F...g F...c - Cyprus

Poznáte tú nočnú moru, v ktorej sa stále dookola opakuje ten istý deň? Pre väčšiu dramatickosť si ešte predstavte, že sa to navyše odohráva na rovnakom mieste, z ktorého nemôžete uniknúť. A navyše tým miestom je ghost hotel, kde zostali už len posledné zvyšky z english breakfast, vyprázdnená chladnička a ... vy. Snažíte sa z toho začarovaného kruhu uniknúť, ale viete, že sa to aj tak nepodarí. Lebo príde ďalšie ráno a všetko to začína odznova. 

Tak presne takto sa cítim posledné dni v Carine. 

Každé ráno o pol ôsmej otvorím hotel, vytiahnem rolety na bare, odomknem 25 chladničiek, spočítam peniaze, dám si prvú kávu, vystraší ma príchod Kyriakosa, o 20 minút mi zamáva a som sama. Tých pár hostí je poctivo zalezených vo svojich izbách, veď úprimne - keby náhodou prišli na raňajky, poriadne by ma šokovali! 

A aby idylka blížiaceho sa konca bola dokonalá, nepúšťam už ani hudbu a nezapínam televízor. Utečencov na Euronews má aj tak dosť na celý rok. Vonku hreje septembrové slniečko, slabý vietor sa pohráva s palmami a jemne víri hladinu v prázdnom bazéne. No nádhera. O tretej ma príde vystriedať Dragoš a ďalšia šichta je za mnou. 

Čo ste ešte nevideli...

V malom výbere zaujímavých momentov prinášame - angličtina veru nie je silná stránka Cyperčanov

- z recenzií na Carinu - hláška, ktorá zľudovela “Staff is sack”

- Nika a jej 5 sekúnd slávy 

Pomaly sa blížime do cieľa, ako by povedal pán S. Dni tým pádom idú čoraz pomalšie, sme čoraz unavenejšie a máme toho všetkého akurát tak dosť. Každý deň sa niečo zomelie - hádky, zdrby, rady managerov Julči a Tommyho ako chladničku dopĺňať, či nedopĺňať, takže priebežne pozeráme aj koľko by vyšlo prebookovanie letenky na najbližší termín (najlepšie hneď na zajtra).

Nika od toho včera veru nemala ďaleko, keď ju Táňa najskôr prosila, aby sa šla šéfstvu posťažovať na Julču a o tri hodiny jej bodla nôž do chrbta a bola s Julčou zrazu najlepšia kamarátka. Tak to tu už chodí - raz sme v pohode a o tri hodiny sa už nebavíme. Ja sa momentálne s každým akurát zdravím a Nika sa snaží celý “Diomylos crew” nevykostiť príborovým nožíkom. 

Jednoducho - každý druhý deň máme chuť niekoho zabiť a každý prvý sme totálne vyčerpané. Voľno sme nedostali už asi mesiac a pomedzi normálne šichty ťaháme niekoľko týždňov aj dvojité. Takže myslím, že som K.O. a meliem už len zo zotrvačnosti. 

Objavili sa aj dobré správy - Carina sa zatvára - nakoniec sa tak nestalo a práve v nej sedím, rušia sa nočné šichty - tým pádom by sme mali menej roboty a zrejme aj nejaké voľno a najlepšia - Julča odchádza robiť do Okeanosu - až na to, že naďalej robí aj u nás. Jediným pozitívom tak je, že počasie sa ukľudnilo (teploty sú už len okolo 30-tky) a že v tomto pekle nám zostáva už len 10 dní! 

V radostnom očakávaní som tento blog na začiatku nazvala F....g F.....c, ale dnes, po takmer štyroch mesiacoch, zostalo už len to prvé F - fucking. Fantastic sa stratilo niekde medzi psychickým vypätím, škrtmi na výplatnej páske, denodennými šichtami, hádkami s Julčou a Tommym, napätím a následným hryzením sa do jazyka, dvojitými šichtami za 20 eur, neskutočným teplom, prachom, presunmi do Cariny a ďalšími výmyslami manažérov. 

Akoby nestačilo, že na september je nezvyklé teplo - denno denne, od rána do večera zápasíme s teplotami okolo 40 stupňov. Teplomer ukazuje menej, ale reálny pocit spolu s horúcim vzduchom, nás ovalí vždy keď opustíme príjemne klimatizovanú pivnicu. 

Nie, nestačilo ani to, že všetci sú naďalej “upset” a nervózni - ani vy by ste už nezvládli Tomyho, ktorý sa objaví VŽDY, keď si chceme s Nikou od všetkých oddýchnuť a sadneme si medzi metly za kuchyňu. “Neruším?” a jeho tradičné: “Are you OK?” (Áno bola som, kým si sa neobjavil!). 

Nestačilo ani to, že september sa napriek množstvu práce nepríjemne vlečie. Po Spasinom odchode mi pripadla ranná šichta v Carine a keďže Diomylos je plný, každý tretí/štvrtý máme aj dvojitú. Ja v duchu hesla - raňajky v Carine, večera v Diomylose. Už k takto náročnému rozvrhu sa ešte pridala návšteva kamošky Evky - gracias guapa!, ranné vstávanie, žiadne voľno a teplo. Takže posledné dva týždne žiadna zábava (či nebodaj pláž!), len práca, izba a spánok. 

A nakoniec, posledná septembrová rana morová, dorazila pred pár dňami. Správy o utečencoch zatienil väčší problém, aj keď rovnako zo Sýrie.

PRACH alebo aj PÚŠTNA BÚRKA. 

Celý Cyprus sa premenil na púšť, v najhorších dňoch to vyzeralo ako po nukleárnom útoku - tony tmavožltého prachu pokryli všetko a vzduchom lietali poriadne nebezpečné koncentrácie. Tí, ktorí nezaliezli do hotelov nosili rúška, my sme na výber nemali a po osem hodinovej šichte sme tak mali totálne zanesené pľúca. Niektorí začali aj pokašlievať a keď som si už skoro prebookovala letenku, prach sa začal pomaly rozplývať. 

September dorazil nevtieravo, v podobnom tempe ako sa o siedmej ráno vlečú posledné zvyšky mladých Rusov a Angličanov na prvú otváračku v McDonalde. A rovnakou rýchlosťou ubiehajú aj tieto dni. Dátumy s vytúženou koncovkou “9″ sa akosi zasekli a kým si odškrtnem ďalší deň v mojom nástennom “GO HOME” kalendári, prejde celá večnosť (pre zlepšenie psychického stavu, to preto robievam ešte pred poobednou zmenou). 

Jediná, ktorá to vyhrala je Spasi - kombinácia nekonečnej depresie a prázdnej Cariny zaúčinkovala, takže už zajtra odlieta do Bulharska. My sme nezaháľali a ešte v auguste zahájili lov na letenky. Po dvoch zaváhaniach sme v strehu, 10-krát denne kontrolujeme ceny a vo chvíľach voľna sa zo mňa stáva letenkový špecialista. Plán je jasný - doletieť do Katovíc 1. októbra v noci. 

Inak sa zrejme stal cyperský zázrak a nejakí ti (vymodlení) hostia konečne dorazili. Klientela sa značne obmenila, takže namiesto mladých opitých junákov, okupujú reštauráciu anglickí dôchodcovia. Okolie bazéna nápadne pripomína geriatriu, ani sa mi veriť nechce, že títo penzisti prišli na dovolenku práve do fucki..g Ayia Napy. 

Posledný mesiac v tejto nočnej more zvanej Ayia Napa!!!

Trocha spoločnej zábavy na bare - staff v plnej sile!