stála som na kraji útesu a cítila ako sa pomaly rozpadá; kúsok po kúsku pomaly upadal niekam dole; na miesto, ktoré nebolo vidieť; pokrývala ho tma, bolo to dno prázdnoty, ničoty, bolesti a sĺz; miesto z ktorého neviedla žiadna cesta; jedinými spoločníkmi boli myšlienky; zo vsetkeho bol najhorší pád, kedy si nevedel ako dlho budeš padať do ničoho; „zachráni ma niekto?” , „podá mi niekto pomocné lano?” , „ako sa odtiaľto dostanem?” otázky na ktoré niesú odpovede; spadla som alebo padala som?; neviem, bolelo to a veľmi; bolesť, ktorá sa stupňuje alebo hromadí a nakoniec exploduje, keď to najmenej čakáš; potom príde hlas; hlas, ktorý ti hovorí „niesi dosť dobrá” , „pozri sa ako vyzeráš” , „nikto ťa nebude milovať” , „aj tak ostaneš sama”; začneš mu dávať za pravdu a potom cítiš, akoby sa ten pád opakoval; po čase sa uzamkneš, začneš byť odmeraný voči akémukoľvek citu a neveríš nikomu a ničomu; a nakoniec si aj tak sám; sám na všetku tú bolesť, nemáš nikoho, kto by ti pomohol zaplniť prázdno; kto by ti podal pomocné lano z toho ničoho v ktorom si ostal uväznený; čo bude ďalej?; dá sa tento život nazvať životom? alebo len potrebuješ niekoho, kto by ti rozsvietil a ukázal inú stranu života; ak je človek strojcom svojho šťastia, čo robím potom zle?
