Nechcem otvárať staré jazvy, vracať sa do dní včerajška, ani ťa nútiť aby si sa mi ozval. Chcem ti iba povedať, že neverím, že ti ani trochu nechýbam. Môžeš sa tváriť, že ťa to nikdy nezaujímalo a nikdy si ma nemal naozaj rád, ale poviem ti úprimne. Nebol si to tak náhodou ty, kto ma v spánku podvedome objímal a pritiahol si ma bližšie stále keď som sa na chvíľu vzdialila? Nebol si to ty, čo tak plakal, že ma sklamal a sľuboval, že mi už nikdy neublíži? A nebol si to iba tak čistou náhodou ty, čo somnou sedel na balkóne na ôsmom poschodí v tom bohom zabudnutom meste a bral každú sekundu somnou ako úlomok šťastia, ktorý môžeme spoločne poskladať do jedného celku, ktorý sa volá DOMOV? Ak áno, tak mi prosím ťa napíš kde si, lebo ten čo ma tu nechal samú vykrvácať až na dno mojej duše si jednoducho nemohol byť ty.















