Jméno: Jackson Wang
Věk: 103
Pozice: Psychológ
Bytost: Inkubus
Sexuální orientace: ?
Příběh: Celou chodbou sa ozývalo len prevracanie papierov, klopanie kladivka a hlboké hlasy ľudí, ktoré zneli dôležitejšie než by mali. Na stene oproti nemu visel obraz maľovanej vázy s lúčnymi kvetmi a vedľa neho dve menšie verzie, pravdepodobne od toho istého umelca. Vzduch bol takmer nedýchateľný. Nenachádzali sa tu žiadne okná, takisto nič, čo by vzduch aspoň trochu rozprúdilo. Mramorové obklady na zemi boli ako stvorené pre tak dôležitú budovu. Zvuk pochodujúcich topánok sa od nich šíril omnoho dôkladnejšie a dodával celému miestu ďalší stupeň vážnosti. Posedával na jednej z lavíc, ktorá bola určená, ako inak, na čakanie. Bolo mu povedané, že bude predvolaný vstúpiť do siene až v momente, kedy bude porota pripravená. Presnejšie mu nik nič nepovedal, preto nechápal na čo sa musí taká porota pripraviť. Na jeho prípad? Jasne sa dalo rozpoznať, že šlo len o hru. Chýbal tu len scenár a lepšie osvetlenie. Snáď nikto neveril, že by bol schopný porušiť svoje doktorské zásady a liečebné techniky. Trpezlivosť patrila k jeho najväčším prednostiam. Dokázal na určité momenty čakať tak dlho ako bolo treba. Dnešok bol však výnimkou. Chcel mať celé toto fiasko za sebou. Nielenže si títo ľudia dovolili očierniť jeho meno, ale takisto ho potopiť. Mienil za to žiadať kompenzáciu a verejné ospravedlnenie.
Z veľkých drevených dverí, ktoré sa nakrátko otvorili, vyšla chudá ženská postava. Čierne vlasy mala zviazané do uhladeného copu, ktorý nebol tak dlhý ako sa na prvý pohľad zdalo. V elegantnom kostýme podišla pred neho s niekoľkými papiermi v rukách. Predstavovanie nepovažovala za potrebné, pretože sa už pred niekoľkými týždňami raz videli. Tentokrát mu podala veci, ktoré držala v rukách a svojím prenikavým hlasom prehovorila: “Nemáte sa čoho obávať, pán Wang. Porota si je vedomá o aký prípad ide a som si istá, že budete môcť odtiaľto odísť hrdo a s úctou.” Na chvíľu sa odmlčala. Za ten krátky čas sa stihol Jackson postaviť z lavice a upraviť svoje sako. “Predtým než vojdete dnu, musím vás upozorniť na pár pravidiel. Použitie akýchkoľvek schopností a manipulačných zariadení v súdnej sieni sa trestá najvyšším stupňom ochrany zákona.” Tohto všetkého si bol plne vedomý. Vedel veľmi dobre, že pri takejto príležitosti by sa situácia len zhoršila, pokiaľ by si trúfol použiť niečo zo svojich darov. “Nemajte strach, pani Darceyová,” dostal zo svojich úst priam nedotknuto a vzápätí sa spolu so slečnou rozišiel k dverám, z ktorých predtým vyšla.
V obrovskej kruhovej miestnosti sa nachádzali lavice poukladané v radoch a miesto pre sudcu, za ktorým hrdo sedela malá mužská postava. Wangovu tvár krášlil samoľúby úsmev. Túto techniku zvolil z dôvodu, aby sa nejavil ako vinník. Slečna Darcyová ho zaviedla do stredu miestnosti, kde ukázala na malú stoličku a o to menší stôl, ktorý ho zakrýval len do pol pásu. Postavil sa zaň s rukami zopnutými pred sebou. Vzduch tu bol o niečo lepší a hlavne chladnejší. On sám uprednostňoval chlad pred teplom. Jeden by sa bol nad tým zasmial. Mal by si predsa na teplo zvykať. Raz zhorí v pekle. “Predtým ako začneme so samotným procesom, ste si vedomý, že musíte hovoriť pravdu a nič nezamlčať? Porušenie týchto pravidiel sa trestá príslušným stupňom ochrany.” To boli slová sudcu, na ktoré Wang pohotovo prikývol. “V poriadku,” vydýchol si malý muž za stolom a nazrúc do papierov, prečítal prvú vetu z papiera, ktoré držal aj samotný Wang. Žeby tu predsa fungoval aj nejaký scenár? Myklo mu pri tej zmienke kútikmi úst. Doslova ho to pobavilo. “Prípad Jacksona Wanga, psychológa a učiteľa daného oboru, obvineného zo sexuálneho zneužívania maloletých pod vplyvom mätúceho kúzla a využívania oficiálne neschválených praktík na liečbu a meditácie, sa momentálne otvára.” Len čo sa tieto slová dostali do jeho uší, v mysli sa mu okamžite vynoril sled udalostí z minulého mesiaca.
Chlapcove bledé vlasy sa zdali mokré, no v skutočnosti boli na čele prilepené len od potu. V danej pozícii bol už necelé tri hodiny a zdalo sa, že pomaly upadá do bezvedomia. Ruky mal ešte stále spútané za chrbtom spolu s nohami, ktoré od seba rozťahovala kovová tyč. Jeho nahé, spotené telo sa v prítmí lesklo vďaka slabému svetlu, ktoré vychádzalo z vonku. Pán Wang držal v ruke svoj čierny notes, perom si búchajúc po spodnej pere, zatiaľ čo upieral svoj zrak na chlapca ležiaceho na holej zemi. Výkriky, hlasné kvílenie a nárek našťastie už utíchli, tie však teraz vystriedal slabý vibrujúci zvuk, ktorý sa šíril celou miestnosťou. “Hm,” bolo jediné, čo vyšlo z úst samotného učiteľa a psychológa. Nadvihol jednu zo svojich nôh, na ktorých mal čierne lakované topánky. Ich špičkou zatlačil na mladíkov zadok, do ktorého sa podlhovastý prístroj zasunul ešte hlbšie. Vzápätí sa z chlapcových úst ozval tichý ston. “Konečne máme tú správnu reakciu.” Wangovou tvárou zažiaril víťazoslávny úsmev a jeho zvedavosť ho posunula v písaní o niečo ďalej. Do diáru si načmáral k menu svojho pacienta len ďalší bod.
Súdne konanie sa posúvalo vpred pomerne rýchlo. Jackson reagoval na všetky výzvy najlepšie ako vedel. Z tvárí poroty dokázal vyčítať, že sú o jeho nevine presvedčený. Aký dôvod by mal na to, aby využíval na svojich pacientoch a študentoch všetky tie nehoráznosti, ktoré boli popísané v návrhu na obžalovanie? Musel však uznať, že keď sa dozvedel o tom, že niekto z jeho študentov ho nahlásil, zostal nemilo prekvapený. V niektorom z nich sa musel spliesť. Vždy si dával pozor, aby sa o niečo pokúsil až po pár sedeniach alebo návštevách kabinetu. Svoje objekty musel najprv dostatočne spoznať a až potom na nich skúsiť niečo nové. Konieckoncov, považoval sa za tak trochu génia. Chcel len dokázať, že jeho revolučnými technikami bude schopný vyliečiť takmer akúkoľvek poruchu, pokiaľ na to bude priestor a vhodné podmienky. A pokiaľ mu tieto podmienky niekto nevedel poskytnúť, vytváral si ich sám. Už dávnejšie začal pracovať na svojej ďalšej knihe, ktorá sa tentokrát mala týkať práve jeho štúdie o sexuálnych impulzoch a reakciách. Ak by si ho niekto len dôkladne vypočul a nezavrhol okamžite jeho názory, mohol by zmeniť mnoho vecí. Samozrejmosťou bolo, že všetky nové veci si vyžadovali aj nejaké obete. Koľko? To ani on sám nevedel. Zatiaľ ich bolo len niekoľko desiatok.
Prešla ďalšia hodina a chlapec prestal vnímať už akékoľvek vibrácie či impulzy vysielané do svojho tela. Zdalo sa, že sa pomaly z neho vytráca akákoľvek snaha o vzdor. Vyvrcholil niekoľkokrát, avšak to Jackson považoval len za vedľajšiu reakciu. Až keď chlapca po desiatykrát obišiel a zastavil sa pri jeho tvári, kľakol si a jednou rukou mu uhol spotené vlasy za ucho. Pripadal si tak dôležito. Akoby tu vyvíjal riek na smrteľné choroby. Dvakrát mladíka poplácal po líci a keď z neho nedostal žiadnu slovnú či inú výpoveď, nadvihol mu očné viečko. Prekrútil nad tým svojimi očami a upriamil ich na hodinky, ktoré mal na ruke. Zapisujúc hovoril: “Objekt číslo 14. Čas úmrtia: 2:30 ráno. Dĺžka skúšky: 6 hodín a 23 minút. Vedľajšie reakcie: Stimulácia celého tela, mnohonásobný orgazmus, nulová komunikácia. Pozitíva: Rýchly spád do stavu atarexie.” Kiežby len vedel, že o žiadnu ataraxiu nešlo.
“Hovoríte teda, že tento chlapec sa pomaly stával na vašej prítomnosti závislý, áno?” opýtal sa dodatočne sudca. “Bohužiaľ, prenasledoval ma denne do môjho kabinetu a mnohokrát sa stávalo, že v nočných hodinách postával pred dverami môjho príbytku. Na našich sedeniach som sa mu mnohokrát snažil vysvetliť, že náš vzťah je čisto profesionálny. Po niekoľkých pokusoch som zašiel za vedením školy a požiadal som o uloženie chlapca do sanatória, pretože bolo zjavné, že potreboval osobitnú starostlivosť.” Mal skvelú vlastnosť. Vedel dokonale klamať. Nepohol ani brvou, držal sa scenáru, ktorý mal vo svojej hlave a príbeh ktorý sa nestal rozprávať s ľútosťou.
Po ďalšom dvadsaťminútovom vypočúvaní sa hlavy poroty spojili do kopy. Netrvalo to dlho, než sa jeden z mužov postavil a pohotovým krokom podišiel k sudcovi, ktorému podal papier s ich návrhom. Malý muž si ho preskenoval očami. Odkašľal si, postavil sa a nahlas predniesol verdikt. “Prípad číslo 4512 sa považuje za neplatný a to z nasledujúcich dôvodov: Nevinnosť pána Wanga sa preukázala na dnešnom pojednávaní niekoľkokrát rovnako ako aj jeho čisté úmysly o zdravie a blaho svojich študentov. Návrh na odňatie jeho titulu sa považuje za neplatný rovnako ako aj požiadavka na vylúčenie z postu profesora psychológie. Súd usúdil, že pochybilo vedenie školy, ktoré ignorovalo výzvy školského psychológa. Tieto osoby budú dodatočne predvolané. Môžete opustiť súdnu sieň.” Miestnosťou sa ozvalo dvakrát narazenie kladivka o drevenú dosku stolu. To dunenie sa zapísalo do jeho uší ako varovanie preto, aby bol nabudúce obozretnejší.
Prešlo necelých päť rokov od toho ako sa jeho fotografia uverejnila v miestnych novinách s nápisom “nevinný”. A síce bol tento prípad pomerne medializovaný, pomaly sa naň zabudlo. Odišiel zo školy, kde predtým pracoval a venoval sa naplno svojej knihe, ktorú chcel čo najrýchlejšie dopísať. Mal pre ňu už aj názov: “Náuka a lekcie o využívaní netradičných prostriedkov pre dosiahnutie duševného pokoja”. Chýbalo mu ešte niekoľko kapitol, no na to potreboval nové subjekty na skúmanie. Nevedel o žiadnom inom lepšom mieste, kde by našiel plno študentov ako práve škola. Opustil svoje rodné mesto a odišiel na druhý koniec krajiny za novou prácou. Pre tento raz sa rozhodol vyhnúť vyučovaniu a hlásil sa len na post psychológa. Tak bude mať viac času na koncentrovanie sa čisto na svoju filozofickú a odbornú prácu.
