#zavoj

.

#gostuskizaliv #zavojskojezero

Už keď som prvýkrát navštívil srbský Niš v decembri minulého roku, bolo mi jasné, že tu nie som naposledy. Linka Ryanairu prežila zimu a o pol roka neskôr sme už sedeli s Monči v piatkovom rýchliku smer Bratislava. Expresný obed sme vybavili v klenote bratislavského fastfoodu - Lacinke a rozhorúčenou/preplnenou 61-kou sa odviezli na letisko.

Tam sa už na kontrole nahromadilo  celkom slušné stádo cestujúcich, ktorí smerovali v rovnaký čas nielen do Nišu, ale aj Ríma a Dubaja. Pri takomto “nápore” vidieť, že síce sa letisko tvári veľkopansky, ale úzkych hrdiel je tam viacero. Pri pivku sme sa zvítali so spolucestujúcimi a načas sme odleteli v plnom Boeingu smerom na juh.

O hodinku neskôr sme pristáli na malom letisku Konštatína Veľkého a zaradili sa na pomalú pasovú kontrolu. Mini terminál prechádza rekonštrukciou a už onedlho stratí ten svoj sympatický imidž provinčnej autobusovej stanice. Po prvýkrát sme chceli dať zarobiť taxikárom, ale pripravených 5 vozidiel znárodnila 20 členná skupina erazmákov a ďalšie taxíky už neprišli. Biznis skoro ako po slovensky a až neskôr sme zistili, že sa taxi dá zavolať aj viberom. Našťastie autobusy premávajú každých pár minút aj keď lietadlá nelietajú a MHDčkou sme sa dohrkotali do centra.

Lenivý piatoček

Tam nás už čakal majiteľ apartmánu a znovu sme sa ubytovali na skvelom bytíku v centre. Rýchlo sme sa dali dokopy a posilnili sa poriadnou dávkou bureku. Ešte som stihol odnavigovať stratenú partiu španielskych turistov hľadajúcich ten istý apartmán a presunuli sme sa na rozhorúčenú pešiu zónu plnú ľudí. Vybehli sme na miestnu pevnosť, ktorá dominuje mestu. S pivečkom v ruke sme sa poprechádzali v peknom parku nachádzajúcom sa medzi hradbami, kde sa domáci skrývali pred skoro letným slnkom.

Jelenovi pivo neleJ

Centrum sa medzitým zaplnilo ešte viac a radšej sme sa vybrali zarezerovať stôl v osvedčenej reštike Stara Srbija, ale asi sme sa nepochopili s vedúcim, alebo rezervácie cez víkendy jednoducho neberú. Nedalo sa nič robiť, zobrali sme taxík a vybrali sa do parku Bubanj, ikonického miesta Nišu. Pri západe slnka sme si urobili malý piknik a pozorovali miestnu omladinu na starých bavorákoch ako skúšajú svoje airsoftové pištole. Kde si lepšie zastrieľať ako na mieste, kde počas II. svetovej vojny bolo fašistami popravených vyše desaťtisíc ľudí.  Aspoň sme sa cestou zabavili s taxikárom, ktorý makal v Samsungu pri Galante a nevedel si vychváliť Slovensko a našu kultúru. Srbi sú podľa neho “besní” :D

Bubanjské päste

Nočné mesto znovu praskalo vo švíkoch a Stara Srbija bola stále prázdna, ale aj tak nás poslali preč. Našťastie sme za rohom našli zastrčený podnik s terasou, kde nás už konečne uhostili a oplatili sme privítanie riadnou objednávkou. Onedlho na stole pristáli miestne anti-vegánske špeciality ako pljeskavice, čevapi, malé stejky a hlavne výborný šopský šalát. Kómu sme zahnali fľašami vína a neveriacky zaplatili účet necelých 35 euro za hostinu pre 4 osoby. Zlomení sme oželeli ďalší nočný program a vybrali sa na apartmán.

Horúce ráno ma utvrdilo v zlom výbere oblečenia a operatívne som musel nájsť niečo namiesto teplákov do zimy. Pod celou pešou zónou sa tiahne podzemné nákupné centrum/tržnica, kde som objavil presne to čo som potreboval - aj keď to neboli tepláky Adidas, s ktorými by som ako správny Slav zabodoval, ale ľahkej teplákovej  súprave Made in Serbia za 20 euro som neodolal. A ešte som si pokecal o 200-300 eurových platoch v regióne s predavačkou. Už sa nečudujem, prečo nevadí makať Srbom za pásom na Slovensku za 600-700 euro.

Všetko na jednom podzemnom mieste

Vytešený z nákupu som zobral spolucestujúcich na ďalšie smutné miesto. Neďaleko centra sa nachádza bývalý koncetračný tábor Červený kríž, kde počas vojny bolo zajatých vyše 45 000 ľudí. Z nich štvrtinu popravili na kopci Bubanj. Ťažké mraky a absencia iných návštevníkov dodávali tomuto miestu veľmi ponurú atmosféru. 

Toto nie je ten Červený kríž z lekárničky

Po checkoute nám vyhladlo a zamierili sme do zastrčenej (ale už osvedčenej) reštaurácie neďaleko ubytka, kde síce majú asi najlepšiu pljeskavicu v meste, ale tentokrát aj najpomalšiu obsluhu. Rýchly obed, ktorý mal trvať maximálne trištvrte hodinku sa natiahol až tak,  že som musel opustiť skupinu a vybrať sa sám na letisko. Tam ma už nedočkavo čakali bratia z autopožičovne s červeným Fiatom 500. Nakoniec obed trval vyše dvoch hodín, ale na druhú stranu to bola parádička.

Jedna konská sila

Proklínám, ty Tvoje ústa proklínám, Tvoje oči ledový... :D

Po chvíli “tetrisu” s batožinou sme sa aj my naskladali do fiatky a vyrazili smer národný park Stará Planina. Našťastie bola v sobotu premávka veľmi mierna a cesta (aj keď plná zbytočných rýchlostných obmedzení) prechádzala veľmi peknou krajinou plnou tiesňav a tunelov rôznej dĺžky. Od Pirotu sa cesta trošku zhoršila (na druhú stranu príroda ešte viac zlepšila), ale náš mini offroad zvládol všetko bravúrne. Na chate nás už čakal majiteľ Vladimir so ženou, odovzdal kľúče a doktorka Milica  pridala vizitky stomatologickej ambulancie. Zaujímavý cross-sell. Vila Pepa, ako sa chata nazýva, sa nachádza nad veľmi pekným Zavojským jazerom, ktoré vzniklo v 60. rokoch po zosuve svahu. V súčasnosti je to veľmi tiché miesto obľúbené skôr medzi miestnymi, ale do budúcna sa to iste zmení, kedže panoráma a príroda ja naozaj krásna.

Výhľad z balkóna

Náš Fiat 500 ledva pobral našu batožinu a nákup víkendového proviantu by sa nemal kam zmestiť. Nezostalo nám nič iné, len sa znovu autom odviezť pol hodinku do Pirotu, kde sme vykúpili miestnu Delvitu. Rýchlo sme si prebehli aj mini centrum, ktoré rovnako ako v Niši praskalo vo švíkoch, posilnili sa luxusnou pljeskavicou v žemli za 80 centov a vyštartovali naspäť k jazeru. Večer sme na chate riadne zakúrili (a trošku ju aj vydymili) a po náročnom dni som nalial zaslúženú rakiju, ktorú nám majiteľ daroval na privítanie. A ako bonus sa vďaka minimu svetelného smogu objavili na oblohe všetky možné hviezdy, ktoré už pomaly v mestách ani nevieme ako vyzerajú.

Mágia

V nedeľu ráno sa vstávalo ťažšie, ale neskoré výdatné raňajky pod košatým stromom nad slnkom zaliatym jazerom rýchlo dobili energiu. Zbalili sme proviant a fiatkou sa presunuli do Pirotu, odkiaľ vedie novučičká asfaltka (v prostredí ako vystrihnutom niekde z Toskánska) do dedinky Temska. Tu začína úzka 20 kilometrov dlhá cestička rôznorodej kvality na koniec Srbska. Tú križujú nielen potôčiky, mláky, ale sem tam aj stáda kráv, takže treba byť trpezlivý. Do toho sa spustila aj riadna búrka a tak sme boli radi, že fiatka bez ujmy dorazila do poslednej dedinky menom Topli Do. 

Dedinka na konci krajiny

Táto vymierajúca obec je ako vystrihnutá z obrázkov zo začiatku minulého storočia - červené strechy, múry z hliny a slamy a rôzne drevené prístrešky. V súčasnosti tu žije už len asi 5 rodín a väčšina domov sa pomaly rozpadá. Ľudia tu už len dožívajú a nikto nepribúda, možno preto, že najbližšie mesto a práca mimo poľa a oviec sú skoro hodinu vzdialené. Zaparkovali sme auto pri skupinke miestnych, ktorí sa zgrupujú okolo malého obchodíku, kde sa dá kúpiť zopár základných potravín ako víno alebo rakija.  

Účtenka aj tu povinná

Po peknej poľnej ceste sme začali 5 kilometrový pochod smerom k bulharským hraniciam. Všade naokolo lesy, potoky, údolia a minimum ľudí. Spoločnosť nám robili iba rôzne chrobáky a pestrofarebné jašteričky. Idyla. Tesne pred poslednou etapou sa prehnal riadny lejak a trošku sme premokli. To by ale nevadilo, ale po daždi sa posledný úsek riadne rozbahnil a mali sme čo robiť, aby sme nezleteli zo šmykľavého svahu. Nakoniec sme sa dopracovali až k cieľu cesty - 64 metrov vysokým Piljským vodopádom. Tie boli oficiálne zmapované len pred 15 rokmi, dovtedy ich zásluhou odľahlej polohy neďaleko hraníc s Bulharskom poznali len miestni pastieri a odvážni turisti. Vykuklo aj slnko a pri lepeňákoch sme sa vysušili. 

Piljský vodopád

Cestou necestou

Na samote  u lesa

Svižným krokom sme nabrali smer Topli Do, kochali sa nádhernou krajinou a dýchali čistý post-búrkový vzduch. V dedine nás autíčko počkalo a dokúpili sme proviant v obchodíku - vínu smederevka v plaste za 1,3 euro/liter sa nedalo odolať.

Pred Temskou sme si všimli veľmi pekný kláštorný komplex, kde nás privítal miestny kňaz/pop s gučou bankoviek v ruke. Po prehliadke chrámu nás ponúkol výbornou rakijou. Do zbierky mu pristálo ďalších 500 dinárov a my sme spokojní odišli s pollitrom skvelej požehnanej pálenky vypálenej z duly.

Biznis kláštor

Cestou do Pirotu sme ešte urobili pár fotiek západu slnka z parádnej vyhliadky pri Nišore, v meste dokúpili zásoby a večer sme už len chillovali pri rakiji, smederevke, čevapoch z trúby a srbskom latine (áno aj také existuje)

Koniec víkendu

Pondelkové ráno sme strávili upratovaním chaty, balením a konečne sme navštívili aj breh samotného  jazera. V lete to tam musí byť paráda, ale v strede mája to tu stále zívalo prázdnotou a okrem pár bzučiacich rybárskych člnov v diaľke na jazere tu nikto nebol.

Ráno pri jazere

V Pirote sme rýchlo obkukli sympatickú malú pevnosť zo 14. storočia (žiaľ zatvorenú) pri peknom mestskom parku, na pumpe nakŕmili fiatku a vyrazili smer Bela Palanka cez dediny s názvami ako Ponor a Blato. Prvých pár kilometrov bola cesta super, ale ako to už býva, tak druhú polovicu cesty autíčko už len nadskakovalo na nerovnostiach a záplatách. V Belej Palanke sme si urobili krátku pauzu v parku s “vrelom” - priezračným jazierkom vytvoreným neďalekým prameňom.

Game of Thrones Pirot

Priezračné vrelo

Do odletu sme mali ešte pár hodín, ale pondelkové otváracie hodiny sú neúprosné -  archeologický areál Medijana a aj Ćele Kula (veža z lebiek) boli zatvorené. Našťastie MacDonald’s je nonstop...

Hodinu a pol pred odletom sme úspešne odovzdali auto, dopili posledné zásoby piva a vína a vybrali sa do terminálu. Neklimatizované priestory sa rýchlo prehriali, poddimenzované WCka za kontrolou nezvládali nápor a boli sme aj radi, že boarding začal skôr ako bolo naplánované.  Na palube mi kapitán pochválil tričko (faux pas s logom Boeing na palube Airbusu sa už nekonal ako pri poslednej ceste s Pegasom) a onedlho sme vzlietli späť na sever.

Do Bratislavy sme doleteli o 35 minút (!) skôr, ale nič nám to nebolo platné. “Vďaka” dôslednej kontrole prešlo polhodiny kým sme vyšli von a medzitým utiekol bus na stanicu. Podvečerné zápchy sa postarali o to, aby sme zmeškali aj vlak do Trnavy. 40 minutové čakanie na nasledujúci spoj sme strávili v panoptiku ľudí na hlavnej stanici, kde sme stretli kolegu Romana “cizyho” a zadelili sme pivo na počesť návratu do reality. P.S.: Červený blesk, tepláky Made in Serbia a postoj na Eda