Cestovateľské updaty

Mali sme ne-u-veriteľné šťastie!! Počas nášho pobytu sa konal Vivid Sydney = festival svetla, hudby a nápadov. V obrovskom rozsahu, za večer sa to nedalo všetko obehnúť, ale prinášame výber z toho, čo sa nám najviac páčilo. Najohromujúcejšie boli 3D svetelné šou. V botanickej nás nasvietený strom zo všetkých strán preniesol k stromu života z Avataru. Prúdila v ňom miazga, sily, kôra sa hýbala, proste žil. Ďalšou atrakciou bolo premietanie v prístave na rozprášenú vodu, čím sa vytvorili trojrozmerné objekty, k tomu ac/dc, plamene a lejzre. Treba to vidieť, pozrite si video na picasse/google photos úplne dole.

A potom tradičné premietanie na fasády, osvetlenie budov, len vo veľkom rozsahu a dosť veľa vecí bolo interaktívnych, ľudia mohli voliť farbu svetiel mrakodrapov, či nechať svoju tvár premietnuť na vodu. Samé pecky.

Keďže nám spanie na pláži nevyšlo včera, snažili sme sa to čo najskôr dobehnúť. Rýchlo sa vydávame lodičkou cez Sydney záliv – na pláž Manly. Slniečko nás opäť sklamalo a tak zo spánku nie je nič a sme radi, že nám je teplo v troch mikinách (resp. zimnej bunde). Vyzeráme trošku ako exoti, keďže miestny chodia celý rok v šortkách, tričku a flip-flopkách.  Bolo nám však povedané, že škaredé počasie v Sydney nevydrží viac ako hodinu a tak sa aj stane. O 3 poobede už je opäť krásne slnečno a môžeme si tak aspoň pospať na lavičke a dať si peknú malú prechádzku a vidieť pelikána.

Druhý deň sme doháňali zameškaný program z  dňa č.1. Šli sme do botanickej záhrady, ktorá je gigantická. A napriek tomu, že bola jeseň našli sme krásne kvety, dozvedeli sa dačo o vykinožených aborogincoch a stretli školskú skupinu, ktorej zamestnanec záhrad ukazoval mrkvu čerstvo vytiahnutú zo zeme.

Vedeli sme, že v Austrálii žije kadeaká jedovatá háveď (našťastie sme do styku so žiadnou neprišli), ale netušili sme, že okrem toho majú aj bohatú zásobu vtáctva. Ten najpôsobivejší je Ibis, vyžierač smetia. Veľký ako tri sliepky, hlavu ako sup, dlhočajzný zobák a takéto mimoriadne stvorenie si voľne brázdi ulice.

Pri cestovaní treba meniť krajiny. To je jedna z veľkých právd, na ktoré sme prišli. Zéland nám už zovšednel, už bol taký, taký náš. Už sme necítili potrebu preskúmať všetky jeho zákutia a tak sme radšej “len“ žili. (rozumej spali, varili, jedli a kakali).

Na púti za Slovenskom máme prvú zastávku v Sydney, kde nás víta bratov spolužiak Kristy. Skladáme si u ňho ťažké batohy a vzápätí nás pozýva na firemný obed do Googlu, kde pracuje. Žasneme nad kvalitou a veľkým výberom jedla, nad tým, že si tam môže zobrať kamarátov, že je to zadarmo, nad úžasným výhľadom z kantíny, nad tým, že to tam vyzerá tak, ako sa v kuloároch o gugli hovorí. A to pozor, boli sme tam aj na večeru a raňajky. Vždy mňam a čerstvé.

Nové miesto nám dáva chuť opäť spoznávať. Kristy nám vymyslel bohatý program a tak vyrážame do centra. Majú úžasný prístav, nábrežie, prechádzame cez modernú štvrť mrakodrapov a ponáhľajúcich sa biznismenov, cez historickú časť The Rocks. Až prichádzame do cieľa - k Opere. Čo to však naše oči nevidia? Však ona je šupinatá! Z pred opery sa snažíme skajpovať s rodinami, ale nikto nie je doma, aj tak nám to príde neuveriteľné, že by sme si z takého miesta mohli podebatovať s blízkymi a ukázať im to tam cez obrazovku.

Auckland, najväčšie mesto Nového Zélandu. Trošku ho už poznáme z októbra, kedy sme tu strávili dve noci pri presune na Tongu. Teraz ho prvý krát spoznávame z okna auta a konečne po roku a pol zažívame poriadnu dopravnú zápchu. Prepadajú nás spomienky na Bratislavu a Katka roní slzu.  Koniec humoru! Tentokrát tu neprichádzame za zábavou, ale čistou drinou. Posledných 7 dní pobytu a nevyhnutnosť predať auto pred odchodom sa na nás začína podpisovať zvýšenou nervozitou. Cez Wwoof sa nám podarilo nájsť rodinku, ktorá býva blízko centra (20 minút pešo) a tak za 4 hodiny roboty okolo domu, máme ubytovanie a jedlo zadarmo. Ubytovanie si vychutnávame a za prvé 4 dni sa sprchujeme viac kráť ako za celý apríl v aute J!

Každopádne predaj auta ide horšie ako sme čakali (a to sme čakali všeličo). Za 4 dni sa nám neozvala ani živá duša, a tak niekoľko krát znižujeme cenu. Skúmame konkurenciu a lúčime sa s možnosťou, žeby sme na predaji nebodaj mohli zarobiť. Našťastie robíme novú WOF(STKčku) a nemusíme nič opravovať – aspoň dajaká dobrá správa. Dni sa krátia a nám zostávajú už iba tri a žiadny vážny záujemca. Inzeráty máme už hádam všade, na internete, v každom hosteli v meste. Darmo, zima nie je dobrý čas na predaj backpackerského auta v Aucklande. Všetci Nemci, ktorí sem prišli len na leto práve teraz odchádzajú a nikto neprichádza (teda aspoň sa nám to zdá). Našou poslednou nádejou sú car markety, ktoré sa konajú každý týždeň v sobotu a nedeľu. Ideme na ten sobotný, je tam asi 20 áut, všetky s posteľami a rachotiny. Poprchá. Jediní ľudia na parkovisku sú predajcovia a dvaja rusi, ktorí trh organizujú. Sú to priekupníci a ponúkajú nám polovicu z našej už aj tak nízkej ceny. Po necelej hodinke sa na pľaci objavuje žena. Blúdi medzi autami, nevie, kam pozerať. Katka sa na ňu vrhá, pozýva ju do auta, tlačí jej kaleráby a dáva jej farebný letáčik, ktorý nám vytlačili domáci, s info o aute. A bingo, šťastie nám praje, teta sa do áut nevyzná a evidentne v daždi domov nechce ísť pešo, tak sa zbavujeme našej exkluzívnej káry, nášho pojazdného domova, ktorý nám vynikajúco slúžil takmer 15 mesiacov. Rád by som napísal, že nás nikdy nenechal v štichu, ale pozorný čitateľ by si všimol, že si vymýšľam. Slzy sa nám tisnú do očí, kývame za miznúcim autom, s ktorým odchádza a končí aj naša cesta na Novom Zélande.

Coromandel Peninsula je poloostrov blízko hlavného mesta (140km), ktorý nás prekvapil svojou kľudnou atmosférou a krásnymi plážami. Okrem pláží ponúka aj zopár pekných výletov a jedinečnú banícku históriu (ťažba zlata). Pre nás však znamenal posledný ozajstný výlet do divočiny, pretože čas sa kráti a na Zélande nás čaká posledných 10 dní.

Hlavnou atrakciou je určite Hot Water Beach, na ktorej priamo do mora vteká na pláži teplý potôčik. Nezostáva Vám teda nič iné než zobrať lopatu (panvicu) a rýchlo si vyhĺbiť svoj vlastný bazénik a trošku sa vyhriať. Hlavne pokiaľ ste tu tak ako my už na jeseň a more má „len“ 19°C. Pláž býva preplnená turistami, teraz na jeseň ich bolo síce menej, napriek tomu sme sa mohli pobaviť na číňancoch, ktorí začali kopať veľký bazén na mieste, kde vyvieral 60stupňový prameň. Keď mali dielo hotové, zistili, že je príliš horúci a po malých kýblikoch nosili studenú morskú vodu. Samozrejme výdatnosť prameňa bola silnejšia ako akékoľvek ich snahy o schladenie a bezradne postávali, až kým sme im neuvoľnili náš bazén.

Katka, ako každá správna žena, rozhodla, že jej muž málo zarába, a tak hor sa zase do rachoty. Keď už sme nezbierali jablká (ovocie, ktorého sa na NZ pestuje najviac), tak nám nezostáva nič iné ako sa pozrieť na zúbok kiwi. A nie je lepšie miesto na zbieranie kiwi ako Te Puke = hlavné mesto kiwi na svete.

Historická vložka: Kiwi alebo tiež Chinese gooseberry (čínsky egreš) nie je vôbec lokálnou rastlinou, ako by sa z názvu mohlo zdať, ale pochádza z Číny. Na NZ ho doviezli až v roku 1905 a v okolí Te Puke ho začali pestovať až v 60. rokoch 20 storočia. Pokiaľ si lámete hlavu prečo je to práve kiwi, tak vedzte, že podoba s vtákom je velikánska a nezainteresovaní by si mohli dokonca myslieť, že ovocie kiwi je vlastne vajíčko vtáka kiwi. Bohužiaľ nie je, ovocie kiwi rastie na stromoch a musí sa teda oberať. :) Názov vymysleli v 60. rokoch, kedy začali kiwi exportovať do USA a kvôli vtedajšej studenej vojne nebolo jeho označenie príliš marketingovo v poriadku. Zvláštnosťou je, že okrem zeleného kiwi tu pestujú aj zlaté, ktoré nemá chlpatú pokožku a nekrivý z neho tvár, lebo je sladké. Mňam.

O oberaní kiwi sme počuli množstvo informácii a žiadna z nich nebola moc potešujúca. Takže sme si rovno povedali, že budeme pracovať iba zopár dní, aby sme zistili aké to je a videli, ako to čudo vlastne rastie. Naše obavy sa potvrdili a pre prípadných záujemcov o prácu na zbere kiwi zopár našich postrehov: 1. Kiwi sa zbiera rýchlo a je relatívne ťažké (oproti čerešniam). Takže rátajte, že za deň oberiete 2-3 tony, čo je značná záťaž pre váš chrbát. Kiwi sa oberá celkom nezrelé a hádže sa do cca 20 kg tašiek, ktoré máte zavesené na krku.

2. Kiwi sa môže oberať iba suché, pretože inak je náchylnejšie na poškodenie a ľahšie začne hniť a plesnieť. To znamená že robota začína neskoro, keď vyschne rosa – tj. zvyčajne okolo 9-10 ráno. Dni sú v túto dobu celkom krátke a to samo o sebe znamená, že pri optimálnych podmienkach môžete pracovať maximálne 8 hodín denne. Samozrejme optimálne podmienky nie sú nikdy a preto musíme odrátať každú jednu prehánku (+ 3 hodiny po nej kým opäť vyschne ovocie) a taktiež rozmary šéfa (ovocie nie je dosť zrelé, dnes oberáme iba 20 kartónov a pod). Takže realisticky človek môže očakávať tak 30 hodín týždenne, čo je oproti oberaniu čerešní (bežných 50 hodín za týždeň) dosť bieda.

3. Kiwi sa oberá buď na hodiny (15,25/hod), alebo na kontrakt (pri rýchlom tíme aj 30/hod). Avšak na rozdiel od ostatného ovocia toto sa oberá po tímoch. Teda celý tím (náš mal 12 ľudí) naoberá celkové množstvo, ktoré sa vydelí počtom ľudí a to je vaša odmena. Takýto systém vyhovuje iba priemerným a podpriemerným zberačom. Pokiaľ však oberáte tak rýchlo ako ja, tak Vám zostáva iba nájsť si dobrý tím, alebo celú prácu len nadávať na ostatné lemry.

4. Zber v okolí Te Puke ovládli Indiáni, a teda aj my sme robili pre Indického kontraktora. Zamestnávateľ nám našťastie zaplatil čo mal, ale ako by človek predpokladal, tak samozrejme dochádza k uprednostňovaniu ostatných Indiánov. Ako backpacker ste zase na poslednom mieste v potravinovom reťazci. Mal vytvorené dva tímy – jeden z Indiánov (skúsení zberači, ktorí zbierali tak isto rýchlo ako ja) a potom backpackeri, ktorí boli iba ako bonus a každý deň, keď potreboval pooberať iba zopár ovocia, tak nás nechal sedieť doma a zbieral iba tím Indiánov.

Žiadna ďalšia práca sa v Hawke Bay nerysuje a tak odchádzame smer Taupo. Taupo je najväčšie sladkovodné jazero Nového Zélandu. Jazero sa rozkladá v kaldere vytvorenej super vulkánom približne pred 26500 rokmi. Tento výbuch vychŕlil do atmosféry 1170 kubických kilometrov materiálu. Pre porovnanie islandská sopka, ktorá vybuchla v roku 2010 a zastavila na pár dní leteckú dopravu nad Európou ho vytvorila „len“ 0,25 km3. Preto sa aj predpokladá, že výbuch sopky na Novom Zélande spôsobil poslednú dobu ľadovú J. Toľko k histórii.

Celá oblasť je stále vulkanicky aktívna a všade vyvierajú teplé pramene a každú chvíľu zacítite vajcovku a vidíte stúpajúci dym. Teplé pramene využívajú okrem turistiky aj na tepelné elektrárne a na ohrev vody. Našťastie ich majú toľko veľa, že pre nás svetaznalých sa nájde občas kde tu aj dajaký zadarmo.

Ja som sa tešil na jazero a priľahlé vody hlavne kvôli pstruhom, ktoré tu dosahujú krásne rozmery a práve jeseň je časom, kedy z jazera migrujú proti prúdu riek, kde sa na začiatku zimy rozmnožujú. Na moje sklamanie je tu väčšina oblastí výlučne určená muškárom a tí ostatní majú vyčlenené iba maličké časti, kde sa ryby ani nedostanú. Takže som obišiel na prázdno a rybačku som si musel odložiť na neskôr. Navštívili sme aspoň Tongariro National Trout Centre, kde sme sa dozvedeli ako sa sem pstruhy dostali a ako sú veľmi cenné, takže im ani nevadí, že vyhubili väčšinu pôvodných sladkovodných rybičiek.

Ďalší deň hlásia pekné počasie, a tak neotáľame a vydávame sa na Tongariro Crossing = najznámejší jednodňový výlet na celom Novom Zélande. S celkovou dĺžkou 19,4km a s prevýšením 1120m to nie je žiadna brnkačka (samozrejme v informačnom stredisku nachádzame výstrižky z novín a tak sa dozvedáme o niekoľkých ľudských mŕtvolkách). Výlet absolvuje ročne niekoľko desiatok tisíc turistov (65000 v roku 2006), takže to tam vyzerá asi ako na Tatranskej magistrále cez víkend. To nie je vec, na ktorú by sme boli na NZ zvyknutí. Výlet začína a končí v inom bode a preto je nutné si vybaviť odvoz. Miestny z toho samozrejme majú dobrý biznis a keďže odmietame ísť s davom a platiť 2x30 dolárov za 20km jazdu autobusom, tak volíme stopovanie. To nám dáva tú výhodu, že môžeme začať tam, kde všetci končia a nestretnúť tak prvé tri hodiny ani živú dušu. Počasie krásne, trek vydarený a ani sme sa moc neunavili. Obedujeme na Mt. Tongariro (1976m.n.m.) a vychutnávame prekrásne výhľady – však posúďte sami. Výstup na kráter Mt. Ngaurohoe (2287 m.n.m.) nechávame na budúce.  Pre všetkých tých, ktorým sa zdá Mt. Ngauro

Povedali sme si, že sa nebudeme naháňať. Už nevládzeme vstrebávať toľko nových miest a skôr hľadáme oddych. Vybrali sme si jednu cestu, ktorou sa pomaly dostaneme do Auklandu, odkiaľ letíme a tým sme škrtli množstvo krásnych miest a regiónov. Cestovanie má svoje čaro, je vzrušujúce, ale len do určitej miery. Napier a Hastings v zátoke Bay of Plenty. Zastavujeme tu, lebo je tu množstvo jablkových sadov a viníc a dúfame, že si tu nájdeme prácu. Hrozno sme síce už oberali a platí sa za to minimálka, pri jablkách by sme mohli zarobiť viac, ale zbierali by sme do 20-30kg vakov, zavesených na krku a denne by sme obrali tony. Mestá sú pekné. Je tu jeden kemp, kde môžu prespávať aj autá, ktoré nemajú zabudované wc a sprchu, takže sa plní skoro poobede. Je plné ako parkovisko nákupného strediska v predvianočný deň, jedno auto vedľa druhého, ale za to máme úžasný výhľad na oceán. Ochutnávame údajne najlepšie fish and chips v meste. Pýšia sa tým ako zélandskou špecialitou, (ale my vieme, že to prišlo z británie), podávaju to vo vrstvách baliacich papierov.