neznámy
Chcem sa s tebou hrať. Chcem aby si sa hral ty so mnou. Chcem byť tvoja bábka, s ktorou si budeš robiť čo len chceš. chcem aby si ťahal za tie správne špagátiky a moje telo sa hýbalo do tvojho rytmu. Chcem len tak existovať v tvojej prítomnosti. a aby si ty existoval v tej mojej. Len tak splývať na hladine. Nasávať prítomnosť nemusieť myslieť na budúcnosť ci minulosť. Och aké krásne to je. Splynúť s okamihom a na chvíľku zomrieť. Ostať v tom hustom vzduchu vášne. Jemne ho prijímať do svojho organizmu a cítiť jeho prúdenie v každom milimetri mojej existencie. Och aké krásne to je. Neviem ako ti tieto slová podať. Nechcem vyznieť naliehavo, ale zároveň to tak veľmi chcem. Hneď. teraz. Som nedočkavá a moja predstavivosť je silnejšia než realita, v ktorej žijem. Obrazy prechádzajúce sa po mojej mysli sú útekom pred tak chladným svetom. Svetom bez tvojho dotyku. V mojich predstavách sa končeky tvojich prstov dotýkajú mojej koze. Jemne sa kĺžu, ako čepele po lade a skrehnuté telo sa začína topiť pod ich tiažou.
Moja konzistencia sa mení na medovú a ty sa premieňaš z predstavy na realitu. Zjavuješ sa tu pri mne a ja sa ti oddávam. Zrazu sa to všetko po čom som tak túžila prenáša do reality a ja neviem, čo so sebou. Každý môj sval je uvoľnený a srdce nie je jediné čo pulzuje. Cítim sa živá a mŕtva zároveň. Toto vieš vo mne vyvolať len ty. Netuším, ani v tom najtmavšom mieste môjho tela neviem , ako vo mne vieš vyvolať takéto pocity. A to sa, popravde, ani nepoznáme. Jediné čo o sebe vieme sú naše telesné schránky, ako vyzerajú, ako fungujú a ako toho druhého pomocou tej svojej ovládnuť. Dokonca ani svoje mená nepoznáme. Ale čo je viac meno či koža? Smiem teda tvrdiť, že ťa poznám, aj keď poznám iba tvoju kožu? Alebo je potrebné poznať aj meno? Bojím sa, že keď spoznám tvoje meno znenávidím tvoju kožu, že zrazu prestaneš byť tým zvonom ozývajúcim sa v mojom vnútri.
Obliekaš si košeľu a obúvaš topánky. Odchádzaš z nášho pravidelného rituálu a ja viem, že už sa tešíš na ďalší. Viem to pretože sa naň teším aj ja. Aj keď viem, že nič iné pre seba neznamenáme. Pritom pre seba znamenáme tak veľa. Či tak málo? Už neviem. Iba viem, že v niektorých okamihoch je aj to málo hrozne veľa a to veľa tak málo. Ja zostávam ležať, lebo sa nikam neponáhľam. Dobre vieš, že sa rada ponáram do okamihu a tento stále vonia tebou. Ťažkou modrou, ktorá mi predlžuje tvoj pobyt. Bozky sú pre nás tabu preto mi ani teraz keď odchádzaš nejdeš jeden dať. To bola naša prvá dohoda - žiadne bozky, pretože bozkami sa začína láska. A tú predsa nechceme, či? Láska vie vytvoriť veľa pekných vecí, ale niekedy vie veľa krásnych vecí aj neskutočne dojebať. Náš, nazvime to vzťah, patrí do tej druhej kategórie a my si naše rituály vážne nechceme nechať pokaziť niečím tak podradným ako je láska. Lásku prežívam s niekým iným a jedna láska mi stačí, či nie? Zabúchaš za sebou dvere a ja vstávam z postele, ešte stále opájaná okamihom. Je jesenné ráno a ja by som mala byť na ceste do práce, ale načo sa ponáhľať keď môžem sniť. A tak sa opájaná snom obliekam do šiat a na scénu uvádzam druhú postavu môjho malého románu, ktorý nazývam "život". Dnes to opäť vidím na ľahkú blúzu a kožený kabát. Raňajky v poslednom čase nahradili káva a cigarety. Rada do práce chodím pešo, ale dnes by to bolo riskantné. Ďalšie meškanie by som si už nemohla dovoliť.
...
Víkendy trávim s tým, ktorý ma nakazil láskou. Cez týždeň máme obaja prácu a nemáme na seba až tak veľa času. Jasné občasná večera v meste alebo film u mňa či u neho sú samozrejmosť, ale nie je to každodenná záležitosť. nemáme klasický romantický vzťah. Vieme, že láska medzi nami je nekonečná a tak sa nemusíme vídať každý deň. Ale keď už sme spolu - tak sme spolu. Viem, možno vám po týchto slovách príde divné, to čo ste čítali predtým, ale... Ale láska má mnoho podôb a táto podoba je tá naša. V našom vzťahu nič nechýba a predsa tam niečo chýba. Sama to neviem pomenovať. Ale dopĺňa to pán neznámy. No ale to opäť schádzam z cesty. Teraz píšem o tom, koho milujem, nie o tom koho milovať nesmiem, či lepšie povedané nechcem. Je sobota, tak prečo by som sa mala zaoberať niekým, kto príde až v utorok, stredu či piatok. Sobota pre mňa vonia po kvetoch. Po čerstvej tráve na lúke plnej bzučiacich včiel a jemného vánku - tak vonia on a každá chvíľa s mojou jedinou láskou.
Práve si pripravujeme obed a potom sa chystáme na prechádzku parkom. Niečo romantické, čo by moje druhé ja úplne odmietlo a bolo tým zhnusené. Ale teraz je za volantom niekto iný, a tomuto ja sa to páči.
Listy popadané na chodníku jemne pukajú po dostupení na ne. Pofukuje jemný vietor a obloha sa mení na tmavomodrú. V parku je plno ľudí. Nečudujem sa tomu - je predsa krásne popoludnie a bol by hriech presedieť doma. Prechádzame okolo detského ihriska. Je tu počuť príjemný krik detí. Taká tá prostá detská radosť. Radosť z toho, že len existujete. A aj keď príde menšie "bobo", plač po chvíli prejde, pretože v živote sú dôležitejšie veci - napríklad taká hra v piesku. Je zvláštne koľko ľudí si zvolí túto cestu - cestu rodičov. Teda mne to príde zvláštne - nikdy som v sebe necítila materinské pudy. O to viac som bola prekvapená, keď som ho zbadala tam, pri hojdačke ako húpe malého chlapca. Myslela som si, že on a ja máme na tieto veci rovnaký názor. Neviem odkiaľ som túto myšlienku vzala, keďže naše jediné rozhovory sa skladajú výlučne z citosloviec. Zrazu sa naše pohľady na nano-sekundu spojili. On vedel, že ja viem. Zrazu sa medzi nami vytvorilo vzduchoprázdno a obaja sme zamrzli. Zrazu on spoznal moju druhú rolu a ja tú jeho. Zrazu som sa cítila viac nahá ako pri sexe. Absolútne som si neuvedomovala, že aj on má život mimo mňa. Že preňho som ja tá "vedľajšia postava", ktorá sa v jeho živote zjaví len na pár sladko-trpkých chvíľ.
Celý deň som nebola sama sebou. Ani deň potom a ani deň potom. Neozval sa - v utorok ani v stredu. To bolo asi najdlhšie, odkedy sa poznáme - a to je veru už nejaká tá chvíľa. Spoznali sme sa pred rokom - náhodne, v jednom podniku, od ktorého už neviem ani meno. Ja som bola s kamarátkami a on sám. Vtedy mi ho bolo, takpovediac, trocha ľúto. Pohľady sa nám spojili hneď keď som vošla dovnútra. A keď som vychádzala na svoju dávku nikotínu, prišiel za mnou, že nemá oheň. Ako keby to mal nacvičené, nejaký zvyk, ktorý sa preňho stal niečím automatickým a ja som nebola jediná, ktorá mu ten oheň požičala. Zvláštne, akým jednoduchým spôsobom sa prepletú dva ľudské životy. Po tejto cigarete prišla ďalšia a ďalšia. Už ani neviem o čom sme sa rozprávali alebo ako sme sa dostali ku mne domov, ale stalo sa. Bola som omotaná jeho vôňou, pohľadom, ktorý ma vyzliekal a črtami tváre, ktoré má tak ostré, že sa človek poreže len pri pohľade na ne. Och a ešte som bola omotaná jednou vecou - alkoholom. Presnejšie vínom - to má na mňa úplne iné účinky, ako čokoľvek iné. Prebudí sa vo mne "tá druhá" a samu seba nespoznávam. Naše „poprvé“ bolo neskutočné - niežeby moja láska, bola v posteli zlá, ale toto bolo niečo čo som ešte nezažila. Dotyky neznámeho boli plné energie, ktorú skrz ne predával do mňa. Moje telo vibrovalo na vlnách vášne a cítila som sa ako bohyňa. Keď som sa ráno prebudila, našla som si na stole odkaz s telefónnym číslom, kde stálo: "V prípade deficitu vášne stačí napísať". Vtedy som si uvedomila, že sme si za celý večer ani mená nepovedali. Moja sms k nemu putovala už deň na to.
...
Prešiel týždeň aj pár dní od nášho stretnutia v parku. Sms prišla nečakane, okolo obeda. Zväčša sa naše stretnutia odohrávajú ráno, no dnes sa chcel stretnúť počas svitu mesiaca. Mesiac bol v znamení rýb a osvetľoval inak temné uličky nášho mesta. Mágiu bolo cítiť vo vzduchu a niečo vo mne mi vravelo, že toto je poslednýkrát, čo sa budeme vidieť, a že si to mám užiť celou. svojou. existenciou. A tak sa aj stalo. Už z jeho klopania na dvere som cítila neskutočné vzrušenie. Pri každom jeho kroku som mala zimomriavky po celom tele. Tlkot srdca bol tak hlasný, že ho musel počuť aj on. More naplňovalo môj malý záliv a to stál len medzi dverami. Avšak vzrušenie neprúdilo len smerom odo mňa k nemu. Bolo to obojstranné. Doteraz som uňho nezaznamenala tak veľkú túžbu. Túžbu byť aspoň na pár chvíľ jednou osobou so mnou. Jeho výdychy a tlmené vzdychy som cítila na mojej pokožke v podobe jemne kondenzovaného vzduchu. Kvapôčky potu sa presúvali z jeho kože na tú moju. Svit mesiaca bol dostatočne silný na to, aby som videla každý jeho milimeter zreteľne aj bez umelého osvetlenia. Bol priam nádherný. On sám o sebe nikdy netvrdil, že je atraktívny – a neberte ma v zlom, ale ani nebol. Nebol konvenčne atraktívny. Mal na sebe niečo škaredé a ja som tomu nemohla odolať. Kvapky potu mu stekali po chudom tele. Pokožku mal ako čerstvá broskyňa. Hoci svalov nemal veľa, mal ich krásne. Najmä tie na chrbte. Vždy mi bolo ľúto, že tie vidím najmenej. Videla som ich vždy až pár sekúnd pred jeho odchodom, a to keď si obliekal vrchnú časť šatstva.
Naše dnešné snenie bolo v niečom iné. Bol tvrdší ako inokedy a ja omnoho viac submisívnejšia. Dovolila som mu veci, na ktoré by som inokedy ani nepomyslela. Čo všetko človek povolí omámený túžbou. Aj keď bol tvrdý tak bol jemný. Jeho prsty mi prirástli ku kru, ako keby tam boli celý môj život, ktorý teraz zo mňa postupne bral. Postupne som prestávala vnímať. Realita začala byť hmlistá, ale ja som nevzdorovala. Zmierila som sa s osudom. Chápala som, že som prekukla jeho tajomstvo, ale nevedela som, že následky budú až takéto. Predsa len bola to náhoda. Asi nechcel aby som o ňom vedela viac než mi povolil preskúmať. No aj tak to bolo krásne. Na hmlistej realite je pôvabné to, že máte pocit, že ju preciťujete z pohľadu tretej osoby. Ako keby sa na nás dvoch tam pozerám z hora. Zrazu začal hmatať po nočnom stolíku až kým nenašiel to čo hľadal. Doťukol ma mojím milovaným ametystom. Zo spánku mi jemne stekala krv. Teplá tekutina pôsobila s rytmickým kvapkaním z kohútika upokojujúco. Nechal ma tam ležať nahú, vo svite mesiaca, ako takú bezbrannú vílu. V závoji hmly som ho videla obliekať sa a obúvať. Aj tento rituál sa končil rovnako ako všetky predchádzajúce – on sa obliekol, odišiel a ja som ostala uložená na hustom oblaku vášne a tmavej modrej. Jediný rozdiel bol v tom, že som počula ako ku mne doliehajú spomedzi dverí slová „inak volám sa....“
