Diana Simanová

POKORU!

láznici

ofse.

ZAJAČIK !

Hertník ústav duševne chorých ľudí

V mojom súbore sa venujem téme Homo urbanus. Hranice mesta a prírody nemusia byť stvárnené len horizontálne, ale aj vertikálne. Keď sa nachádzame v meste, pri každom pohľade nahor nám bránia vo výhľade elektrické vedenia káblov rôzneho druhu. Môžeme ich považovať za izoláciu od sveta nad nami, za istý múr, pod ktorým žijeme. V meste nemáme skoro nikdy príležitosť vychutnať si nerušený pohľad na nebo – bráni nám v tom nekonečná spleť liniek, ktorú si nikto z nás poriadne neuvedomuje a považuje to za prirodzenú súčasť nášho bytia.

Pohľady z vtáčej perspektívy na ľudí v krajine pripomínajú na prvý pohľad mravenisko. Ľudia a ich činnosti budia dojem akoby boli do krajiny premyslene vsadení a všetko, čo je zrejme výsledkom náhody, vyzerá často ako aranžovaná realita. Mojim súborom chcem poukázať na paralelné svety, deje a vzťahy ľudí, ktoré sú na fotografiách často pri prvom pohľade takmer nepostrehnuteľné a vo svojej miniatúrnosti vo vzťahu ku krajine akoby aj intímne. Pri prvom pohľade na fotografii vidíme celok, s ktorým ďalej nepracujeme. Tento pohľad, ktorý reprezentujú tri veľkorozmerné fotografie, majú posunúť separované „makrovýrezy“ niektorých mikropríbehov z fotografie, na ktorých si lepšie všimneme zaujímavé a intímne momenty ľudí, ktoré sa strácajú v diaľke medzi fotoaparátom a daným okamihom. Vo zväčšených výrezoch centrálna fotografia zrazu naberá nový význam. Začíname tak vnímať, čo sa na fotke naozaj deje a koľko sa toho dokáže paralelne udiať v jednej jedinej sekunde, koľko ľudí sa dokáže vystriedať na jednom mieste za jeden deň bez toho, aby sme sa nad tým hlbšie zamýšľali. S mraveniskom či „mikrokozmom“ jednotlivých svetov na fotografiách som spojená aj ja. Je to spojenie s ľuďmi, ktorí v ten istý deň a v ten istý čas boli približne na tom istom mieste ako ja a napriek tomu mohli prežívať úplne rozdielne emócie z daného miesta.

emoce

pocta.

#anatretídeňvstalzmŕtvych