Tak a je to tu. Neviem, ci si este spominate, ale pred asi este mesiacom a pol som napisal svoj posledny blog. Kedze som bol od toho casu velmi zaneprazdneny a mal som velmi vela vyletov a rovnako aj projektov a testov zo skoly, tak som uz nenapisal ziaden blog. Viem boli niektori, ktori mi to vycitali a tymto ludom sa hlboko ospravedlnujem. Ak vsak postaci, tak som si kazdy den pisal do svojho minidenniku hlavne udalosti dna, aby som na ne nikdy nezabudol a mozno sa dockate dalsich pokracovani po mojom navrate domov, kedy uz bude hadam aj cas. Takze nie nebojte sa nejdem teraz vsetko vypisat co sa udialo, pretoze ste v zasade mohli aj sledovat na facebooku nejake moje priebezne prispevky a spravy.

Mozno sa preto sami seba pytate preco som sa vlastne rozhodol teraz nieco napisat. Dovod je velmi jednoduchy. Po takmer 4 mesiacoch sa moje dobrodruzstvo v Kanade konci. Ak som v kazdom blogu pisal o rychlosti casu tak verte, ze ani sam tomu nedokazem uverit. Ubehlo to rychlo, ale v jednom som si isty - uzil som si to naplno a velmi mi tento pobyt zmenil zivot.

Premyslal som nad tym ako najlepsie zrhnut vsetky moje pocity z celeho studijneho pobytu a preto som sa rozhodol, ze sa pokusim napisat 5 najzaujimavejsich veci, zazitkov, skusenosti a pocitov, ktore mi navzdy ostanu v pamati ako najkrajsie spomienky na obdobie augusta az decembra 2014. Samozrejme tato uloha je narocna no pokusim sa ju splnit.

1. Victoria - miesto, kde sa oplati zit

Ako prvu vec musim spomenut uzasne miesto, kde som prezil svoj zimny semester. Victoria nie je obrovske mesto a prave to je hlavny dovod preco sa tu clovek citi prijemne. Mensia komunita ludi, ktori su prijemni, priatelski a napomocni vam uplne zmeni zivot, pretoze tu nie je cas na to aby sa clovek mracil alebo bol smutny. Staci len pohlad na neznameho okoloiduceho, ktory sa na vas usmieva a hned mate krajsi den. Neviem, ci je toto specificka vec len pre Vancouver Island / Victoriu alebo by sa da celoplosne vychadzat zo stereotypu, ze Kanadania su najpriatelskejsi narod na svete. Neviem, ale v porovnani s mojou skusenostou do Toronta a v podstate Ontaria v lete 2013, tak je to predsa len trosku ine. No a uz len samotne hlasne THANK YOU pri vystupovani v autobusoch je tiez unikatne :)

2.  Kanadska identita a Kanadska priroda

Ked som prichadzal do Kanady dostal som za ulohu od viacerych ludi pochodit si kanadsku prirodu. Predtym ako som sem isiel tak som si stale hovoril, ze ved Kanadania maju obrovske uzemia lesov, takze to nebude nic specialne. Zaroven vsak som si hovoril, ze riedkost osidlenia tejto 2-hej najvacsej krajiny sveta, ktora ma iba 35 milionov (cela Europa je rozlohou priblizne velka ale ma 500 milionov obyvatelov) bude dovodom pre pritomnost clovekom nedotknutej prirody. Tato myslienka sa naozaj potvrdila. Zamiloval som si prirodu v Kanade, ale hlavne vztah miestnych voci prirode a jej ochrane. Rovnako tak je tu citit velky respekt voci prvym obyvatelom, coho dokazom je pritomnost tradicnych indianskych symbolov vo verejnom priestore. Je vsak usmevne, ze dnes je tu velka vacsina emigrantov, pretoze im Kanada ponuka vacsiu prilezitost, co znamena ze takeho typickeho Kanadana stretnete, ale vela krat vam hrozi ze je to potomok pristahovalcov - teda ako kazdy iny, ale nie je to tak davno co sa tito ludia sem prestahovali - napr. zvacsa Azijskych krajin. Kanadania su naozaj celkovo inteligentny narod a vo vela veciach by mohli byt vzorom pre nas Slovakov. Niektore z dolezitych faktorov, ktore su podstatne pre Kanadu a miestnu kulturu mozete najst v nasom skupinovom projekte / videu na tomto linku:

https://www.youtube.com/watch?v=wa66Zw0BlBE

3. Univerzita, kampus a zapadny system vzdelavania

Ako som pisal v niektorom z mojich prvych blogov, tak ma uchvatila najma moznost studovat na typickej severoamerickej univerzite so vsetkym co k tomu patri. Kampus a podmienky, ktore tu studenti maju su naozaj kvalitne. Kampus bolo miesto, kde som stravil asi najviac casu - teda okrem domu a vyletov samozrejme. Kazdy den ked som prichadzal som si vychutnaval pohlady na zalesnene prostredie univerzity. Nikdy nezabudnem ten pocit, ked som si kupil Univerzitnu mikinu a som sa stal sucastou celej komunity vsetkych studakov - samozrejme narozdiel od Kanadanov som do skoly nechodil v teplakoch :D.

Okrem kampusu som si splnil taky mensi sen. Chcel som aspon raz v zivote vyskusat iny vzdelavaci system, ktory sa diametralne odlisuje od toho nasho. V poslednom obdobi sa na Slovensku rozputala debata o reforme skolstva, vdaka Andrejovi Kiskovi. Pocuvame to neustale a uz je to ako otrepane klise. Ale ja to zopakujem - my musime zmenit vzdelavaci system a musime ho prebudovat od uplneho zakladu. Je to sice beh na dlhu trat, ale to co som tu zazil je omnoho prinosnejsie pre moj zivot ako to co mame doma. Schopnost odprezentovat sa, pracovat v time, vypracovat projekt, kedy vas hodia do "oceanu", neustala priebezna praca, profesori s celozivotnou praxou, ktori ucia lebo ich to bavi. Toto bola velka zmena pre mna a asi bude velmi narocne pre mna sa znova vratit na Masarykovu Univerzitu, pretoze viem, ze to budem neustale porovnavat a budem akurat rozcarovany. Samozrejme nechcem kydat hnoj na nas to urcite nie, ale mali by sme sa zamysliet, preco nam zapadny svet utiekol a preco ma mlada generacia problem sa zamestnat a najst si zmysluplnu pracu.

4. Holokynkolokyn house

Taketo pomenovanie sme dali nasmu domu, v ktorom sa stretlo 6 uzasnych ludi z 5 roznych europskych krajin. Predtym ako som pricestoval som si dal jeden ciel - chcel som byvat v dome s co najviac vymennymi studentami, ktori budu otvoreni a s ktorymi prezijem uzasne chvile doma. Tento ciel sa mi do bodky splnil. Mal som stastie - bez nejakej vacsej snahy, bez toho aby som si nieco dopredu pozeral, som v Ocean Island hostely, narazil na mojich buducich spolubyvajucich a v prvej chvili som premyslal ci robim dobre rozhodnutie. BOLO TO NAJLEPSIA VEC CO SA MI MOHLA STAT :)) Nielen nase legendarne house party s 90 - 100 ludmi, kedy nam trvalo cely den kym sme upratali vsetko, ale hlavne nase spolocne chvile, kedy sme po skole boli unaveni a nam stacilo ze si spolu sadneme do obyvacky a budeme debatovat a smiat sa. Vzdy ked som prisiel domov, vzdy bol niekto doma, niekto s kym som si mohol podebatovat a s kym som si mohol pozriet nejaky ten serial alebo len tak sadnut a pocuvat hudbu. Dakujem mojim spolubyvajucim boli ste uzasni a ja verim ze, to co sme si slubili, ze sa budeme stretavat, sa aj naplni :)))

5. Vymenni studenti a o com je vlastne exchange program

Niekto moze namietat, ze vsetky vymenne pobyty su v zasade len a len o jednej veci. Party, party, party. Dovolim si scasti suhlasit :) a mam nato jednoduchy dovod. Pre mna osobne je po tomto semestri cely svet maly. Mam pocit ze neexistuje ziadne rozdiely medzi krajinami a ze vacsina prvotnych stereotypov, ktore clovek vacsinou ma, je odburana. Pocit, ze mozem vycestovat do akehokolvek kuta sveta a napisat niekomu, ze chcem ist s nim na pivo v miestnom podniku v jeho krajine - je ten najkrajsi pocit a najcennejsia vec, ktoru si oddialto odnasam. Su to priatelstva, niektore mozno nie na cely zivot, ale verim ze niektore z nich pretrvaju velmi dlho. Rovnako verim, ze vsetci ludia, ktorych som tu stretol a ktori boli vacsinou zo zapadnych vyspelych krajin, si budu uz navzdy spajat Slovensko s mojim menom a ze mozno v buducnosti, ked stretnu nejakeho mojho krajana, tak im ako prva vec v mysli vyskoci spomienka na mna :)) Snazil som sa dobre "reprezentovat" nasu krajinu a myslim si, ze vacsinu uz vie ze nie sme ani Rusko (to si myslia iba Amici), ani Ceskoslovensko ani Slovinsko :)) Dakujem vam vsetkym, ktori ste tento semester urobili pre mna nadhernym a ja si vzdy uchovat najkrajsie spomienky na vas :). Naozaj je az paradoxne ze su vo svete vojny a nezhody, ked velka skupina 160 studentov ( a to je len business program) vie spolu komunikovat a vie sa o vsetkom porozpravat s velmi silnou pozitivnou energiou a nadsenim. Ale nova tvar sveta bude ina a ja verim, ze prave taketo priatelstva a skusenosti z inych krajin pomozu mladej generacii aby sme sa navzajom vsetci respektovali :)

Pocas posledneho tyzdna skoly som zorganizoval takmer vsetkych studentov z vymenneho business programu a zrealizoval som myslienku, ktoru vsetci ocenili. Je to video, v ktorom som chcel podakovat fakulte a a navyse vsetkym deckam, zdelit jedno male posolvstvo. Tu si mozete pozriet video:

https://www.youtube.com/watch?v=ogY58dHohSE

Tak a je to tu. Je tu zaverecna :) Snazil som sa zhrnut vsetky moje pocity do 5 hlavnych bodov a verim, ze sa mi to aspon scasti podarilo, pretoze to bola narocna uloha. Samozrejme okrem tyhcto hlavnych myslienok je v mojej hlave dalsie mnozstvo myslienok, ktore by som sem napisal, ale o tych snad niekedy nabuduce. Ospravedlnujem sa takto na zaver, ze som nepisal s diakritikou, ale pisem cely tento blog na anglickej klavesnici. Ved hadam budete vsetkemu rozumiet.

Chcel by som sa podakovat vsetkym, ktorych sa citali mojho blog a hlavne sa chcem podakovat vsetkym bez ktorych by som toto vsetko nemohol zazit a vsetkym tym, ktori boli sucastou mojho kanadskeho dobrodruzstva. Mozno budem plakat, ked budem odlietat z tejto uzasnej krajiny, ale zaroven sa budem tesit, pretoze viem, ze nie je vsetkemu koniec a ze uz neexistuje pre mna ziadny fyzicky domov, ale ze su to hlavne spomienky a zazitky a priatelstva s ludmi, ktorych som tu spoznal.

A na zaver mozno taka jedna myslienka - Cestujte, poznavajte svet, novych ludi, kultury, jazyky, kym je cas. Je to ta najlepsia cesta a sposob ako spoznat sameho seba a ako si uvedomit odkial ste a na co ste hrdy :) Ja som si uvedomil, ze mam rad Slovensko a ze sme krajina plna sikovnych ludi, pretoze som z dialky pozoroval vsetko co sa dialo a hlavne vplyv Andreja Kisku na akusi pozitivnu zmenu v spolocnosti. Verim, ze napriek tomu, ze som nebol velmi dlho prec a ze som este nic nedokazal tak napriek tomu verim, ze vsetky skusenosti, ktore sa mi tu podarilo ziskat, prinesiem domov a ze sa pokusim zmenit veci este k lepsiemu :). Tak a toto bolo moje kanadske dobrodruzstvo :).

Milí čitatelia blogu o zážitkoch istého Juraja Zamborského, ktorý sa do sveta na cesty vydal. Ako ten čas letí, prehupli sme sa už do druhého polčasu môjho pobytu za oceánom, v krajine javorového listu. Ako ten čas letí, tak si neustále uvedomujem, že môj študijný pobyt v Kanade, je obrovskou skúsenosťou do môjho ďalšieho života. Nielen preto, ze som sám konečne začal, kvôli vysokým cenám v školskom bufete, variť všakovaké dobroty (to nie ako v Brne za 2 eura obedík). Ale najmä preto, že spoznávam nádherný fragment našej planéty, ktorý sa nachádza 9 hodín od rodnej hrude.

Po tomto krátkom poetickom úvode sa vrátim k činnosti, za ktorú ma nikto neplatí. Písanie blogu. Od poslednej správy, ktorú som podal z úžasného výletu v Rocky Mountains, už ubehli 2 týždne. Nespornou charakteristikou akéhokoľvek výmenného pobytu je nutnosť aktívneho života a maximálneho využitia vášho voľného času, ktorý vám je daný. A tak som sa zariadil aj v priebehu posledných 2 týždňov, ktoré ešte raz zopakujem prebehli neskutočne rýchlo.

Veľmi rád by som sa zameral na posledné 2 týždne ako aj udalosti, ktoré sa udiali v závere posledného týždňa a to najmä splnenie môjho dávneho sna.

Počas celého týždňa sa nič zásadné neudialo, akurát vo štvrtok večer ma zobral môj kamaradský kamarát Devin do najlepšieho miesta, kde si môžete dať nefalšovaný burger. No a keďže som v doterajšom priebehu môjho pobytu schudol a nejedávam tak pravidelne ako som zvyknutý, tak som schudol a môj žalúdok trošku ťažšie akceptoval celú tú obrovskú porciu. Ale ako ma poznajú viacerí ľudia, samozrejme, že som to všetko zvládol :). Čašníčka mala pocit, že Slovensko sa nachádza pri Rusku, pričom sama mala typické ruské meno - Nikita. Takže som si neodpustil a napísal na jej comment kartu, že nevie, kde sa nachádza Slovensko, inak servis bol výborný.

Pozn.: vidíte to spotené a lesklé čelo?

Takže víkend po Rocky Mountains mal jeden hlavný bod a to TOGA party. Pre tých čo nevedia, tak si predstavte, že cez seba prehodíte bielu posteľnú plachtu, ktorú si upevníte ihlou alebo brošňou aby ste vyzerali ako filozof alebo politik z antického obdobia a idete do mesta do klubu, kde je rovnako oblečených ďalších 200 ludi. Čiže celý klub :D.

Takže misia bola jednoduchá - kúpiť, čo najlacnejšiu posteľnú plachtu, štýlovú brošňu a ...... a vlastne to je všetko. Takže som sa zariadil podľa inštruktážneho videa na internete.

pozn. názorný príklad

Sobotné popoludnie v centre Victorie

Sobotný deň po tejto skutočne zaujímavej akcii bol charakteristický najmä veľkým nič nerobením. Okrem klasických nutných vecí ako je pranie a upratovanie, som sa rozhodol, že sa vyberiem do mesta s mojou spolubývajúcou Annou z Fínska. Bolo krásne počasie a v tomto období neskoršieho októbra je takéto počasie skôr raritou ako samozrejmosťou. Rovnako tak som si hovoril, ze v doterajšom priebehu som ešte nespoznal poriadne samotné mesto (a ani som sa s vami nepodelil o fotografie mesta), resp. okrem jedného popoludnia, kedy ma moja kanadská buddy povozila po najzaujímavejších miestach downtownu.

Tentokrát sme sa s Annou vybrali na miesto, o ktorom už dlhšiu dobu vedela a ktoré pravidelne navštevuje, kvôli obľúbenej vegetariánskej reštaurácii. Toto špeciálne miesto sa nazýva MARKET SQUARE.

Je to ako keby od uličného ruchu uzavretý komunitný priestor na nádvorí peknej budovy, kde sa nachádzajú viaceré malé podniky, predajne lokálnych výrobcov, alebo napr. predajňa, ktorá alokuje všetky získané prostriedky na stavbu školy v africkej krajine. Niečo ako Grandville island vo Vancouveri alebo pre nás doma známy Trnavský rínek, ktorý prebieha nonstop na Kapitulskej ulici (gratulujem mojim priateľom z radov organizátorov k dalšiemu úspešnému rínku - ste super).

Potom sme sa s Annou ponorili do našich už pravidelných debát o svete a o tom ako veci fungujú. Anna je presvedčený komunista, tak máme vždy vášnivé debaty, ktoré má niekedy vedia doviesť k úsmevu (keď Anna kritizuje nadnárodné korporácie, ktoré "požierajú" malé firmy a potom si sama ide o polnoci kúpiť SUBWAY alebo kávu zo STARBUCKSU), inokedy zasa k miernemu plaču (podľa Anny by ideálne malo byť všetko poskytované vládou). No ešte, že sme milí spolubývajúci a že sa máme veľmi radi, inak neviem neviem ako by to dopadlo :).

Ale každopádne, po objavení tohto miesta sme zakúpili špeciálne "suveníry", ktoré by som rád poslal v najbližších dňoch domov mojim najbližším. Tieto špeciálne suveníry sme zakúpili v jednom pre mňa veľmi inšpiratívnom obchodíku, takže som opäť raz zažil ten typický hurá moment.

Rýchlo sa ochladilo a po prejdení CHINATOWN (len tak mimochodom tá victorijská čínska štvrť je najstarším chinatown v celej Kanade), sme sa rozhodli, že si ešte sadneme na chvíľku v jednom milom podniku.

Objednali sme si domáce limonády a tak som sa opäť cítil ako doma, ako keby popíjajúc slávne HERBERT sirupy.

Pozn. Rozhorčená Anna počas jednej časich debát :D

Opäť cesta domov a nákup potravín na najbližšie dva týždne vo Walmarte (niečo ako Tesco, kde zoženiete ešte lacnejšie veci - vedeli ste, že Walmart je ekonomicky silnejší ako veľmi veľa krajín sveta?)

Nedeľa ako sa patrí

Nedeľa ráno, žiadne plány. Rozhodnutie o výbehu na blízky MT. Tolmie spolu s ďalšou spolubývajúcou Alettou. 20 minút svižného výbehu na kopec a zrazu nádherný výhľad na Slnkom zaliatu Victoriu a pohoria z americkej strany kontinentu.

Po návrate domov som sa dohodol s Alettou, že jej spravím typický slovenský nedeľný obed. A to šniclu s ryžou. Keďže som nemal prézle, použil som moje chrumky (corn-flakes), ktoré si dávam na raňajky. Výsledok? Nebola to rovnaká chuť ako "od maminy", ale najedli sme sa.

Po obede som sa vybral do mesta, aby som konečne porovnal priebeh omše v kanadskom kostole. Moje pocity boli presne rovnaké ako pocity z omše v USA, v New Jersey. Vtipkujúci mladý kňaz, uvoľnená atmosféra a pocit silnej komunity (veľmi dlho trvalo než si všetci popodávali ruky).

Po omši som sa rozhodol, že sa poprechádzam trošku po meste. Podarilo sa mi byť svedkom policajného zásahu v prípade lúpeže. Policajtom sa podarilo veľmi jednoducho spacifikovať zlodejov, pričom väčšina okoloidúcich, vrátane mňa, sa pristavila na toto menšie divadlo. Potom som prešiel na druhú stranu nábrežia a posedel si. V tej chvíli som sumarizoval všetko, čo sa v doterajšom priebehu môjho študijného pobytu udialo. Už len za 2-mesačné obdobie, mám tých spomienok a zážitkov veľmi veľa.

Po návrate domov ma čakali zasa na oplátku palacinky s džemom od mojich holandských spolubývajúcich, čo mi nesmierne zlepšilo náladu :).

Bežný študentský život

Späť do školskej reality a každodennej rutiny. Ďalší týždeň v škole sa niesol v znamení časového sklzu, pretože sa mi nahromadilo veľmi veľa úloh, testov a prezentácií, ktoré musím zvládnuť, pretože ako som písal ešte v jednom z úplne prvých blogov, finálna známka z predmetu je určená na základe celkovej priebežnej práce počas semestru.

Počasie za posledné dni bolo veľmi jesenné a príjemné a ak si to všetko spojíte s krásnym sfarbením všetkých stromov na okolí je to úplná nádhera.

Počas jednej z ciest zo školy sa mi podarilo spozorovať veľmi pekného jeleňa. Znova pripomeniem, že sa tu človek niekedy cíti ako by bol v prírodnom parku. Trošku som ho naháňal po kampuse aby som mohol cvaknúť pekné zábery - nech sa páči.

Keďže počasie bolo naozaj krásne, chcel som po návrate domov podniknúť nejaký malý výlet. Tak som zavolal Kayle (kanadská buddy). Tá ma už však vyzdvihla v čase, kedy bolo poriadne zamračené (počasie sa tu mení zo sekundy na sekundu). Kayla mi ukázala niektoré veľmi pekné časti Victorie ako napr. Oak Bay s kanadským "zámkom" a iné. Počas jazdy sa nám podarilo hneď vedľa cesty na chodníku zbadať mladú srnku.

Neskôr sme vyšli hore na Mt Douglas, čo je väčší kopec ako Mt Tolmie. Tam som si opäť vyskočil a ako je už vo Victorii zvykom, počasie bolo úplne odlišné ako keď som tam bol posledný krát a kedy som si vyskočil :).

Večer po stretnutí s Kaylou som spolu s ostatnými ďalšími ôsmimi študentami zarezervoval všetky potrebné nutnosti, ktoré sa týkajú nášho výletu do Californie. Neviem sa už dočkať a verím, že to bude ďalší úžasný týždeň počas môjho študijného pobytu za oceánom. Mali by sme postupne navštíviť Seattle (nie je to California, ale letíme z tohto mesta), San Francisco, Santa Barbara, San Diego, Grand Canyon, Zion National Park (+ ďalšie národné parky ak sa bude dať), Hoover Dam a Las Vegas. Ale to nás čaká až o týždeň.

International Forum - prezentuj svoju fakultu V stredu sme mali po škole veľmi špeciálnu akciu. Našou úlohou bolo z pozície reprezentantov zahraničných univerzít prezentovať kanadským študentom výhody výmenného pobytu na našich univerzitách, ako napr. Masarykovej Univerzite. Náš tím tvorili spolu so mnou 4 ľudia. Pripravili sme poster s fotografiami Brna, fakulty, rôznych atrakcií a historických stavieb v meste a rovnako tak poster s mapou Európy a zaznačenými vzdialenosťami z Brna do tej-ktorej metropoly, ktorú je možné veľmi ľahko navštíviť. Musím sa priznať, že som nečakal relatívne veľký záujem zo strany kanadských študentov, predsa len sme stále pre nich východná Európa. Asi hlavnými dôvodmi zvýšeného záujmu boli veľmi lacné náklady na študentský život pre priemerného Kanaďana a rovnako tak možnosti vycestovania počas voľných víkendov a veľmi aktívny študentský klub na Masaryčke. Dúfam, že uvidím viacerých z ľudí, ktorí sa pri nás pristavili, počas budúceho roku v Brne. Keďže sme mali vďaka našej kamarátke Eve pripravený aj veľký obrázok typického moravského kroja v životnej veľkosti, s ktorým sa mohli študenti odfotiť, naša prezentácia získala najlepšie hodnotenie zo strany fakulty. Takže sme opäť boli najlepší.

Jeden splnený detský sen

Ako tak celý týždeň ubehol, opäť tu bol záver týždňa a voľný štvrtkový večer. Chalani ma zavolali aby som s nimi išiel do kina na film vojnový film Fury s Bradom Pittom v hlavnej úlohe. Bol to celkom zaujímavý film, ktorý sa týkal 2.svetovej vojny a bojov v Nemecku. Zvláštny pocit som mal najmä z toho, že vedľa mňa sedeli Nemec, Pakistanec a študent zo Sýrie. Trošku sme po filme debatovali o vojne a o tom, že je až paradoxom, že sme relatívne v bezpečí, zatiaľ čo Ukrajina, Sýria a iné krajiny momentálne bojujú v nezmyselných vojnách.

No návrat opäť do kanadského prostredia. Na ďalší deň v piatok som absolvoval viacero aktivít. Najprv návšteva študentského klubu a výstava psov (v skutočnosti tam bolo iba pár psov a veľmi veľa študentov, ktorí ich naháňali :D), neskôr cesta do mesta a nákup Halloweenskeho kostýmu. Splnil som si detský sen a obliekol som sa do kostýmu Spider-mana. Bohužiaľ, kostým bol veľmi drahý a tak som sa rozhodol, že siahnem po veľmi jednoduchom a lacnejšom kostýme transylvánskeho vojvodu, Vlada Tepeša, známeho pod menom Dracula.

A ešte jeden veľký splnený sen

Počas piatkového dňa som si splnil ešte jeden dávny sen. Večer sme sa totižto rozhodli, že si pôjdeme trošku zakorčulovať. Ľad, korčule a hokejka bývali mojimi dennodennými priateľmi v minulosti a tak som sa nesmierne tešil na moment, kedy konečne vykročím na zamrznutú plochu a budem počuť pod sebou praskajúci kanadský ľad.

Už len tento moment mi stačil ku nesmiernemu šťastiu, no čo osud nechcel (alebo skôr chcel), na opačnej strane klziska sa zrazu začal malý zápas na mini-ihrisku. Nemusím sa vás ani pýtať na to, čo nasledovalo potom.

Nikdy som sa nedostal do NHL, ale môžem si povedať, že som si zahral spolu s mojim dobrým fínskym kamarátom Miikkom, jedným chalanom z Jihlavy (žije v kanade 6 rokov) a s Kanaďanmi hokej v krajine, kde tento šport vznikol. Nezabudol som veľa z môjho umu. Napriek veľmi nekvalitnej hokejke, s ktorou by som skôr hral na ulici s loptičkou som skóroval tri krát a mal som super vnútorný pocit.

Po pobyte na ľade sme sa viacerí, ktorí sme išli spolu von, rozhodli, že zamierime ešte na jedno studené a chladené do univerzitného baru. Pivo, unavené nohy, úžasná partia ľudí, ktorých som tu stretol a moja hlava ako v siedmom nebi. Čo iné potrebujem ku šťastiu :).

Ďalší deň som vstával veľmi skoro, pretože ma čakala cesta na miesto, ktoré sa nazýva Juan de Fuca Trail a tak som odišiel trošku skôr.

A to je v podstate všetko, čo sa udialo za posledné 2 týždne, teda okrem posledného víkendu, na ktorý si chcem vyhradiť samostatný blog. Máte sa naozaj na čo tešiť pretože som zažil skutočné dobrodružstvo, ktoré som skoro neprežil, navštívil som dažďový prales a okrem iného sa mi podarilo stretnúť aj živého medveďa. O týchto zážitkoch ako aj ostatnom, čo sa udialo za posledný víkend ako aj za posledný halloweensky týždeň a víkend, sa dozviete v ďalšom blogu, ktorý by mal vyjsť naozaj v krátkom čase.

Verím, že nie ste príliš sklamaný a že vám po Rocky Mountains blogu stačí aj trošku chudobnejší blog, ktorý je ale bohatší na rôznorodé zážitky a momenty, ktoré sa tu udiali. Veď nakoniec ste boli určite unavení z veľmi dlhého príbehu z Rocky Mountains, že vám táto malá zmena nezaškodí.

Prajem vám preto všetkým doma pokojný dušičkový víkend, pri spomienkach na vašich blízkych. Zostaňte prosím verní môjmu blogu - "V kolíske ľadového hokeja".

Týždeň ubehol znovu ako voda a mne už každý úvodný odstavec každého blogu pripadá ako nejaké dejavú. No každopádne v tomto prípade tým dejavú bude naozaj len prvý odstavec. Chcel by som vám porozprávať o mojom poslednom víkende, ktorý sa niesol v znamení výletu do najkrajšej prírody akú som kedy v živote videl (teda samozrejme, že doma máme náš Slovenský raj a Tatry no i tak – veď uvidíte fotky).

Rozhodol som sa, že využijem tzv. dlhý víkend aby som si pocestoval do pohoria zvanom Rocky Mountains. Kanaďania majú svoj Deň Vďakyvzdania (Thanksgiving day) 13. Októbra, pričom v tomto roku padol tento dátum na pondelok. Práve preto som sa rozhodol, že sa pripojím ku obrovskej partii študákov, ktorí sa vybrali pocestovať si trošku na východ kanadskej pevniny a to vďaka „zájazdu“, ktorý bol organizovaný medzinárodnou študentskou organizáciou. Rozhodol som sa tak v zásade z dvoch hlavných dôvodov. Napriek tomu, že preferujem cestovanie v aute s veľkou flexibilitou a voľnosťou, chcel som spoznať nových ľudí a príležitosti na spoznávanie bolo naozaj veľmi veľa – veď v našom autobuse nás bolo asi 50 študentov. Možno by som zažil iné zážitky ak by som išiel s deckami, čo išli samé, ale netreba nič ľutovať J.  Navyše som poznal pár ľudí, ktorí sa pripojili k tomuto organizovanému výletu, vrátane mojich 2 spolubývajúcich. Rovnako som nemusel riešiť otázku ubytovania ani dopravu.

Rocky Mountains

Aby som nezdržiaval zbytočnými pocitmi, tak prejdem rovno k tvrdým dátam. Rocky Mountains sú rozsiahle pohorie, ktoré sa rozprestiera po celom Severo-Americkom kontinente v celkovej dĺžke takmer 5 000 km. Kanadská časť tohto obrovského pohoria, s najvyšším vrcholom vo výške 4 400 m n.m., je považovaná za krajšiu časť tohto pohoria, takže mám trošku šťastie, že som na výmennom pobyte v Kanade a nie v USA.

Piatok = 12 hodín cesty

Náš výlet sa začal piatkovým ranným vstávaním a balením – odchod z univerzitného kampusu bol naplánovaný na 7:30, čo s prihliadnutím na moju večernú športovú aktivitu v podobe vybíjanej v tme (o tom hádam inokedy) bolo trošku náročnejšie vstávanie. Rýchla kontrola všetkých študentov, úvodné slovo sprievodcu a ideme na výlet. Trošku som si pripadal ako za starých dobrých čias zo základnej alebo strednej školy. Keďže Victoria sa nachádza na Vancouver Islande (ostrove), ktorý je vzdialený od pevninskej časti Kanady zhruba 2 hodiny, tak sme sa samozrejme dopravili do Vancouveru pomocou trajektu. Nemali sme šťastie na pekné počasie a tak sme radšej ostali v interiéri trajektu, pričom sme stretli starší kanadský pár. Veľmi dobrá debata, kedy sme si vypočuli aj ich zážitky z Európy a rovnako sme boli k nim pozvaní na večeru – žiadne prekvapenie pre mňa.

Cesta trajektom ubehla relatívne rýchlo a my sme už sedeli naspäť v autobuse. Úvodná informácia nášho holandského sprievodcu o 12-hodinovej jazde do našej večernej destinácie s názvom Revelstoke ma trošku zaskočila, ale nachádzame sa v Kanade takže vzdialenosti tu treba brať s rezervou a navyše možnosť pozorovať kanadskú prírodu počas jazdy v autobuse bola dostatočná náhrada za ten dlhý čas. Trošku som ľutoval nášho pána vodiča zvaného BATT (teda tak by som to napísal ako počujem), pretože 12 hodín byť zodpovedný za veľkú skupinu ľudí i keď s možnosťou najlepšieho VIP miesta v autobuse, no je to otázne.

Len tak mimochodom náš sprievodca bol z Holandska, pričom v Kanade žije 5 rokov. Vtipné však bolo, že počas celého výletu sme sa dozvedeli viac informácii a zaujímavostí o Holandsku ako o Kanade :D – napr. že typické silné vyslovovanie písmena CH v holandštine, je spôsobené tým, že sa malým deťom po narodení strčí lyžička do hrdla až kým deti nevedia správne vysloviť holandské CH. Srandy kopec. Napriek tomu mi nevadilo, že sme nepočuli viac z kanadskej histórie a atď., pretože tento chlapík, ktorý občas prehodil nejaké tie slová v holandštine, vyzeral ako Jim Carrey a dokonca mal aj hlas ako Jim Carrey (vedeli ste, že tento komik je Kanaďan?).

  Našou prvou zastávkou na ceste do Revelstoke bolo mesto, ktoré má celkom príznačný názov Hope. Malé mestečko, kde sa okrem iného natáčala prvá časť filmu Rambo, bolo plné drevených vyrezávaných sôch, nič špeciálne, ale aspoň sme mali možnosť spoznať nových ľudí z nášho autobusu.

Coquihalla Highway

Krátka prestávka a my už znova sedíme v autobuse na ceste do Revelstoke. Práve sme jazdili po tzv. Coquihalla Highway, čo znie trošku ako Coca Cola – takže ak by ste niekedy chceli ísť do Kanady a do Rocky Mountains, stačí, že musíte jazdiť po Coca-cole a určite budú všetci vedieť, kam máte namierené. Počas doterajšieho pobytu v Kanade som si myslel, že som videl veľmi veľa nádhernej prírody a že už ma nič nemôže prekvapiť. Našťastie som sa znova mýlil a jazda autobusom cez Columbia Mountains, cez ktoré vedie spomínaná Coca-cola diaľnica, bola zážitkom sama o sebe.

Následne sme si uvedomili, čo znamená termín prírodná diverzita v praxi. Prechod z Columbia Mountains do prostredia v okolí mesta Merit. Z prostredia, ktoré bolo plné zelene, vysokých kopcov a nádherných riek sme zrazu prešli do pustatiny, ktorá pripomínala úplne inú krajinu porovnateľnú s divokým západom. Veď práve v meste MERIT máte možnosť stretnúť pravých kovbojov, ktorí nemajú podľa nášho sprievodcu chuť ani čas aby s vami komunikovali. Nemôžem to posúdiť pretože sme touto krajinou iba prešli.

  Znovu nastala podobná situácia – prechod do prostredia, ktoré mi pripomínalo americký štát Ohio. Mierne zalesnená krajina a polia plné tekvicových hláv – čas Halloweenu sa nezadržateľne blíži. Jazda v autobuse začínala byť skutočne dlhá a tak ako to už býva zvykom v podobných zájazdoch – pozreli sme si film Starsky & Hutch.

Last Spike

Zrazu sa veľmi rýchlo zotmelo a my sme odbočili z cesty potom ako skončil film. Mali sme krátke zastavenie na mieste, ktoré sa nazýva Last Spike. Toto miesto je veľmi dôležité pre kanadskú históriu pretože predstavuje bod, kde sa spojilo železničné spojenie z východu na západ a presne tak ako sme učili na Canadian Business environment, toto dopravné spojenie bolo neskutočne dôležitým impulzom pre naštartovanie ekonomického rastu krajiny.

  Z Last spooke sme to už mali iba na skok do Revelstoke. Rýchly Check IN na izbe a rýchly presun s ostatnými z nášho zájazdu do „centra“ mesta. Výborná ázijská večera a ďalší presun do typického kanadského baru.

Kickhorse River

No a rovno po krátkom spánku sa posunieme do ďalšieho rána, ktoré bolo ponorené do hlbokej hmly plnej depresívneho nádychu. Pomaly sme sa už presúvali do Rocky Mountains, čoho dôkazom boli prvé pohľady na zasnežené skalisté končiare vychádzajúce z usadenej hmly. Predtým sme si dali potrebnú kávu v Tim Hortons (kanadský Dunkin Donuts). Hmla konečne ustúpila a my sme mali šancu uvidieť tú majestátnosť kanadskej prírody. Jazda cez obrovský kaňon, cez ktorý preteká Kickhorse river a obrázok ako vystrihnutý z google pictures po zadaní slova Kanada. Železnica v blízkosti mohutnej rieky a po nej idúci vlak s minimálne 50 vagónmi. Točité úseky sa striedali s rovinkami, pričom som nestíhal fotografovať všetko zaujímavé, pretože by som potreboval foťák, ktorý zvládne viac záberov za sekundu.

Natural Bridge

Začínal som byť už mierne unavený z tejto cesty, nie že by som sa netešil z pohľadov, ktoré sme mali možnosť vidieť, ale predsa len som v tej chvíli už potreboval zastaviť aby som si vychutnal všetko aj mimo autobusu. Prvou zastávkou počas tohto dlhého dňa bol tzv. Natural Bridge. Prírodný most, vytvorený z pôsobenia masívneho prívalu vody v podobe vodopádu a nádherná jasnomodrá farba vodného toku. Priznám sa, že som ešte nikdy v živote nevidel podobnú farbu vodnej hladiny (fyzikálne vysvetlenie príde neskôr).

Jasnomodrá farba kanadských jazier

Po tejto výbornej prestávke sme opäť boli usadení v autobuse s prísľubom ďalšieho zastavenia a tentokrát na miestach, ktoré sú najčastejšie zobrazovanými miestami ak si do Google zadáte Rocky Mountains. Lake Moraine a Lake Louise. Prvé z týchto dvoch spomínaných jazier sa mi páčilo viac a to hlavne z dôvodu, že bolo skôr usadené v nedotknutej prírode.

 Na rozdiel od Lake Moraine, Lake Louise bolo plné turistov, k čomu určite dopomáha aj vybudovaný starší hotel, ktorý sa nazýva Fairmont Castle. Tých hradov a zámkov tu príliš veľa nenájdete a tak si aspoň Kanaďania pomenovali tento hotel ako zámok. Obe jazerá boli však obklopené nádhernými zasneženými štítmi a obe jazerá žiarili nádhernou jasnou farbou. V krátkosti táto svetelná ilúzia vzniká slnečným odrazom od jemného kamenného prachu, ktorý je usadený na dne týchto jazier a ktorý pochádza z odlomených skalných častí štítov a to z časov, keď sa ľadovec posúval smerom do údolia.

Počas krátkej prechádzky v blízkosti Lake Louise sme stretli študentov, čo si prešli Rocky Mountains sami bez sprievodcu. Trošku som im v dobrom závidel, že si môžu jednotlivé miesta vychutnať dlhšie a bez nejakého ponáhľania. Preto som v tej chvíli mal mierne sklesnutú náladu a navyše po návrate do autobusu mi neskutočne zaľahlo v uchu – až tak, že som mal pocit, že už nič nepočujem. V minulom blogu som totižto nespomenul, že potom ako mi pred 2 rokmi praskol ušný bubienok, tak mi obrovský príval vody v uchu spôsobil nepríjemné, porovnateľné s tými aké som zažil pred 2 rokmi v Chorvátsku, keď mi bubienok naozaj praskol. Našťastie momentálne už je všetko v poriadku, i keď mi tento fakt trošku znepríjemnil výlet v Rocky Mountains. Napriek tomu túto nepríjemnosť prerazili ďalšie pohľady na časť Highway (diaľnice) číslo 1 – nebojte sa, ešte dostane priestor.

pozn. Nepripomína vám tento štít trošku náš slovenský Kriváň?

   Banff – kanadský Aspen

Ďalšou zastávkou a počas daného dňa aj finálnou destináciou bolo podhorské mesto zvané Banff. Banff sa nachádza v rovnomennom národnom parku, ktorý bol prvým zapísaným národným parkom v Kanade. Len tak mimochodom už sme opustili hranice provincie Britská Kolumbia a nachádzame sa v provincii s názvom Alberta (okrem iného táto provincia je typická rozsiahlo ropno-ťažiarenským  priemyslom a typickým YEP a NOPE namiesto Yes a No).

Mesto Banff vyzeralo trošku ako americký Aspen, teda aspoň, čo si pamätám zo záberov z filmu Blbý a blbší. Mierne zaujímavým zistením pre mňa po návrate do Victorie bolo, že v čase kedy sme boli v tomto meste tu istý čas strávil aj Leonardo Di Caprio a to z dôvodu natáčania nového filmu. Nuž nemal som možnosť sa s ním stretnúť, ale verím, že by sme si nejaké to pivko spolu dali.

 Zastavili sme sa s autobusom pri veľmi peknej rieke, do ktorej pritekala voda cez zaujímavé vodopády, tak som si poskočil, i keď sa moja bolesť v uchu neustále stupňovala.

Moje ucho bolo zrazu opäť po vybalení na izbe späť. Ani si neviete predstaviť ako som sa tešil, pretože večer sme mali naplánovanú večeru v meste. Išli sme relatívne veľká skupina do Old Spaghetti Factory. Keďže 4 dievčatá boli z Veľkej Británie, tak som po dlhšom čase mohol počúvať krásny britský prízvuk. Veľmi dobrá diskusia a debata na rôzne témy, takže som si túto časť večera veľmi užil. Navyše sme na večeru mali pivko, cesnakovú pomazánku a chlieb, polievku, špageti, zmrzlinu. No  potom po večeri vstup zadarmo do miestneho klubu, takže som si po celom dlhom a náročnom dni aspoň dobre zaskákal.

  Gondola v Benátkach vs Gondola v Banff-e

Ďalší deň a to nedeľa, ktorý na nás čas, bol dá sa povedať úplne hlavným dňom. Všetko sa to začalo rýchlymi raňajkami v jedálni, ktorá bola plná cestujúcich študentov – káva do ruky, muffin, bagel so syrom, ovocie, džús, ďalší muffin. Pre tých, ktorí sa totižto rozhodli skôr opustiť hotel, čakal výlet na Banff Gondola. Nie nebojte sa, nesplavovali sme kanadské rieky na typických talianskych gondolách, ale gondola po anglicky znamená lanovka. Využili sme možnosť 10 minútovej jazdy na vrchol Sulphur Mountain, vo výške 2281 m n.m. – tzn. nadmorská výška lomnického sedla približne. Po vystúpení som objavil konečne slovenskú vlajku. Prekvapivo bola ihneď vedľa českej a španielskej – asi nejaká spojitosť s kvalifikačným zápasom futbalistov. Nebudem príliš veľa vypisovať skôr nechám aby fotografie rozprávali za slová. Takže si to iba vychutnajte, naozaj krásne pohľady na okolité kopce, údolia, rieku, mesto Banff a iné.

Pri ceste naspäť som sedel v lanovke / kabíne spolu s dvomi staršími Američanmi zo Chicaga, tak som pri krátkej konverzácii smerom naspäť dolu, trošku pospomínal na moje zážitky zo Chicaga a to najmä moment, kedy som sa na 4-sekundy dotkol Stanley Cupu.  Pri ceste späť na hlavnú stanicu mi neskutočne zaľahlo v uchu až som nepočul na jednu stranu a v hlave mi prúdili myšlienky, že mi táto nepríjemnosť určite nepridá na nálade. Našťastie po krátkej chvíli moje ucho pracovalo tak ako malo a ja som sa mohol tešiť na najkrajší zážitok z celého 4-dňového výletu.

Pozn.: Aby sme si len pripomenuli ten slávny moment

V tejto chvíli už opúšťame Banff....

HIGHWAY no. 1

Dámy a páni držte si svoje klobúky. Prichádza najkrajšia diaľnica / cesta na svete – teda podľa mojich doterajších diaľnic po ktorých som cestoval, a jedna z 10 najrajších ciest na svete podľa Discovery Channel – tzv. Highway no. 1.

Predstavte si, že máte niečo medzi Alpami a Vysokými Tatrami na jednej strane – tzn. zasnežené strmé skalisté končiare a niečo ako skaliské suché (bez snehu) hory typické pre suché oblasti na druhej strane vášho pohľadu. Zaujímavosťou je, že tieto kopce sú približne v rovnakej nadmorskej výške, v relatívne tesnej blízkosti, ale na druhej strane úplne ale úplne odlišné. A teraz si predstavte, že ponúkajú sa vám nádherné pohľady na celé údolia a celá táto jazda trvá 5 hodín bez prestávky. Moja sánka dostala zabrať pretože som celú cestu mal otvorené ústa a neveriacky som sa díval von z okna. Okrem iného som sa na istý čas postavil hneď za predné sklo autobusu a po stojačky som filmoval všetko na moju GOPRO ( len tak mimochodom, na konci semestru sa môžete tešiť na jedno úžasné video, zostrihané zo zážitkov z Kanady / USA). Jednoducho nádhera a po krátkom opise by som nechal opäť priestor fotografiám, ktoré som nafotil počas celej tejto jazdy. Za minútu som späť.

Pozn. Tu zvíťazila únava

Naša cesta po Highway no.1 mala niekoľko zastávok. Prvou z týchto zastávok bolo veľmi nádherné jazero, ktorý sa myslím nazývalo Bull lake. Opäť jazero bez zásahu človeka, nádherne položené pod veľkými ostrými štítmi.

Ďalším jazerom na ceste po Highway no. 1 bolo tzv. Payto lake. Nezašli sme tentokrát do tesnej blízkosti jazera, ale ostali sme na krásnom mieste, odkiaľ bolo možné odfotiť celý kaňon, ktorý sa pred nami v plnej nádhere otvoril. Nechcem vám kaziť zážitok mojím komentárom a tak preto ostanem ticho znova na niekoľko sekúnd.

Pozn. Stále nedokážem uveriť, že to sfarbenie jazera je naozaj skutočné

Pokračujeme ďalej po Highway no. 1

Pozn. Nejako je tu veľmi veľa Kriváňov

Pozn. Pozri prílohu dnešného blogu – video od nemeckého kamaráta, + po mojom návrate na Slovensko sa pokúsim skomponovať podobné video – natáčal som počas celej cesty

  Ešte vám nestačilo? Tak sa práve chystáme na ďalšie miesto, ktoré zostane zapísané v mojej pamäti. Naša výprava sa chystala na Columbia Icefield. Preložené do slovenčiny – ľadovec. Nikdy v živote som nestál na ľadovci, no rovnako som nechcel zaplatiť veľmi veľa peňazí aby ma špeciálne vozidlo odviezlo na tento ľadovec, na ktorom by som pobudol 20 minút. Táto atrakcia bola ďaleko zaujímavejšia pre mojich Brazílskych priateľov, ktorí nemali možnosť nikdy v živote vidieť sneh na vlastné oči. Prikladám ako ukážku jednu fotografiu, kde je vidieť týchto kanárikov ako sa tešia zo snehu. No po rýchlom obede, sme sa rozhodli, že sa vyberieme pešo aspoň na spodnú časť ľadovca. Veľmi zaujímavá prechádzka po suchom území, ktoré kedysi pokrýval ľad. Na ceste k tomuto ľadovcu lemovali cestu viaceré značky, naznačujúce rozsah ľadovca v minulosti a takisto informačná tabuľa o tom, že o 100 rokov tam už žiaden ľadovec nebude a že celé údolie bude pokryté novým lesom. Viacerí študenti z našej skupiny, ktorí sú enviromentalisti "rojili slzy" pri pohľade na tieto obrázky. Samozrejme aspoň som mal priestor na dobrú diskusiu o globálnom otepľovaní :).

Hodinová prechádzka a už sme na ľadovci. Celkom zaujímavý pocit. 20 metrová chôdza smerom vyššie a pád na zem na ceste smerom dolu z ľadovca. Našťastie moje zápästie to vydržalo a aspoň som sa stal terčom menšieho posmechu od ostatných, pretože môj pád musel vyzerať komicky. Len tak mimochodom v prípade úraze a zakliesnenia v ľadovci, vás nezachránia, pretože je to príliš nákladné - takže vstup len na vlastné riziko. Ale ako som sa naučil keď som bol už malý - zákazy sú na to aby sa porušovali.

  Po návrate do autobusu nás čakala už len veľmi krátka cesta do blízkeho a veľmi známeho podhorského mestečka s názvom Jasper, pričom počas cesty autobusom sme narazili na horské kozy, ktoré stáli na kopci a ochotne pózovali nadšeným turistom (žiaľ nestihol som odfotiť) a rovnako tak niečo, čo sa podobá na srnku, ale nie je to srnka – ospravedlňujem sa, ale zabudol som názov – tak aspoň fotka (môžete ma vysmiať, že som mal jednotky z biológie).

 Keď sme dorazili konečne do Jasperu, tak sme boli upozornení na jednu taká zaujímavosť. Nad Jasperom sa týči súvislié pohorie, ktoré tvarom pripomína tvár ležiaceho človeka – vyžadujem od vás štipku predstavivosti – náš sprievodca povedal, že ho vytesal za 2 roky, kto by mu ale uveril však?

V Jasperi sme nestrávili príliš veľa času a tak po asi hodinovej prestávke, ktorú viacerí využili na horúcu šálku kávy Tim Hortons, sme opäť sadli do autobusu. Ak si predstavíte všetky tieto zážitky, ktoré som počas posledných dvoch dní zažíval, tak sa musíte sami seba pýtať, či som si aj niečo pamätal. Priznám sa, že som už pomaly ani nevedel, kde sme boli počas ranných hodín. S prispením faktu, že som naspal iba 4 hodiny po párty v bare, som okamžite zaspal ako nad Rocky Mountains padla tma.

  Thanksgiving dinner

Po asi hodine spánku som sa prebudil do nocou zaliatej dedinky s názvom Vermount. Tu sme sa po krátkej prestávke na hoteli, ktorú som využil na krátky oddych, premiestnili do samostatne stojatého domčeka. Tento domček bol miestom, kde sme mali mať spoločnú Thanksgiving večeru – ako som na začiatku tohto blogu napísal, ak si samozrejme dobre spomínate, Kanaďania oslavujú tento sviatok 13-teho októbra. Svet je globalizovaný a my sme sa ocitli v Kórejskej jedálni, kde na stenách viseli ázijské obrázky a halloweenové tekvicové hlavy, kde hralo americké techno a podávala sa typická večera (tuniak, plnka, tekvicový koláč, puding), žiaľbohu na plastových tanieroch a ako nápoje sme mali plechovky Coca-Coly. Happy Thanksgiving day  - asi tak :D Neubralo mi to vôbec na nálade, práve naopak. Mali sme aspoň dobrú zábavu a po večeri sme sa presunuli pred tento zábavný domček aby sme si opiekli marsmallov. Pre tých, čo nevedia, tak si predstavte, že miesto špekačiek alebo dobrej slaninky, si opekáte penové JOJO cukríky – no, ale typické pre Severnú Ameriku.

Pozn. Multikulturalizmus v praxi :D

Po návrate z tohto miesta som bol už naozaj unavený a nepripojil som sa k niektorým ľuďom, ktorí využili posledný spoločný večer aby si doprialo horúcu výrivku.

Posledný deň už bez Rocky Mountains

Ďalšie ráno, potom ako sme si sami spravili raňajky z nachystaných „švédskych stolov“ sme sa rýchlo vydali na spiatočnú cestu. Keďže nás čakala veľmi dlhá cesta, mali sme pred sebou už iba jednu zastávku a to vo Well Gray Parku. Páči sa mi veľmi ako všade v zahraničí majú vybudovanú infraštruktúru s turistickými informačnými strediskami, kde vám ponúkajú zadarmo potrebné mapy a turistických sprievodcov. Vybrali sme sa na posledný prírodný úkaz – SPAHATS. Veľmi pekná roklina s výhľadom na krásny dlhý vodopád. Náš sprievodca opäť zavtipkoval a povedal, že nato aby sme sa cítili pod vplyvom lysohlávok nám stačí sa zadívať na 30 sekúnd na padajúcu vodu a potom na skaly obklopujúce tento vodopád. Žiaľ vy uvidíte iba fotografiu, ale naozaj to fungovalo.

pozn. Keď sa mi nepodarilo vidieť toho originálneho tak aspoň umelý :)

Očividne sme už opustili Rocky Mountains a práve sme cestovali cez mierne kopcovitú krajinu, ktorá bola v porovnaní s predošlými trošku zvláštna. Pred 10 rokmi bolo toto územie vypálené a to „vďaka“ pričineniu jedného miestneho chlapíka, ktorý počas suchého leta odhodil dofajčenú cigaretu do trávy. Trošku zvláštny pohľad na toto rozsiahle územie, ktoré sa 10-tich rokoch od tejto tragédie nevie spamätať.

  Potom ako sme sa vrátili na známu COCA-Cola Highway (ešte si spomínate z úvodu?) a ako sme prešli opäť Meritom, Hopeom, sme sa priblížili k Vancouveru. Museli sme sa veľmi poponáhľať aby sme stihli večerný trajekt smerom domov. Upršané počasie bolo príčinou viacerých dopravných nehôd na ceste do Vancouveru. Rozsiahle kolóny preto donútili nášho vodiča aby zišiel z cesty a preto sme prechádzali cez rovinatú krajinu, kde sa po tmavých poliach vynímali jasné oranžové tekvicové hlavy. Halloween sa naozaj blíži a budúci týždeň sa chystáme na veľkú Halloween party a rovnako tak plánujeme v našom dome organizovať súťaž vo vyrezávaní tekvicových hláv.

Trajekt sme žiaľ nestihli a preto sme museli počkať na úplne posledný o desiatej hodine večer. Naše dlhé čakanie sme si skrátili spevom v autobuse, kedy sa viacerí študenti prezentovali národnými piesňami, ktoré sme prehrali cez Spotify. Na ceste naspäť do Victorie, som sedel s chalanom z Pakistanu, ktorý žije v Kanade už dlhšiu dobu a napriek tomu, že sme boli už neskutočne unavený, tak sme stihli predebatovať odlišnosti, ktoré je možné objaviť v Pakistanskej kultúre, vychádzajúce z náboženských tradícii. Tieto debaty mám naozaj vždy rád. Trajekt dorazil 25 minút ešte v autobuse a moje nohy už stoja na upršanom Vancouver Islande. Cesta domov až do mojej izby. Zhodil som zo seba všetku batožinu a padol som do postele. Hlava plná skvelých zážitkov, ktorých bolo tak veľa, že som pomaly zabudol na menšie detaily. Som však veľmi rád, že som tento výlet absolvoval. Verím, že sa do Rocky Mountains ešte niekedy v živote vrátim aby som mohol túto nádhernú prírodu ukázať aj niekomu inému :).

TAAAAAAAAAAAAK. Myslím si, že sme to úspešne spolu dobojovali do konca. Asi to bolo pre vás naozaj vyčerpávajúce. Verím však, že to bolo pre vás natoľko zaujímavé čítanie, že ste nemohli odísť od obrazovky a od čítania a že ste vydržali až do tohto posledného odstavca. Ďakujem vám veľmi pekne a teším sa na ďalšie písanie, pri ktorom vám opíšem ďalšie moje zážitky. V tejto chvíli sa nachádzam presne v polčase môjho študijného pobytu. Do konca semestra mám naplánovaných ešte niekoľko výletov a to konkrétne Juan De Fuca trail (50 km túra po brehu Tichého oceána), Goldstream Provincial Park (príroda pripomínajúca Slovenský raj, kde je veľká populácia tuniakov), počas tzv. READING BREAK – čo sú také jednotýždňové prázdniny ma čaká Roadtrip do Californie, americké mesto Seattle a zo všetkého najviac zápas NHL (lístok ešte nemám, ale chcel by som ísť na zápas Canucks proti Chicagu). Uvidíme ako sa mi podarí naplniť všetky tieto veľké plány, pretože to vyžaduje veľmi veľa financií a navyše aj času, ale rozhodol som sa využiť môj pobyt aby som videl toho, čo najviac. Bude to znieť možno zvláštne, ale myslím si, že tieto zážitky a dobrodružstvá z môjho 4-mesačného pobytu v Kanade si budem pamätať do konca svojho života a navyše vás takéto skúsenosti hlavne ako človeka celého zmenia a ovplyvnia váš život.

Ďakujem vám ešte raz veľmi pekne. Verím vám ako mojim čitateľom, že vás tento dlhý blog neodradil a že si nájdete aj čas pre moje ďalšie dobrodružstvá, ako napr. moje prechádzky po Victorii.