#petermolari

MELANCHÓLIA Andrea Ondis

Trnavská výtvarníčka Andrea Ondis vyštudovala propagačnú grafiku na bratislavskej ŠÚV. Neskôr vyštudovala Katedru grafiky a iných médií na bratislavskej VŠVU. Vo svojej tvorbe sa drží vizuálnych foriem grafického média. Kedysi vystavovala pod odlišným menom. Pod tým súčasným sa predstavila prvý raz výstavou Space, Kids & Micro v r. 2020 v bratislavskej galérii Čin Čin a v r. 2021 v bratislavskej Galérii Artotéka, taktiež autorskou výstavou pod názvom Historiae.

Podnetom pre diela nebola ani tak snaha o skúmanie duševného stavu, melanchólie, ako osobný príbeh. Jeho zdrojom bola pohľadnica, ktorú dostala od priateľky. Išlo o reprodukciu fotografie francúzskej fotografky Valerie Belin. Tá zobrazovala ženskú figurínu navrhnutú dizajnérom Adelom Rootsteinom. Práve tvár manekýnky ju zaujala svojim zvláštnym pohľadom, akoby vyjadrujúcim melancholické pohnutie. Zamerala sa na tento element, aby si ním pracovala tým, že ho odstráni. Tvár sa tak stala anonymnou a bez nejakej konkrétnejšej emócie. Pocit odťažitosti ešte umocnila technickým prevedením. To spočíva v reprodukovaní prostredníctvom serigrafickej techniky. V nej môžeme vidieť priamy odkaz na warholovské diela s ikonami populárnej kultúry, ktoré akoby sa stávali všeobecnými statkami. Tu je ale celkové vyznenie omnoho znepokojivejšie. Anonymné tváre pripomínajú piktogramy avatarov užívateľov sociálnych sietí, za ktorými sa môže ukrývať ktokoľvek. Identita sa vo virtuálnom priestore stráca rovnako ako jedinečnosť pri prechádzke hypermarketom plnom nekončiaceho množstva identických tovarov masovej výroby. Zároveň redukcia tváre na obrysové línie odkazuje na ďalší aspekt vizuálnej kultúry spojenej s marketingom, a to značku alebo logo. Zároveň môžeme vidieť v dielach odkaz na feministické umenie a vnímanie ženy ako objektu, zbavenej vlastnej osobnosti. Z hľadiska kontextu tu môžeme odčítať odkazy na filozofov druhej polovice 20. storočia, ako bol Jean Baudrillard, ktorý analyzoval spoločnosť neskorého kapitalizmu založenú na tvorbe simulácií a zmnožovaní rovnakého. Akoby citovala vetu z Kunderovho románu Nesmrtelnost – „všade samé tváre“. Autorka sa tak snaží o symbolické vypovedanie vlastného príbehu a hľadania zmyslu ľudskej existencie vo svete plnom odcudzenia.

Text: Peter Molari / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič