcome) guests. The happening took on the character of a commemorative, mourning event. Through this symbolic act, we sought to unite the community in a collective expression of solidarity with the victims of this unending war. With a moment of silence, we jointly created a space for collective introspection. With this intervention in public space, we aim to draw the broader public out of apathy and attempt to sensitise it once again.

Martina Chudá & Peter Lančarič _

Happening pomenovaný „Špeciálna Pietna Operácia“ sa uskutočnil v piatok 17. 11. 2023 (Deň boja za slobodu a demokraciu) o 13:00 pri objekte MIER MIER umiestnenom za Trnavou (48°21’47.7”N 17°27’57.2”E). Išlo o intervenciu do verejného priestoru, v rámci ktorej sme socialistickú sochu oslavujúcu mier premenili na pomník vojny, ktorá začala a neskončila. Sovietska propaganda často využívala symbol mieru, paradoxne, je to práve Ruská federácia, ktorá mier narušila. Objekt má tvar štylizovaného kvetu, z ktorého sme zámerne obalili len časť evokujúcu kríž, a spolu s dátumom invázie ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu sa tak stáva pomyselným pomníkom pre všetky obete „špeciálnej vojenskej operácie“, ktorej koniec je v nedohľadne. Červený zamat v kombinácii so zlatými číslicami odkazuje nielen na červenú armádu, ale aj na krv a násilie, ktoré je v trpkom rozpore s pôvodným posolstvom socialistickej sochy, a kriticky poukazuje práve na invazívne taktiky (nevítaných) hostí. Happening mal charakter pietnej, smútočnej udalosti. Týmto symbolickým aktom sme sa snažili zjednotiť komunitu v kolektívnom vyjadrení solidarity voči obetiam nekončiacej vojny. Chvíľkou ticha sme spoločne vytvorili priestor pre kolektívnu introspekciu. Touto intervenciou do verejného priestoru chceme širšiu verejnosť vyviesť z apatie a pokúsiť sa o jej opätovné scitlivenie.

Self-Portrait Autoportrét 2014 – 2015

Photography does not change only the way of perception and view but it is also an essential means for defining and understanding of who we really are. A series of photos Self‐portrait is a reflection of existence and identity and it is composed of specific individualities in author´s representation. The photos point at the existence of something “else” that is outside, beyond the edges of a photo. The series is a reaction to the phenomenon of the selfie.

Peter Lančarič _

Fotografia nemení len spôsob vnímania a videnia, ale mení aj to kým sme. Je zásadným spôsobom k definovaniu a pochopeniu kto vlastne sme. Séria fotografií „Autoportrét“je reflexia môjho bytia a identity vyskladaná z konkrétnych individualít v autorskej inscenácii. Situácie sú odpozorované a vlastné nie len mne ako autorovi, ale aj ľudom na fotografiách. Fotografie poukazujú na to že je ešte „niečo“ mimo, za hranicami (výrezom) fotografie. Séria je reakciou na fenomén selfie.

They Create The World and Happines Tvoria svet a šťastie 2014

We can hardly classify Peter Laančarič´s photographic diptychs as typical portrait genres which paraphrase the classical methods of historical portrait painting and photography. The author seeks to grasp the inside of man through the current concept of imaging an identity of an individual and a group. The exhibited diptych represents an own interconnecting of multiple meanings. Partnerships, relationships and the individual scenes differ in colour, poses of the displayed characters, the symbolism of the gesture and the character of stereotypes. The author composes his stories in a specific family environment. The series of diptychs called “They create the world and happiness in their own kitchens” represents the author´s intent to study individual members of the families, mothers and daughters, mothers with a child, a mother and her son etc. In the context of the concept, the famous Descartes´ assertion “I think, therefore I am” comes to my mind and Peter Lančarič transforms this sentence in his photographs into “I love, therefore I am”. Peter Lančarič loves women…, he loves his mother…, and he loves photography…, through which he observes himself but also looks into the souls of his friends and people close to him. Peter Lančarič´s photographic images seem to transcend the real world. To capture something beyond the visible, the author uses an austere realism of visual sociology which respects the reality even though it also calculates with the inversion of the thought and the message for the audience. Lančarič is a precise observer, an “outsider” as well as an “insider”, who breaks the personal space of family secrets through the poetics of a simple (indexed) report. His direct photography penetrates into deeper levels and it metaphorically talks about a “human nudity”, about relationships, wounds, joyful and uneasy private intimacy. In his photographs, the author does not avoid the aesthetics typical for similar sociological concepts. The diptychs remind me of the known concept of portraits by August Sander. Like Sander, Lančarič uses the comparative analytical method which is close to the approaches of the cultural anthropology. He deprives the portrait subjects of an undue idealization. Unlike Sander, who arranges his portraits with an emphasis on their social role in the environment typical for them, Lančarič emphasizes family relationships and family environment. By his way of interpretation, he asks pressing questions about the importance and status of a family and family bonds. He asks questions like who is my family, my neighbour, why he is close to me and who bears the responsibility for whom. Current portrait dramatically changes the rules of the historical principles of interpreting the human face and imaging the man in their home environment. They are strategies challenging the ontological essence and anchor of being in a society. Peter Lančarič´s portraits represent a protest against this affiliation. Peter Lančarič believes in photography and he is patiently finding his way, truth and identity.

Jozef Sedlák _

Fotografické diptychy Petra Lančariča by sme ťažko zaradili medzi typické portrétne žánre, parafrázujúce klasické postupy historickej portrétnej maľby a fotografie. Autor sa snaží uchopiť vnútro človeka cez súčasný koncept zobrazovania identity jednotlivca a skupiny. Vystaveným diptychom je vlastné prepájanie viacerých významov. Partnerstvá, vzťahy a jednotlivé scény sa líšia farebnosťou, pózami zobrazovaných postáv, symbolikou gesta a charakterom stereotypov. Autor svoje príbehy komponuje do špecifického rodinného prostredia. Cyklus diptychov s názvom „Tvoria svet a šťastie vo vlastnej kuchyni“, reprezentuje autorov zámer skúmať jednotlivých členov rodiny, matky s dcérami, matky s diaťaťom, matky so synom a pod. V súvislosti s konceptom sa mi vynára slávny Descartov výrok „Myslím teda som“, ktorý Peter Lančarič premieňa vo svojich fotografiách na „Milujem teda som“. Peter Lančarič miluje ženy…, miluje svoju matku…, miluje fotografiu…, cez ktorú pozoruje sám seba, ale rovnako nazerá do duše svojich známych a blízkych ľudí. Fotografické obrazy Petra Lančariča zdanlivo neprekračujú reálny svet. Na zachytenie toho čo je za viditeľným, využíva autor strohý realizmus vizuálnej sociológie, ktorá síce realitu rešpektuje, ale zároveň kalkuluje s inverziou myšlienky a odkazmi pre diváka. Lančarič je precízny pozorovateľ „outsider“ rovnako „insider“, ktorý poetikou jednoduchého (indexového) záznamu, prelamuje osobný priestor rodinných tajomstiev. Jeho priama fotografia preniká do hlbších vrstiev a metaforicky rozpráva o “ľudskej nahote”, o vzťahoch, zraneniach, radostnej a ťaživej intimite súkromia. Vo fotografiách sa nevyhýba estetike typickej pre podobné sociologické koncepty. Diptychy mi pripomínajú známy koncept portrétov od Augusta Sandera. Podobne ako Sander, Lančarič využíva komparatívnu analytickú metódu, ktorá je blízka prístupom kultúrnej antropológie. Portretovaných zbavuje prehnanej idealizácie. Na rozdiel od Sandera, ktorý aranžuje portréty s dôrazom na ich sociálnu úlohu v prostredí pre nich typickom, Lančarič zdôrazňuje rodinné vzťahy a rodinné prosredie. Spôsobom interpretácie kladie naliehavé otázky na význam a status rodiny, rodinných väzieb. Pýta sa kto je moja rodina, moj blížny, prečo je mi blízky a kto má za koho niesť zotpovednosť. Súčasný portrét dramaticky mení pravidlá historickych princípov interpretácie ľudskej tváre a zobrazovania človeka v domácom prostredí. Sú to strategie spochybňujúce ontologickú podstatu a ukotvenie bytia v spoločenstve. Portréty Petra Lančariča sú protestom voči tejto príslušnosti. Peter Lančarič verí fotografii a trpezlivo hľadá svoju cestu, pravdu a identitu. Jozef Sedlák _ Práca poukazuje na kultúrne stereotypy dominujúce v zobrazovaní ženy. Stereotyp ženy a mýtus krásy interpretujem vkladaním hyperritualizovaných podôb ženskosti do sociálnej reality. Dochádza tak ku konfrontácií ideálov, stereotypov a skutočnej identity žien. Využil som techniky digitálnej fotografie na ľavej strane a analógovej fotografie na strane pravej. Vzniká tak zaujímavá dialektika charakteristická pre masovú spoločnosť postmodernej doby. Paradigmatický vzťah fotografií ukazuje rôzne stránky stereotypu modernej ženy. Peter Lančarič