a

a predsa ten pocit samoty

obklopená láskou

duša cíti sa sama

prechádza cez prechod

ruka studená a občas to tak príde

ten pocit samoty

zožiera ťa zvnútra

čo bude zajtra a prečo

bolo tak včera

auta svetlá, autá ľudia

mám to rada keď

mesto ide v tieni hada

a predsa ten pocit samoty

úsmevy na tvári, hlasný smiech

hlasná vrava

je tá duša predsa tak hravá?

alebo je to len póza, maska

za ktorou sa ukrýva

ten pocit samoty

dlhé nohy, pekná tvár

veľa očí, tu a tam

“svetská” sláva, čo by niekto za to dal

duša plná no predsa prázdna

z povrchu nik nepovie

no vy dvaja ste ako nebo a zem, čierna a biela lenže ja som farboslepá a tak plačem.

ničím sa a ničím nás, musím zastaviť tento spád

a tak píšem zas

stratena sama v sebe

v hlave tej prázdnej preprazdnej

otupenej laskou a citmi jak nikdy predtým

stastie mám rodinu priateľov

úžasného frajera

tak čoho mi je potreba?

slobody, dohody, pohody

viac vody duša ma trapy

chyba jej niečo do kľudneho bytia

ale tak povedz mi čo chces

po com tuzi duša keď mesiac vyjde

čo chce mozog keď je sám

keď ma všetko okolo nás

zle myšlienky sa mi často prikradaju

neviem ich dat prec

bojím sa

tak strašne moc že odides ako ten pred tým

každý den sa presviedčam

že ty nie si on

on bol on

a ty si ty

uvedom si to

nie sú všetci rovnaký

kebyže sú každý je nešťastný

a predsa sú aj neni

pohoda, maj v pici

vswtko bude jak ma

osud neovplyvnis

všetko je dopredu rozmyslene

maj na pamäti

čo chces to bude

všetko to je iba v tvojej hlave

nič neni reálne

ani ty.

a chcieť niečo viac je druha vec

pokúsiť nové niečo

a však preco nie čo?

iné. najpriek všetkému vrátiť sa

k druhé pravemu ja

z lasky ist k nemu

k mojej láske.

každý deň bolo by mi po chuti

radšej sa trápiť

ako sa vrátiť

však nie?

prišiel on

dozvonil letný zvon

s vedomím že prišiel koniec môj

on

a teraz mračná nadomnou

strácam nohy pod pôdou

keď myšlienky na deň

napadnú ma

na ten deň keď opustíš ma

presne tie veci

dobre vieš

ty to robíš tiež

skúšaš, opúšťaš, poznávaš

a občas mávaš

myšlienky temné

ktoré premieňaš

v slzy

otváraš srdce pre veci neznáme

lásku všetci zažiť chceme

vyťahovať tŕne z duše

to je take naše

milovať raz

s výhľadom na celé mesto

moje obľúbené

čakala som na tú príležitosť

keď ti ukážem

miesto kam chodím keď mám dosť

s cigou v ústach

hudbou v ušiach

čakala som čo povieš

slová boli zbytočné

nocou naše duše pohltené

cítili prítomnosť všetkého

najhoršia nočná mora

núti ma písať túto pieseň

keď už aj posledná struna dohrá

slza potečie po líci

a ja pomyslím si

náš koniec bude moja skaza

a tak slepo dúfať mi zostáva

hneď ako tvoje telo dotklo

sa miest, kde vieš