I’ve been writing for as long as I can remember. Small illustrated stories in empty school notebooks. Sentences written with blue crayons, always mirroring the letter J.
Mike Driver

Origami Around

ellievsbear
dirt enthusiast
Keni
noise dept.
Three Goblin Art
Not today Justin
hello vonnie


Kiana Khansmith

Kaledo Art
sheepfilms
$LAYYYTER

roma★
NASA

oozey mess
will byers stan first human second

祝日 / Permanent Vacation
seen from United States

seen from United States

seen from T1
seen from United States

seen from Singapore
seen from Maldives
seen from United States
seen from United States

seen from Malaysia
seen from T1
seen from Australia
seen from France

seen from Türkiye
seen from United States
seen from United States

seen from United States
seen from United Kingdom
seen from United States
seen from United States

seen from United States
@rebarborka
I’ve been writing for as long as I can remember. Small illustrated stories in empty school notebooks. Sentences written with blue crayons, always mirroring the letter J.

Anya is live and ready to show you everything. Watch her strip, dance, and perform exclusive shows just for you. Interact in real-time and make your fantasies come true.
Free to watch • No registration required • HD streaming
písať sem neprestávam, ale teraz budem(e) aj tu.
môžete odoberať newsletter. .)
Medzi prsty
Leto sa mi presypalo medzi prsty ako horúci piesok z ďalekej pláže. Zachytila som len malé zrnká, sklené a horúce. Dlane mám vysušené a nechty si maľujem na červeno.
Dosť bolo šťastia
Apokalypsa trvala niekoľko týždňov, a keď si ľudia uvedomili, že sa tak skoro neskončí, povyliezali zo svojich domovov a zaplnili mestské ulice. Tiene postáv sa plazia po asfalte a kamennej dlažbe. Tváre zostávajú zakryté. Na novú normalitu sme si zvykli rýchlo. Aspoň na prvý pohľad. Dieťa s africkými vrkôčikmi a motýlími krídlami pripnutými na chrbte sa na mňa pozerá s hrôzou v očiach, ukazuje prstom na ochrannú masku na tvári, rozplače sa a rozbehne sa k mame.
Za sklom
V nedeľu zatvorili hranice. Už neviem presne, ktorá nedeľa to bola. Mesto sa prestalo hýbať a hmýriť, pri dýchani sipí. Berlín za oknom sa leskne ako chirurgická oceľ. Ruky si umývam mydlom a teplou vodou.

Anya is live and ready to show you everything. Watch her strip, dance, and perform exclusive shows just for you. Interact in real-time and make your fantasies come true.
Free to watch • No registration required • HD streaming
Domov sú ruky
Vždy som si myslela, že domov sú pečené baklažány na drevenom stole. Alebo, železničná trať medzi Bratislavou a Trnavou. Cífer Báhoň Šenkvice. Hlásenia na Hlavnej stanici, eurocity expres z Budapešti do Berlína, so zastávkou v Brne. A nakoniec Berlin Hauptbahnhof. Nočný vlak v ktorom nefunguje klimatizácia a okná sa nedajú otvoriť. Alebo, domov sú dravé vtáky na ovocných stromoch popri ceste v štiavnických vrchoch, dom s verandou celkom na konci dediny, cintorín za plotom. Domov sú naše rodné hroby, príbuzný ktorých mená blednú na mramorových doskách. Všetci susedia sú mŕtvi a srnky v noci zase obžrali jablone. Myslela som si, že jablone, ktoré ktosi zasadil na počesť nášho narodenia sú naším domovom. Alebo, domov sú mamine biele ruky bez prsteňov a zlatá retiazka s guľôčkovým príveskom na jej hrudi, jej parfém a otcove ruky na volante šedého pežotu, jeho kroky v kuchyni a svetlo za záclonou nad umývadlom. Dve kávové šálky, chleba vo vajci a kyvadlové hodiny. Domov je nájomný dom so zarastenou záhradou a detské preliezačky na ihrisku oproti, ktoré mesto po čase nahradilo novými. Domov je hysterický plač, alebo, dom na Willy-Brandt Straße, cigaretový dym vznášajúci sa pri strope a spoločné fotografie pripnuté magnetkou na chladničku. Domov je rímsky kmín a mužský pach v bielych perinách, domov sú bozky na ramená v sobotu dopoludnia. Domov, je lepkavá vôňa z továrne na lízatká, ranná hmla nad nástupišťom číslo jedna.
Domov sú útržky spomienok, známe vône a povedomé svetelné podmienky. Konotácie k príbehom z minulosti. Domov je súčasť konštruktu vlastne identity. Alebo metafora lásky k miestu a ľuďom, ktorí sa k nemu viažu. Zahmlená predstava nedeľného rána, sen o drevených parketách a rukách, na ktorých smieme plakať. Domov je dočasné miesto bez súradníc. Miesto pamäti. Abstraktný pojem bez slovníkovej definície.
Utopické línie
Lisabon je mojím utopickým domovom, ku ktorému sa utiekam vždy, keď mi studený vietor zalieza pod kožu. Lisabon je totiž južným mestom a navyše, kopcovitý terén láme nápory oceánskej brízy. V skutočnosti sa pokúšam zostať sústredená, všetkým hovorím, že úpänlivo pracujem na vlastnom usadení sa, zotrvačnosti a budovaní pevných bodov v meste, ktoré ma začalo absorbovať. Priateľstvá so ženami, v ktorých celoživotnú blízkosť dúfam zakaždým, keď si pred vchodom do metra vtískame na tvár bozky na rozlúčku, napomáhajú môjmu pocitu spolupatričnosti s mestom ako takým, a so životom, ktorý by sa v ňom mohol vyvíjať po priamej dejovej línií. Priama dejová línia, vskutočnosti svojím tvarom pripomínajúca Ringbahn, tak môže byť zasadená do scenérie chýbajúcich domov na nárožiach, absolútnej topografickej roviny a pripomienok rozdelenej Európy. Televízna veža na Alexanderplatz, ktorej klišoidná silueta ma zakaždým zahreje pri srdci, ukazuje svojim vrcholom do neba. Nebo nad Berlínom, myslím na Wima Wendersa, keď sa v dialke zaleskne socha anjela a turisti na elektrických kolebžkách križujú môj jazdný pruh. Brzdím a ruky mi primŕzajú k riadidlám bicykla.
K Lisabonu sa utiekam vždy, keď ma zastihne strach z krehkosti priamej dejovej línie vlastného života, života, ktorý vlastním, a nepredvídateľnosti ľudského konania a osudu. Žene, s ktorou sa navzájom označujeme nepokrvnými sestrami, hovorím, že môžeme samé seba presviedčať o čomkoľvek, v prvom rade to bola láska, ktorá nás obe primela k tomu, aby sme životy ktoré vlastníme, zasadili do scenérie tohoto mesta. Romantická prestava dejovej línie, oblúkom sa vyvíjajúcej smerom k utópii večnej lásky, v dobrom aj zlom, v zdraví aj chorobe. A keby nebolo lásky, kde by si bola ty?
Mesto je ako zranené zviera, ktoré nespí. Má červené oči a okolo úst penu. Toto nie je morská pena.
Toto je pena dní, hovorí ktosi potichu v mojej hlave.
Genealógie
Starká chodila do Štiavnice predávať melóny a vajíčka, a moju mamu brávala so sebou. Sedávali spolu na drevených hokerlíkoch na tržnici, v otvorenom kufri lady žiguli vystavené melóny, žlté aj červené. Žlté, zvonku vráskavé, ako tváre žien z dediny, vnútri mäkké a sladké. Tie červené, dužinaté a na povrchu zelené, stekajú ľuďom po zápästiach. Melóny majú inú farbu zvnútra ako zvonku.
Tranzitné zóny
Píšem tisíc nepríjemných emailov týždenne, píšem koncepty k výstavám, ktoré možno nikdy nebudú zrealizované, píšem dlhé texty ktorým nakoniec nerozumiem, píšem poznámky ceruzkou do kníh, ktoré sa váľajú všade okolo mňa. Píšem si nemecké slovíčka do linajkového zošita. Píšem správy mame. Denník si už nepíšem. Som neustále v behu. Inokedy, v sobotu spím 18 hodín.
Diapozitívy
Zhorel Notre-Dame. Rozkvitla baza, na trhu som si kúpila kvety v papierovom sáčku, lebo neviem kde ísť v meste bazu oberať. Viem, že rastie pri železničnej trati medzi Cíferom a Báhoňom ale tu, tu naozaj neviem. Uvarila som bazový sirup a Olta sa presťahovala do bytu na Weinerstraße. Baza odkvitla.
Medzitým sa Jan pohádal do krvi s Laurou, hodila po ňom knihu, ktorú zrovna čítala, hrešila po taliansky porco dio, ty zkurvysyn, Jan si zaväzuje šnúrky na teniskách, vyzerá trochu ako teenager z deväťdesiatych, potreboval by ostrihať, odišiel z domu zatvoril za sebou dvere a taliansky román narazil o zárubňu. Koniec priateľstva.
Koniec našich časov.

Anya is live and ready to show you everything. Watch her strip, dance, and perform exclusive shows just for you. Interact in real-time and make your fantasies come true.
Free to watch • No registration required • HD streaming
Ruky položené na stole
Z izby, v ktorej ktosi strhol tapety a steny nechal bez omietky, holé a studené, som sa presťahovala do bytu vymaľovaného na bielo, s ornamentálnou štukatériou na vysokom strope.
V nedeľu si na blšom trhu kupujem komodu. Priekupník z Bosny a Hercegoviny kričí na svojho syna, syn kričí na priekupníka, nakladá komodu na vozík s dvoma kolesami. Bývam tuto kúsok, o dva bloky ďalej, hovorím, chlapec tlačí komodu, ja gestikulujem, ukazujem prstom doľava-doprava, už sme skoro tam.
Ja, starožitná komoda, chlapec z Bosny a dva bloky berlínskych domov. Tichý pakt s mestom. Tu som doma, tu chcem zostať.
Medzičasom v medzipriestore
Nedaľeko stanice São Bento sa muž v modrej vetrovke zrútil zo schodov, narazil hlavou o zábradlie, nadvihol sa na ramenách a krv mu stekala po spánkoch. V chladnom vzduchu stúpa z ľudí vodná para. Krv je horúca. Volám sanitku. Dobrý deň, hovoríte po anglicky? Neďaleko stanice São Bento sa muž zrútil zo schodov, narazil čelom o železné zábradlie, tečie mu z hlavy krv. Ponáhľajte sa.
Domov číslo X.
They say, home is where the heart is You carry it with you, impossible to miss (Molly Nillson, Home song)
Presťahovala som sa v stredu. Jeseň mi bola v pätách. Dorazila týždeň po mne.
Vonku prší a možno preto je tma. A možno je to jeseň, zhasína svetlá priskoro. Balí sa do deky a zaspáva pred polnocou. Padá od únavy.
Bývam na najvyššom poschodí. Konečne. Bývam na najvyššom poschodí, v dome na ulici pomenovanej podľa nemeckého olympionika vo vrhu guľou, diskom a kladivom, ktorý zvíťazil na Olympiáde v Berlíne v roku 1936. Dohodil kladivo do vzdialenosti 56,49 metrov a dosiahol tak nový európsky rekord.
Fragmenty cesty 2
V Tbilisi je štyrdidsať stupňov celzia. Ležím nahá na posteli v prenajatej izbe na prízemi ošarpaného domu a potím sa. Pokožku mám slizkú, slanú a horúcu. Keď ma objímeš kĺžem sa ti na hrudi. Ventilátor bzučí, zotmelo sa, chlapi vo vnútrobloku hrajú karty. Hrešia po rusky. Rozumiem. Dvere sa zvnútra zamykajú visiacim zámkom. Bolí ma žalúdok.
Fragmenty cesty 1
V rieke Rýn uhynuli ryby na prehriatie, vraví monotónny ženský hlas a ventilátor odfukuje chumáče vlasov na podlahe. Ja hovorím, stačilo mi leta. Akoby som tou vetou popierala samu seba, svoju podstatu. Stačilo mi ciest. Akoby som tou vetou udupala do zeme všetky dávne túžby.
Bezrpízorne križujem Európu tam a zase naspäť.
Melanchólia benzínových staníc za súmraku. Káva bez chuti. Neóny. Nočné vlaky. Motoresty. Lacné izby. Spacáky a karimatky. Kde končí deň? A kde končí cesta? Chýba mi chronológia. Čas je tekutý.

Anya is live and ready to show you everything. Watch her strip, dance, and perform exclusive shows just for you. Interact in real-time and make your fantasies come true.
Free to watch • No registration required • HD streaming
Moruša
Dedinskú knižnicu kúpili Španieli.
Španieli sú Slováci, ale predtým ako prišli sem, žili možno v Madride. Možno nie. Nemajú tu minulosť. Keď sa prisťahovali, prišiel ich privítať farár, zaklopal na dvere a povedal, že ak na povale nájdu sväté spisy, chcel by ich odkúpiť. Španieli knižnicu prerobili, vypratali povalu, sväté spisy nenašli. Deti zapísali do školy v meste.
Obrysy
Čas sa mi šmýka pod nohami ako koberec na naleštenej podlahe. Padám. Môj nový domov je tichý. Tichý byt, tichá kuchyňa, tiché stromy v záhrade. Prázdna ulica, nízke domy, bledé tváre sa mihajú za záclonami. Počuť pučanie kvetov, štekot psov, pomalý príchod jari. Električky na Náměstí Míru sa otáčajú okolo železnej osi. Rozmŕzajú mi prsty.