Damie

V skratke. Revízny technik odhalil, že zo starého sporáka (rozumej: storočná opacha s plynovou rúrou) unikal plyn. Na elimináciu tejto závady nám nechal mesiac. Preto pán majiteľ musel zabezpečiť nový.

Keďže bol pôvodne zapojený cez rúru a nie hadicu, nedal sa odtiahnuť. Nahromadila sa za ním desaťročia stará špina a mastnota, ktorá počkala práve na nás, aby sme ju odpratali. Nebudem klamať, zopárkrát ma nadrapilo.

Sused potreboval ísť do Brna, pretože mal skúšku a ja som to využil na to, aby som si mohol ísť po veci, podpísať papiere, odovzdať kľúče. Len, čo sme nastúpili do auta, zaujímalo ma, ako je možné, že majú skúšku osobne a nie online. “Celý semester hovoril vyučujúci, že skúška bude na sto percent osobne. Dnes ráno prišiel e-mail, že bude online. Keď som už naštartoval, tak ideme.”

Po prechodne cez hranice sme sa zastavili na čerpacej stanici. Pani predavačka – bez rúška. Po príchode na internáty, chalan na vrátnici – bez rúška. Keď niekto prešiel chodbou – bez rúška. Pani upratovačka, ktorá prišla skontrolovať izbu – bez rúška. Cítil som sa ako v nejakom utopickom filme.

Len, čo som prešiel posuvnými dverami na kartu, prepadol ma pocit nostalgie a akejsi úzkosti z toho, že tými chodbami prechádzam naposledy. Vyšľapal som schodmi o dve poschodia vyššie, prešiel som dverami, na ktorých viselo upozornenie, aby sme dodržiavali “noční klid”, až som sa dostal k dverám označeným trojčíslím 436. Privítalo ma známe buchnutie dverí, pretože je na nich namontovaný zatvárač, tá známa vôňa izby, kalendár so železničnou tematikou nastavený na október 2020 a neumytý hrnček so zvyškom splesniveného čaju.

Nasledovalo balenie. Dlho. Prešiel som celú izbu niekoľkokrát, aby som zistil, či som si naozaj nič nezabudol. Medzitým zaklopala pani upratovačka. Tá spomínaná bez rúška. Začala niečo hatlať, čomu som nerozumel, až mi nakoniec došlo, že bude, zrejme, z Ukrajiny. Začala balkónom. Zhnusila sa a povedala, lámavou češtinou, že je neporiadok. Potom prezrela zvyšok izby, kuchyňu a kúpeľňu, pričom sa zhnusila, že nemá čo vytknúť. Neboli sme tam skoro štyri mesiace, čo by sa asi zašpinilo? Povedala, že mi vyplní papier s tým, že je čisto, ale mám umyť balkón. Následne chcela dlhé meno sem a krátke meno tam (rozumej celé meno a podpis) a so slovami “báj báj” odišla z izby. Posledné, čo ostalo bolo dokončiť balenie, trochu pozametať balkón, aby sa nepovedalo, naložiť všetko do auta, odniesť kancelársku stoličku, ktorú mi nechal prvý spolubývajúci ku kontajnerom, podpísať formuláre, odovzdať kľúče a odísť domov.

Musím sa priznať, že mi to celé prišlo ľúto. Rok a pol života v tej izbe vo mne zanechal spomienkový odtlačok a spôsobil melanchóliu pri poslednom zamykaní známych dverí. Viem, že keď sa jedny dvere zatvoria, iné sa otvoria a naozaj sa teším na nové príležitosti, ale teraz nechávam vstrebať prežité momenty.

Nie, nebudem tu písať také veci, že sa budem viac učiť, budem sa viac hýbať, alebo budem piť menej alkohol. Myslím si, že v súčasnosti sa učím tak, ako je potrebné, hýbem sa primerane a alkoholu pijem málo, čo si možno zmenu zaslúži. V každom prípade som sa snažil stanoviť si ciele také, ktoré sa dajú prispôsobiť súčasnej situácii.

Stať sa inžinierom

Toto je cieľ, ktorý by som chcel splniť najviac zo všetkých. A bolo by už načase. Toľko rokov štúdia by som už rád uzavrel titulom, ktorý síce neviem, či mi na niečo bude, ale už potrebujem dať za touto životnou etapou bodku. Bolo to super, ale nič netrvá večne, ani moja vôľa učiť sa. Väčšina mojich známych hovorí: “Však počkaj, ty ešte skončíš s profesorským titulom.” Nič síce nie je nemožné a nemalo by sa hovoriť “nikdy”, ale svoju budúcnosť určite nevidím v školstve a vede. Po tom všetkom by ma ale mrzelo, keby sa mi nepodarilo zložiť štátne záverečné skúšky. Ani nie tak kvôli tomu titulu, ale kvôli všetkej tej energii, stresu a neustálemu boju. Rok 2021 bude posledný.

Nájsť si prácu

Tento bod vlastne súvisí, tak trochu, s predošlým. Nie, že by človek nutne potreboval titul k tomu, aby si našiel dobrú prácu, ale lepšie ozdobí životopis, než kecy o tom, že som dochvíľny, brutálne zodpovedný, rýchlo sa učím a rád pracujem v tíme. Netuším, aké to bude s trhom práce a áno, mám obavy z vlastnej budúcnosti, no budem hľadať a dúfať, že sa nejaká spoločnosť ulakomí na mojej maličkosti. Inak ma uvidíte sedieť na chodníku s prázdnym papierovým pohárom, ktorý by bol mojím jediným spoločníkom. Žartujem, ešte je tu mamahotel.

Presťahovať sa a cestovať

V živote väčšiny ľudí príde moment, kedy si uvedomia, že už proste nechcú bývať doma. Ja to už viem dávno a vyslovene som miloval život na internáte. Teraz to akosi nejde. Na to, aby som sa mohol odsťahovať najskôr potrebujem peniaze, ktoré mi zabezpečí bod dva, ktorý nadväzuje na bod jeden. Ale to som odbočil. Mojím cieľom je osamostatniť sa. Znova. S Anhale plánujeme, že by sme začali bývať spolu nejaký čas. Začalo to ako milé plánovanie, rozdelenie úloh, fantazírovanie, ako bude všetko zariadené a podobne. Ale postupom času sa reč zvrtla na pranky, ponožky na kľučkách a spoločný youtube kanál, čo už začína byť desivé. Dúfam, že sa tešíš na prdenie do rytmu. Na to som nezabudol.

Druhou túžbou je cestovanie. Aj napriek tomu, ako to je, verím, že sa bude dať cestovať aspoň medzi okresmi, aby som mohol navštíviť tuzemské krásy, ktoré som ešte nemal možnosť vidieť. Samozrejme, rád by som navštívil aj iné krajiny, ale predpokladám, že tento rok sa bezpečne cestovať ešte nebude dať. Posledné, čo by som chcel je šíriť nákazu. Hlavne medzi blízkymi

Čítať knihy

Moja obľúbená kratochvíľa, bola počas štúdia a ostatných povinností veľmi obmedzená. Navyše patrím k tým smoliarom, ktorí čítajú pomaly. Za minulý rok som prečítal len tri knihy, čo je až žalostné. Tento rok som si nastavil hranicu, aby som ich prečítal aspoň desať. Viem, že to nie je veľa a niektorí prečítajú desať za týždeň, ale to by som nedal. Snažím sa mať ciele primerané mojim schopnostiam. Booktuber, ani bookstagramer zo mňa, zrejme, nikdy nebude.

Zariadiť, aby Herb zostal nažive ďalší rok

Som asi tak dobrý v staraní sa o rastliny, ako vo vymýšľaní mien pre ne. Nachádzate sa na blogu človeka, ktorému uschol aj kaktus a uschol by aj druhý, keby ho mama občas nepoliala. Už mi ho aj odcudzila a presunula ho do kuchyne. Asi si ho nezaslúžim. Ale! Jedného krásne dňa v roku 2018 som sa kdesi na internetoch dočítal, že je dobré mať v miestnosti, v ktorej sa spí, nejakú rastlinu. Medzi odporúčaniami bol aj Svokrin jazyk, pretože vraj funguje ako prírodný filter a filtruje toxické látky z nábytku. A tak mi moja milovaná sestra kúpila na narodeniny toho istého roka Herba. Zatiaľ odoláva ťažkým podmienkam spolužitia so mnou a dokonca pekne vyrástol. Držme mu všetci palce.

Naučiť sa korčuľovať na ľade

Tohto cieľa sa nikdy nezbavím. Pomaly sa stáva mojím maskotom. Akýmsi výsmechom, že mi to stále nejde a tak skoro zrejme ani nepôjde. Hádam koncom tohto roka otvoria zimné štadióny pre verejnosť, nech sa znovu môžem snažiť nerozbiť si hubu.

A čo vy? Aké máte ciele? Čo nové by ste chceli tento rok skúsiť? Prajem všetkým veľa šťastia, úspechov a hlavne zdravia do nového roka. Čítame sa nabudúce.

Najskôr sme pozapínali všetky radiátory, klimatizáciu nastavili na vyhrievanie a potom sme si išli nakúpiť potraviny. Čo bolo treba ďalej, bolo odhrnutie snehu z príjazdovej cesty, aby sa ráno lepšie vychádzalo autom do práce. Tak sme vybrali jednu lopatu z pivnice, druhú z úložného priestora na dvore a pustili sme sa do toho. “Nevykašleme sa na to? Veď v noci nemá mrznúť a zajtra má byť deväť stupňov, to sa roztopí,” povedala sestra, asi po desiatich minútach odhrabávania. A tak sme sa, ako lenivé lemry, vrátili späť do vnútra. 

“Vypla som svetlo v pivnici?” chcela vedieť sestra po tom, čo sme vošli do, ešte stále chladného, domu. Tak sme sa vrátili von do tmy. Ja som robil dozor pred pivnicou, sestra išla skontrolovať, či to svetlo vypla. “Zasekol sa kľúč. Nejde ani vytiahnuť, ani ním otočiť,” posťažovala sa sestra a ja som sa na to išiel pozrieť svietiac si mobilom. A fakt. Nešlo ním ani otočiť, ani ho vytiahnuť. Točil som ním všelijako a už nám aj napadlo, že ten jeden kľúč vyvlečieme zo zväzku, nech aspoň vieme zamknúť dom. Nakoniec som udrel päsťou vedľa zámku a odrazu to išlo. A potom, že sa nedá nič vyriešiť hrubou silou. Áno, to svetlo predtým vypla.

Keď sme už konečne vošli a zamkli dvere, aby sme sa mohli najesť a spraviť si pohodlie, zavolala babka. Prišli otázky. Prvá a najhlavnejšia s panickým podtónom: “Čo budete jesť?!” A potom nasledovali: “Nespravia vám tie radiátory nič? A klimatizácia vám tiež nič nespraví?” Trvalo nám hodnú chvíľu, než sme jej vysvetlili, že máme dve zdravé ruky, sporák aj riady, preto od hladu neumrieme a tiež, že ľudia si radiátory a klimatizácie nekupujú na to, aby im ubližovali. A ešte dlhšie trvalo vysvetliť, že naozaj nezamrzneme.

To by bolo k nepodarkom (až na to, že sa sestre ešte podarilo vysypať polku misky čipsov na podlahu) a panike všetko. Vyzerá to, že sa nadchádzajúce dni veľa nasmejeme. So slabým internetom nám najmä humor príde vhod.

Dúfam, že ste zdraví a v pohode. Držte sa a čítame sa nabudúce.

Vlasy

Áno, znie to zvláštne, že sa ideme baviť o vlasoch, ale hneď úvodom tohto roka mi v hlave skrsla myšlienka, aké by to bolo, mať dlhšie vlasy. Stalo sa to vo vlaku cestou do Brna. Musel som sa učiť na skúšku, tak je normálne, že mi napadali hlúposti. Ale potom to prišlo. Začal som sa opúšťať, že skúšku nespravím a tak mi kamarátka Otaku, v záchvate presviedčania, že to tak určite nebude a skúšku spravím povedala: “Ak ju spravíš, nesmieš sa už dať ostrihať.” Už si nespomínam, či bol aj stanovený časový interval dokedy tak nesmiem spraviť, ale ja som si z toho odvodil, že aspoň rok. A vtedy, keď to povedala, som si nebol celkom istý, či chcem ešte tú skúšku úspešne zvládnuť. Nezvládol som.

Mikroekonomie 2

Tento predmet mi zavaril najviac zo všetkých, ktoré som kedy musel absolvovať za celé štúdium. A nie len mne. Veľké masy študentov sa zhlukovali (keď sa ešte zhlukovať dalo) v prednáškových miestnostiach, aby ním konečne prešli a mali pokoj. Pre mnohých tento predmet znamenal vstupenku k neúspešnému ukončeniu štúdia. Takmer aj mne. Absolvoval som päť pokusov, na ktoré som mal nárok. Zakaždým mi v e-indexe pristálo F. Frustrovaný, zničený s myšlienkou na to, že budem musieť navštíviť úrad práce som hľadal ďalšie riešenia. Teta na študijnom mi povedala: “Zkuste napsat na děkanát, možná to vyjde, ale nevsadila bych na to.” Potom som volal vyučujúcemu, aký nápad má on a povedal: “Hele, podejte žádost na děkanát a uvidíte. Jestli to vyjde, já vás klidně vyzkouším. Ještě nic není ztraceno.” To je rozdiel, však? Napísal som srdcervúcu žiadosť, kde som vyzdvihol, že toto sa mi nikdy predtým nestalo a bežne nemám problém zvládnuť skúšku. A bola to pravda. 

Kým som čakal na vyjadrenie, začal jarný semester a ja som bol za ten čas, vlastne študent-neštudent. Akýsi duch, ktorý na prednáškach a seminároch vlastne nemal, čo robiť. Nebol som prijatý do semestra, ale nemal som ani ukončené štúdium. 

V jedno februárové utorkové ráno mi volala mama s tým, že mi prišla pošta zo školy. Tak jej hovorím, nech to otvorí a prečíta. Vyjadrenie dekana. Potvrdil moju žiadosť ešte v piatok, no musel to poslať poštou (napriek tomu, že sme v 21. storočí a mohol mi to oznámiť aj elektronicky). Lenže moja výnimka bola platná do začiatku marca a v časovej osi sa nachádzame na konci februára. Ihneď som volal vyučujúcemu a on mi povedal, že ma vyskúša v piatok. Koľko času som teda mal na zopakovanie si celého toho zhluku textu, vzorcov a výpočtov? Necelé tri dni. A to som mal mať vo štvrtok pohovor na brigádu. Nešiel som. 

V piatok som sa usadil pred kanceláriu spomínaného vyučujúceho s papiermi, stresom a panikou. Ten ma vzal ešte skôr, ako sme sa dohodli. Mal som si urobiť pohodlie za jedným zo stolov a náhodne si vylosovať jeden z tisícky testov. A už to išlo. To staré známe utrpenie, premýšľanie a počítanie ako o dušu spasenú. Po dvoch hodinách, ktoré sa javili ako dve dekády som zložil pero a šlo sa vyhodnocovať. Vraj, či potrebujem výsledok hneď teraz. Bolo by fajn, keďže som potreboval oznámiť na študijnom, či som vôbec ešte študentom. Tak mi dal zoznam správnych odpovedí k môjmu testu a mal som si to skontrolovať sám. Keď som skončil, tak som len vydýchol: “Ja som to asi urobil.” Potom to skontroloval on a dal mi C. C?! Po toľkom utrpení som konečne prešiel tým pekelným predmetom, ktorý ma paradoxne dosť bavil. Ej, ale som to precítil.

A, mimochodom, áno, je to ten predmet zo stávky. Nakoniec som ho teda dal v dekanskom termíne a preto mi teraz hlavu zdobí jedenásť mesiacov dlhá hriva. Nemohol som si ale na tento experimet vybrať lepší rok.

Online stretnutia a telefonáty

Po tom, ako sa ľudia zbláznili a nakúpili toaletný papier, múku a cestoviny na štyri roky dopredu, sme si museli zvyknúť na to, že do baru, či kaviarne sa len tak skoro nedostaneme. Preto sa to riešilo iným spôsobom.  S malou partiou spolužiakov sme sa rozhodli, že si nakúpime domov pivo, víno, či iný alkohol, zavoláme si cez Messenger a vymeníme stolové hry, za tie online. Spravili sme to len dvakrát, ale aj tak sme si to užili. S ostatnými kamarátmi som za posledný rok volal častejšie, než kedykoľvek predtým a to aj s tými, ktorých som nikdy cez telefón nepočul. V istý moment sa to vymklo spod kontroly a jeden telefonát trval do piatej ráno. Ak tento príspevok čítaš, pozdravujem ťa, bolo to super. Toto vyvolávanie síce nie je to pravé, ale zatiaľ to stačí. 

Problémy s chrbtom

V istom bode tohto roka, keď som upratoval svoju izbu sa stalo to, že ma bodlo v oblasti chrbtice hneď po tom, ako som sa zohol a vypol vysávač. Povedal som si: “Oukej, veď ma len trochu seklo, to sa predsa stáva.” Ale neprestávalo to. Navštívil som svoju obvodnú lekárku, tá mi zhrozená vypísala dva lístky na dve rôzne oddelenia, pričom jedno z nich bola neurológia. Nešiel som tam hneď. Najskôr som skúsil prvé. Tam mi povedali, že je všetko v poriadku. Tak si hovorím, že skúsim teda neurológiu, lebo bolo leto a ja som nechcel sedieť doma kvôli tomu, že som sa nevedel poriade postaviť zo sedu. Pani doktorka so mnou všelijako manipulovala a ohýbala končatiny, aby zistila, pri akom pohybe ma to bolí. Dokonca mi klepla kladivkom do kolena. Nová skúsenosť. Predpísala mi lieky a injekcie na každý deň. Ak to neprejde, mám sa vrátiť. Neprešlo. Konečne ma poslala na magnetickú rezonanciu. Ale predpísala mi ešte ďalšie lieky a vraj až po ich užití sa mám vrátiť. Vychádzalo to zhruba o mesiac. Tých liekov bolo niekoľko. Odfotil som ich kamarátom, akože som už dôchodca, pričom jeden z nich – Benzén – mi písal, že to nemám brať, že to sa takto dohromady predpisovať nemá. Ani babky, ktoré sa nevládzu postaviť z postele takéto kombinácie neužívajú. Študuje farmáciu, mal by také veci vedieť. Teda bol z toho zhrozený a mňa celkom vydesil. Vraj mám radšej cvičiť na chrbát. Skúsil som tieto lieky brať zopár dní. Prišla únava, závrate, znížená pozornosť. Tri dni mi to vydržalo a potom som ich prestal brať. Sám som začal doma cvičiť, čo je vlastne blbý nápad, keď sa nad tým zamyslím, ale mne to vyšlo. Naozaj ma už chrbát nebolí. Napriek tomu som išiel na magnetickú rezonanciu a pani neurologičku som navštívil po mesiaci. Vraj mám len minimálnu odchýlku na predposlednej platničke. Keď sa ma pýtala, či som všetky lieky dobral, vysvetlil som jej prečo nie. Ona sa na chvíľu zamyslela. Potom sa ešte raz pozrela, čo mi to vlastne predpísala a napokon skonštatovala: “Hm... Asi boli na vás príliš silné.” No nehovor. 

Výlety

V tomto roku som absolvoval len dva niekoľkodňové výlety. Jeden na konci júna a druhý na začiatku septembra. Ten prvý si nie som istý, či sa dá počítať ako výlet. Pre mňa ale bol, keďže som trávil čas doma od marca. Povedal som si totiž, že si Brno tento rok ešte užijem. Stretol som sa s kamarátmi, navštívil som časti mesta, na ktorých som ešte nebol. Bol som v kine, na zmrzline, prvýkrát v kampuse, zahádzať si s loptou v parku a tiež sa mi podarilo spadnúť na fľašu na priechode pre chodcov a rozrezať si ruku. Na ten deň mám dodnes krásnu spomienku v podobe jazvy.

Druhý výlet som už rozoberal v tomto príspevku. Za tento som obzvlášť rád, pretože veľmi málo cestujem po Slovensku. Na mnohých miestach som nebol a rozhodne by som chcel. Je mi hlavne ľúto, že som poriadne nevyužil svoje študentské privilégium v podobe cestovania železničnou dopravou zdarma. Táto výhoda mi onedlho končí a budem opäť platiacim cestujúcim. To ale neznamená, že cestovať prestanem. 

Záverom, keďže vidím, koľko som tu toho popísal, by som chcel skonštatovať, že tento rok vo svojej podstate nebol vôbec zlým rokom. Áno, pandémia nás všetkých zasiahla, online vyučovanie je otravné peklo a virtuálny život sa nemôže vyrovnať reálnemu, ale aj napriek tomu sa stalo mnoho dobrého a humorného. Netreba hneď vešať hlavu nad nejakým problémom. Dôležité je prispôsobiť sa a vyťažiť z toho maximum. Odhliadnuc od všetkých útrap som si tento rok užil a som rád, že sa stali všetky tie veci, o ktorých som písal vyššie, aj tie, ktoré som nespomenul. 

Teraz ma ospravedlňte, idem sa chystať na halloweensko-silvestrovskú oslavu v trojici. Nebojte, budeme izolovaní v bubline. Užívajte posledné hodiny tohto roka a čítame sa nabudúce.

Vianočné trhy

Povedal by som, že práve trhy sú jediné, v čom sa tieto Vianoce líšia od ostatných. Aspoň pre mňa. Sú ale mestá, kde sa sem-tam objavil aspoň stánok s punčom. Dá sa uskormniť, ak človek chce.

Vianočná hudba

December je presne tým časom, kedy si Mariah Carey bude môcť dovoliť novú vilu, alebo také čosi. Nech mi nikto nehovorí, že aspoň raz za rok nepočuje All I want for Christmas is you vrieskať z reproduktorov. U nás v práci to v čase predvianočnom vyzerá tak, že ktosi pustí tematické piesne výhradne v slovenčine a ja ako jediný v celej budove sedím za stolom vo vianočnom svetri a sŕkam horúcu čokoládu z automatu. To je tá správna nálada.

Stres všade, kam sa pozriem

Predvianočné obdobie mám, za posledné roky, spojené hlavne so stresom zo zápočtov a predtermínov. Tento rok pribudlo aj bremeno v podobe diplomovej práce a desivo rýchlo blížiacich sa štátnic. Do toho sa primiešal zoznam toho, čím obdarím rodinných príslušníkov a ostatných blízkych. To by nebolo také stresujúce, keby ten zoznam nebol prázdny do poslednej chvíle. Medzitým som ale zistil, že mama zháňala darček pre sestru tri dni pred Vianocami cez eshopy. A tým ma trochu upokojila.

Zoznamy pre Ježiška

Vianoce nie sú o darčekoch, to vieme všetci. Ale nech zdvihne ruku ten, kdo by nejaký odmietol. Úprimne, mne je jedno či niečo dostanem a aj to, čo to bude. Ja sa poteším aj ponožkám. Ale radšej mám, keď vidím, ako sa tvária ostatní po tom, čo roztrhajú tú pokrkvanú guču polepenú páskou, ktorú sa opovažujem nazvať baliacim papierom a uvidia, čo som im vymyslel. Zvuk trhania papiera má tiež niečo do seba. Jediné, čo je tento rok iné je panika, či teta pri pokladni, ktorej trochu skĺzlo rúško z nosa nekontaminovala darček, ktorý práve blokovala. (Sestra, prepáč, tvoj darček som musel vymeniť. Prišiel nesprávny kus a nestihol ešte prísť ten správny.)

Dary sú fotené z krajšej strany.

Vôňa cukru navôkol a výzdoba

K Vianociam neodmysliteľne patrí aj pečenie. Ja sa teda radím skôr k tým, ktorí nepečú, ale konzumujú. Skúste predo mňa postaviť linecké koláčiky a dajte mi dve sekundy. Navyše, u nás by bolo pečenie zbytočné. Babka sa totiž do tejto tradície vrhá natoľko, že by koláčmi pokojne nakŕmila hladujúce deti v Afrike.

Toto je len nepatrný zlomok toho, čo som si ukorystil ešte pred Štedrým dňom.

Čo sa týka výzdoby, tú sme nikdy nijak nepreháňali. Čo je u nás vyslovene vianočné je adventný veniec, obrus a rovnaký umelý strom (teda, minulý rok sme mali prvýkrát živý, ale uschol a našim sa nechcelo investovať do nového tento rok). Nič viac. Žiadne svetielka po poličkách, či hviezdy v oknách. A tak tomu je aj dnes.

Stromček tento rok skromnejšie zdobený. Svetielka sú prekliatím a preto svietia len z jednej strany. Neprezraďte Ježiskovi.

Štedrovečerná večera a rozprávky

Priznávam bez mučenia hneď dve veci:

Halucinovanie a hľadanie zlatého prasiatka nepatrí k našim prioritám a preto v toto ráno normálne raňajkujeme. Ale celý deň nejeme žiadne mäso. Okrem rýb. Ježiš bol predsa rybár, nie? Teda, poobede navštevujeme babku, ktorá býva o dva vchody vedľa. Pomáhame jej dokončiť prípravy na večeru, o piatej sa modlíme pri stromčeku, zasadáme za stôl, otec rozdá oblátky, ovocie a ostané tradičné kúsky jedla, ktoré majú do nového roka priniesť zdravie, bohatstvo, šťastie a podobne. A potom jeme. Veľa. Ja, ako odporca kapra, konzumujem rybie prsty s kašou každý jeden rok už od detstva. Toto je moja tradícia.

Druhú vec, ktorú musím priznať je, že som nevidel ani jednu tradičnú vianočnú rozprávku. Ani Perinbabu, ani Mrázika, ani Popolušku. Jediné, čo som ako dieťa videl snáď tisíckrát bolo Sám doma. Až dovčera. Prvýkrát po toľkých rokoch som zhliadol celú Perinbabu online aj s Princeznou a nebolo to vôbec zlé. Práve naopak. Páčilo sa mi to a dodalo mi správnu náladu. Dnes možno pokračujem.

To by bolo k tomuto dlhému príspevku odo mňa všetko. Prajem všetkým, krásne a bezstarostné prežitie sviatkov pokoja a odpočinku. Aj tým z vás, ktorí sa pre pandémiu, či čokoľvek iné, nemôžete vrátiť domov a stráviť sviatky s rodinou. Veselé Vianoce a čítame sa nabudúce.

Október

Začíname najväčším skratom mojej mysle. Predstavte si, že je koniec septembra a vy sa tešíte, kedy konečne – po tom, ako ste strávili čas od marca doma – vyrazíte do susedného štátu a opäť sa ubytujete na internáte. Škola bude síce online, ale vám to nevadí, lebo sa môžete stretnúť s kamarátmi, ktorých ste dlho nevideli. Môžete písať záverečnú prácu v pohodlí knižnice. Môžete si, v rámci možností, robiť čo len chcete a nikto vás nebude kontrolovať. A potom to prišlo.

S Benzénom sme sa dohodli, že ma rodičia vezmú na aute (netuším, prečo so mnou musela ísť celá rodina, asi sa chceli vyvetrať, alebo čo) po hranice s Českou republikou a tam nasadnem k nemu aj s vecami. Deň predtým sme s mamou a otcom vákuovo balili väčšinu môjho oblečenia, posteľnú bielizeň a ostatné veci, aby sa zmestili do dvoch kufrov a asi štyroch tašiek. Všetko v pohode. Zmestilo sa to aj do auta. A potom, niekde pri Trnave, sa otec za volantom, len tak mimochodom, spýta: ,,Notebook máš?“ Najskôr som si bol istý, že áno a potom som si uvedomil, že vlastne neviem a prikláňal som sa viac k možnosti, že nie. A bolo to tak. Notebook ostal doma zabalený a pripravený. V mojej izbe na stoličke.

Napriek tomu sme ale išli ďalej. Vybalil som sa vo svojej internátnej izbe, porozprával sa so spolubývajúcim, vrátil knihy do knižnice, nakúpil si potraviny a išiel von. Na druhý deň som mal svoju prvú prednášku semestra. Na mobile. Ešte v ten deň som si vybavil u spolužiačky vypracované témy na štátnice. Nasledujúce ráno som išiel domov.

Pôvodne som mal ostať doma do konca týždňa. Lenže prípady pribúdali a pribúdali, občania ČR museli opustiť internáty (vrátane spolubývajúceho) a tak som sa nejak zasekol doma. V Brne som bol krásne a necelé dva dni a moje veci sú stále v susednom štáte.

Koncom mesiaca svitla nádej, že pôjdem do Brna s tým, že tam reálne budem mať aj čo robiť. Hlásil som sa totiž na stáž. Dostal som sa do druhého kola a prešiel pohovorom, ktorý trval... štyri hodiny! A v čase obeda! Týranie! Bol to ale veľmi zaujímavý zážitok. Začalo to bežnými otázkami, sem-tam nejaké psychologické ťahy, praktické riešenia problémov v spoločnosti a nakoniec sloh o tom, kde urobila Karkulka v rozprávke chybu. Rozsudok, koho z nás nešťastníkov nakoniec vezmú, nám mali dať vedieť do týždňa. Dali. Presne o týždeň. O 21:13. Neprijali ma.

November

Ďalší celý mesiac doma. Halloweensky ples zrušený. Ani tekvicu som si nevyrezal a tak som to chcel už konečne tento rok skúsiť. Dušičky zrušené. Jediný deň v roku, kedy sa môžem hrať s ohňom a prechádzať sa po cintoríne bez toho, aby to vyzeralo divne, zrušený. Lebo lockdown. Aspoň som zapálil sviečku za mŕtvych príbuzných doma na svojom zaprášenom stole. Aj to sa počíta.

Navyše som si tento rok povedal, že sa skúsim celý mesiac neoholiť, keďže bol ten Movember. Podarilo sa. A nesúvisí to s tým, že som vlastne väčšinu času zavretý doma, mordujem sa školou a vlastne ani nemám čas myslieť na vizuálnu úpravu. Úspech si aj tak pripíšem. Prvý rok, čo som to vydržal.

December

A sme v súčasnosti. V každoročnom najťažšom období života študentov. Jedna seminárka sem, druhá seminárka tam, začiatkom nového roka má byť odovzdaná diplomová práca, ktorá ešte nie je hotová. Do toho darčeky pre blízkych, reklamácie darčekov pre blízkych, zisťujem, že vlastne nemám ani len baliaci papier a strácam sa v tom, čo je vlastne za deň. Ale 24. 12. bude vykúpením, kedy sa všetky povinnosti stanú neexistujúcimi. Aspoň na zopár hodín.

Toľko k zhrnutiu posledných mesiacov zábavy, radosti a humoru. Snáď ste sa mali dobre a už nasávate vianočnú atmosféru.

Držte sa, buďte zdraví a čítame sa nabudúce.