ur favorite nightmare

je 22.7. Chcem aby som si zapamätala že túto zimu prežijem. tak ako každú doteraz. že nech to bude akokoľvek napiču, a ja budem ležať a chcieť umrieť, že to prežijem. Zažívam to každú zimu, giganticku depresiu spojenú s niečím nadpozemskym. Niekedy po večeri ked sa zotmie, znova cítim ten studený vzduch ktorý ma Prisahám že prenesie do roku 2022. Tento rok sa ale tak rozhodne nespustím dole ako v 2022. Nemôžem, hoci to bola do istej miery sranda - tá sranda nestojí za to. Dá sa zažiť lepšia sranda. Za triezva. Za zdravého zmýšľania. Bez robenia pičovin ktoré ma mohli stat život, alebo minimálne zdravie. Radšej sa budem nudiť, než znova celé dni analyzovať čo som zjedla, 40 kilová ležať v posteli, kde ma striaslo od zimy, večer chodiť piť, sebapoškodzovať sa každý deň, nespávať, žiť vyslovene len z radosti že son štíhla, aj keď vtedy som sa videla že som tučná. Pani domu musela byť so mnou na telefóne takmer každý deň, pretože som sa bála že sa zabijem. Túto zimu NEEXISTUJE. Žiaden bed rotting. Žiadne sebadeštruktívne správanie. Žiadne vysadenie liekov. Nemôžem sa už teraz obávať ako prežijem zimu, pretože viem že telo nerozoznáva ročné obdobie a nemá kalendár, a nedokáže spraviť to, že zistí že len za to ze jw september, sa mi teraz spustí mánia s depresiou. Ak sa to stane, viem že to ovládam len ja a ja. Nikto iný. Ani počasie. Ani mesiac aký je. Ani Merkúr v retrográde. Stále som dosť traumatizovaná z minulých rokov čo sa dialo, no toto je môj reminder že to tak nebude a keď sa to stane, ovládam to stále len ja.

Prvé týždne po odchode obľúbenej osoby su najviac napiču. Vždy mi chýba. Ale bohužiaľ je mi jedno ako to znie - zíde z očí, zíde z mysle. Viac menej som s tým už okej, len ibcas ma to prepadne a náhodne sa uprostred dňa zosypem. Je to tak kurva osamelá choroba. Akonáhle mám niekoho rada, prekročím všetky hranice. Na to čo mi povedala , nikdy nezabudnem. Jediná vec čo mi išla hlavou, bolo že ďalší človek. Ďalší človek ktorého som donútila odísť. Bol to ten najintenzívnejší pocit na svete silnejší ako zo všetkými obľúbenými ľudmi. Táto posadnutosť bola úplne iná, no neviem v čom. Je to akoby sa mi do krvi dostala kyselina, a ja si myslím že jediný spôsob ako ju dostať von je si ju vyškriabať z kože, zároveň sa vytrestať. Záchvat. Bolestivý záchvat. Psychologička sa ma spýtala či som nebola za posledné roky potrestana dosť. Ze kedy príde moment ze si poviem ze som potrestana bola už dost. Nikdy. Žiaden trest nie je pre mňa za ro aká som piča, primerany. Budem sa trestať dokedy uznanm za vhodné, aj keď ma to zabije. Klubert mi povedal inú, jeho perspektívu. Čo ak ste tohto človeka vôbec nedonutili odísť, len ste ho sklamali? Pravdepodobne robil čo mohol. Nikdy som nad tým nerozmýšľala takto. Ja neverím že ja môžem niekoho sklamať. Nejde k to xe by som bola perfektionista a nepripúšťam si to. Len neverím že ja by son mala nad nikým takú moc. Ja som nikto. Jednoducho vidím to tak jak to je - odchod. Neviem čítať medzi riadkami. Neznášam strach z opustenia, to ako som sa hneď z amoju voči sebe sebapoškodzovala, neznášam ako ma to dokáže rozhodit, ze na pohrebe svojej rodiny son neplakala, ale za taketo veci dokazem. Toto bol Prisahám Bohu najlepší človek akého son ja mohla stretnúť, a ja to viem aj ked sa snažím ho nenávidieť. Nedokážem sa naňho ani pozrieť, táto choroba mi odstraňuje ľudí zo života, palim mosty ktorými chcem prejsť. Je mi jedno či ma nenávidí, alebo nie. Ore mňa by bolo lepšie keby ano. Jedine tak za z toho dostanem. Nechcem ďalšieho obľúbeného človeka. Chcem byť sama, tak hak som sa narodila. Sama. Mam v sebe magnet ktorý odtláča ľudí ktorých zbožňujem. Nikto nechápe ako rada ich mám, ale to mi nevadí pretože viem že ľudia s hpo majú skrátka radi úplne inak. Nikto nemiluje viac jak ľudia s hpo, to je čistý fakt. Nie na takej úrovni. Umrela by som za nich. Za všetkých obľúbených ľudí. Keby sa mi ozvú, prídem za nimi aj na koniec sveta. Ale momentálne uvažujem, na koho to padne ako na ďalšieho

myslím ze mna nikto nebude mat rad taj nikdy ako mam ja rada druhých. S hpo nemáme radi, zbožňujeme. Myslím ze je na čase akceptovať že nikdy ma nikto nebude vnímať tak ako ja vnímam toho koho si vyberie môj mozog. Môj najväčší strach je že umriem sama. Keby sa ale niekto pýtal, povedzte mu že moj najväčší strach je to že nestihnem pretiahnuť 101 chlapov. Ako tých dalmatíncov.

Nepila som od augusta, no nie som vôbec šťastnejšia. Práveže naopak. Smutná. Táto choroba je tak skurvene smutná. Niekedy to boli aspoň výkyvy nálady, veľká prča, dnes je to čistý smútok. Agonia. Aj keď sa smejem, rozmýšľam nad smrťou. Nie som suicidálna, len som smutná z toho že ešte žijem. Nie je z tohto cesta von. Prvé dva týždne po prepustení z nemocnice sa vždy cítim dobre. Neviem prečo sa nedokážem tak cítiť aj potom. Čistá agonia, všade. Vo mne. Okolo mňa. Mám pocit akoby som strhla všetko pekné okolo seba so sebou a navždy to ponorila. Ako rieka. Mám v sebe postavené schodisko kop lna princípe paradoxu. Samé zo seba vychádza a samé sa do seba vracia,hoci má poschodia. Je to ako bg som balansovala na tenkom lane, ktoré nie je ničím upevnené a nikam nevedie. Väčšina času ktorý prežívam je bolestivá, nepríjemná. Nechcem sa aktívne zabiť, to je veľa bordelu a bolesti. Najradšej by som zaspala a nikdy sa neprebudila. Zanevrela som na to že možno mi raz bude lepšie. Prestala som o tom hovoriť. Ku psychiatrovi a psychológovi idem aby sa nepovedalo a najbližší mali pocit že niečo robím. Som ako oheň ktorý každého popáli. Každého kto okolo mňa prejde. Nepoznám človeka ktorý by odomňa odišiel nepopálený. Stále tliem a tliem, nie a nie vyhoriiet. To myslím ako smrť. Keď umriem nechcem aby niekoho napadlo ze aká škoda. Mŕtva verzia mňa je najšťastnejšia aká môže existovať. Požiera ma obrovský smútok. Toto nie je už ani depresívna epizóda. Myslím si že toto je posledná zastávka. Nič iné už nepríde. Chýbajú mi moje výkyvy, zvláštne povedať. Už si ani nepamätám aký je to pocit mať eufóriu, radosť, či dokonca impulz. Dochádzajú mi sily. Cítim sa neskutočne vzdialená od ľudí, od každého jedného človeka. Prežila som všetko čo sa stalo, no najviac sa bojím že neprežijem seba. Každý jeden deň rozmýšľam nad smrťou. Nie nad samovraždou. Iba smrťou. Skúsila som Prisahám Bohu všetko na svete. Najšťastnejšia som bola 3 týždne po prepustení z nemocnice. Potom sa znova všetko zhoršilo a ja som prestala aj brať lieky, ale až po tom ako sa všetko zhoršilo. Nevidím zmysel. Nerozumiem prečo som najšťastnejšia vždy len po prepustení z nemocnice, začnem sa venovať vytváraniu vecí, čítaniu atď, no potom sa vrátim vždy k tomu horšiemu bez toho aby som pre to niečo robila. Ostatným hovorím ze po prepustení som šťastná nebola, pretože odmietam priznať že už sa tak zďaleka necítim. Aj sa za to hanbím, že nikdy to netrvá dlhšie než mesiac. Nehovorím viac o tom. Nevidím dôvod prečo hovoriť o tom jak mi je. Doktori nevedia pomôcť, lieky to isté. Prestala som. Dva týždne dozadu mi kamarátka povedala že jej sestra ma diagnostikovane hpo a či by som sa s ňou o tom neporozpravala. Povedala som jej že nie. Odmietam dávať niekomu nejaké rady, hovoriť o tom. Ja sama som si s tým musela poradiť a počúvať druhých o tom ako to ide ľahko zmeniť celé roky. Nech si to zažije každý. Viac hovorím ľuďom že hpo už nemám, že mi celé roky dávali zlú diagnózu. Odmietam hovoriť o tom aj s ľuďmi ktorí to majú. Nech vedia aký je to pocit žiť s tým roky, a byť nepochopení. Nech si zistia všetko sami. Nech si zažijú všetky symptómy sami a nech sú z nich prekvapený ako ja. 

dnes som mala plán umrieť. napriek tomu som ráno vstala, natlacila do seba lieky a pokračujem v liečbe. vrátila som sa v čase, znova som mala na jeden deň 5 rokov. Keď som s nevlastným bratom, jedine vtedy sa cítim že je všetko okej. Dnes som mala v pláne umrieť. Vlastne sme boli v parku a ja som aspoň na chvíľlu mala pocit že je všetko okej, no dnes som mala plán umrieť. Nikdy si nezvyknem nič želať, no keď som dnes sfukovala sviečky, želala som si aby som sa vyliečila z poruchy osobnosti,alebo aspoň aby vynašli lieky. Dnes som mala plán umrieť. Teraz som doma, viem že zajtra vstanem, ak sa nestane niečo katastrofálne. Včera som mala plán umrieť.

Som veľmi šťastná ako už hádam roky nie

ospravedlňujem sa každému kto mal kedy pocit že mi nejak pomohol. so všetkou úprimnosťou, hovorím že všetko bolo placebo, každý deň ma prepadávajú obrovské vlny smútku, vôbec sa necítim šťastná

Prestávam hovoriť otvorene o svojej diagnóze. Liečiť sa už nechcem,nemám na to silu len to chcem trpieť sama. Nehovorím nikomu nič, ak niekoho niečo zaujíma, na internete sú informácie. Nepomáham nikomu, pretože si vytváram na vonok identitu nedotknutú žiadnym ochorením. Prvýkrát v živote som mala pocit že sa viem vo veľkej skupine ľudí správať, nikto nevedel o mojej minulosti, žila som v domnení že konečne sa viem správať ze som k tomu dospela, že už si nikto nebude myslieť že mám nejakú poruchu správania. Dnes som sa dozvedela že som arogantná. To bolo jak facka, ja sa roky už kontrolujem a snažím sa nevyzerat arogantne. Neznášam toto slovo, arogantne. Celý život som ho mala pred očami v žiackej knižke, všade.... Ja si niekedy aj myslím jak popiči som niečo povedala, že som vyzerala milo aj keď som mala chuť pôsobiť arogantne, a nakoniec som zistila že som arogantná aj keď opakujem a kopírujem reakcie od okolia a ľudí okolo mňa, ktorí viem že sú dobrí. Neznášam slovo arogantná. V 12 keď ma tak nazvala učiteľka, som si ho vyryla do nohy. Dnes som sa vrátila v čase. Neviem čo mam robiť, chcem navždy začať držať hubu, s nikým sa nesmiat a nebaviť a odpovedať len pri nevyhnutných otázkach, ale aj toto správanie bolo v minulosti označené ako zlé. Je mi zo seba tak zle za to ako neprisobivo pôsobím že si chcem prehnat guľku hlavou, alebo si podrezat. Nehnevalo by ma že som arogantná, keby neviem ako dlho ma takto označovali a ako dlho sa s tým snažím niečo robiť a nebyť stále za arogantnú piču. Po prvom pokuse som arogantná myslím ze nebola ani raz, lebo načo byť arogantná a druhým robiť zle keď neviem čím prechádza ten druhý. Prestávam hovoriť o všetkom čo mi je, nemá to cenu. Chcú ma označiť za schizofreničku, neverím nikomu, každý mi chce psychicky ublížiť a ja to viem. Roky sa sebapoškodzujem, pokúsila som sa opakovane krát zabiť. Myslím si že každý si myslí že si to namyslam. Ze je to jednoduché si obrátiť myslenie. Nehrám to že mi je zle. 90% času sa cítim zle keď som sama a nikto sa na mňa nepozerá. Nemám pred kým čo hrať. Každý si myslí že si dokážem otočiť myslenie, že k zmenám náladam dochádza len keď sa mi niečo nepáči a je mi to proti srsti, pritom k zmenám náladam dochádza keď sa začínam cítiť neznášaná, ignorovnaná alebo mi niečo pripomína kurva detstvo, lebo toto je ochorenie z traumatickch zážitkov. môžem počuť milión veci ktoré sa mi nepáčia a nezačne sa mi štiepiť osobnosť. nevysvetlujem nič, viac o tom otvorene nepoviem nikomu. každý miluje hovoriť o mentalnom zdraví, nikto o mentálnych chorobach. po XY rokoch som začala o tom hovoriť, ale nikdy viac. Radšej si to budem riešiť svojimi starými spôsobmi. Aby som nepôsobila arogantne, musím zamaskovať svoju veľkolepú anomalnu osobnosť a s nikým už ani slovo. Nič. Robia zo mňa arogantnú, konfliktnú piču, ktorá... A možno nou aj som, ja neviem už ako sa správať aby som sa zmenila, doslova si dávam pozor na ton a nútimn sa používať nejaké sociálne frázy aby som tak nepôsobila. viac nikomu nevysvetlujem ani jeden symptom, neexistuje cesta jak to vysvetliť,maximálne dostanem povedané že všetko sa dá odnaucit ale nikdy nie že ako. Začnem sa správať ako jedna kolegyňa - tichá, nikdy nepovie slovo a ani sa nesmeje. Touto cestou sa nedá ísť zle. Aj keď v minulosti po tom co som sa snažila ísť touto cestou, som bola obvinená ze som v depresívnej epizóde. Zas jak poznám ľudí okolo mňa, označia ma za niekoho nespolocenskeho. Neviem ako sa mám začať správať,aby som sa zbavila všetkého z minulosti a toho aká už nechcem byť vnímana. Myslím ze keď sa prestanem s každým baviť a zapájať sa do konverzácii, zbavím sa toho. Nebudem to ja. Ale zvladnem sa pretvarovať a vyhnúť sa pozornosti. Už dávno ma nič tak nerozplakalo tak jak toto.

Prestávam hovoriť otvorene o svojej diagnóze. Liečiť sa už nechcem,nemám na to silu len to chcem trpieť sama. Nehovorím nikomu nič, ak niekoho niečo zaujíma, na internete sú informácie. Nepomáham nikomu, pretože si vytváram na vonok identitu nedotknutú žiadnym ochorením. Prvýkrát v živote som mala pocit že sa viem vo veľkej skupine ľudí správať, nikto nevedel o mojej minulosti, žila som v domnení že konečne sa viem správať ze som k tomu dospela, že už si nikto nebude myslieť že mám nejakú poruchu správania. Dnes som sa dozvedela že som arogantná. To bolo jak facka, ja sa roky už kontrolujem a snažím sa nevyzerat arogantne. Neznášam toto slovo, arogantne. Celý život som ho mala pred očami v žiackej knižke, všade.... Ja si niekedy aj myslím jak popiči som niečo povedala, že som vyzerala milo aj keď som mala chuť pôsobiť arogantne, a nakoniec som zistila že som arogantná aj keď opakujem a kopírujem reakcie od okolia a ľudí okolo mňa, ktorí viem že sú dobrí. Neznášam slovo arogantná. V 12 keď ma tak nazvala učiteľka, som si ho vyryla do nohy. Dnes som sa vrátila v čase. Neviem čo mam robiť, chcem navždy začať držať hubu, s nikým sa nesmiat a nebaviť a odpovedať len pri nevyhnutných otázkach, ale aj toto správanie bolo v minulosti označené ako zlé. Je mi zo seba tak zle za to ako neprisobivo pôsobím že si chcem prehnat guľku hlavou, alebo si podrezat. Nehnevalo by ma že som arogantná, keby neviem ako dlho ma takto označovali a ako dlho sa s tým snažím niečo robiť a nebyť stále za arogantnú piču. Po prvom pokuse som arogantná myslím ze nebola ani raz, lebo načo byť arogantná a druhým robiť zle keď neviem čím prechádza ten druhý. Prestávam hovoriť o všetkom čo mi je, nemá to cenu. Chcú ma označiť za schizofreničku, neverím nikomu, každý mi chce psychicky ublížiť a ja to viem. Roky sa sebapoškodzujem, pokúsila som sa opakovane krát zabiť. Myslím si že každý si myslí že si to namyslam. Ze je to jednoduché si obrátiť myslenie. Nehrám to že mi je zle. 90% času sa cítim zle keď som sama a nikto sa na mňa nepozerá. Nemám pred kým čo hrať. Každý si myslí že si dokážem otočiť myslenie, že k zmenám náladam dochádza len keď sa mi niečo nepáči a je mi to proti srsti, pritom k zmenám náladam dochádza keď sa začínam cítiť neznášaná, ignorovnaná alebo mi niečo pripomína kurva detstvo, lebo toto je ochorenie z traumatickch zážitkov. môžem počuť milión veci ktoré sa mi nepáčia a nezačne sa mi štiepiť osobnosť. nevysvetlujem nič, viac o tom otvorene nepoviem nikomu. každý miluje hovoriť o mentalnom zdraví, nikto o mentálnych chorobach. po XY rokoch som začala o tom hovoriť, ale nikdy viac. Radšej si to budem riešiť svojimi starými spôsobmi. Aby som nepôsobila arogantne, musím zamaskovať svoju veľkolepú anomalnu osobnosť a s nikým už ani slovo. Nič. Len ja a Kamila

Oficiálne prehlasujem ze sa zo mňa stala najnudnejšia verzia mňa samej seba, stlmil sa mi hormón (viete ktorý hhhh) nemám chuť nikde chodiť, som večne iritovaná, úplne emočne vypnutá, sem tam sa mihne nejaká miniatúra-mutácia emócie, inak furt to isté. ale za to pôsobím kľudne a rozvážne a všetci sa tešia ako je všetko fajn, ako son si "konečne vstúpila do svedomia a správam sa na svoj vek" fajka zhasla,vyšol dym, tu to máte, dúfam ze si to užijete aspoň vy keď už ja ne <3 ďakujem moc krát 3 po 12 rokoch hovorím prvýkrát ze ste vyhrali :) vlastne nie ze vyhrali, každý ste mali ešte po celý čas aj pravdu. naozaj to bolo len v hlave! všetci ste odborníci na duševné zdravie a ja som bola hlúpa ze som vás neposluchala. konečne som našla samu seba a chuť pre to existovat a zdieľať túto planétu s rodenými nie len že odborníkmi ale aj nezištnými ľuďmi. Nikto odomňa nič za pomoc neočakával, no ja som sa im úplne poddala a dala im svoje staré ja a toto nové úprimne nespoznávam (je to ako zlý sen) nemyslím toto ironicky, ale úprimne z celého svojho šťastného srdca, ktoré je konečne naplnené láskou k životu a k samej sebe. vaše rady, láskyplné slová a pomocné ruky ma zachránili <3 doslova ste ma vy a vaše všetky cenné rady nad zlato zachránili, ráno keď sa zobudím, lexaurin nie je prvé po čom siahnem. som tak šťastná až to neviem slovami vyjadriť, myšlienka na samovr#z€du stratila miesto, s nikým nespím, nepijem, a to že sa niekomu zdá že toto nie som ja - to je predsa len vedľajší účinok tejto liečby. Liečba je cesta!

Neznášam splitting. Všetky jeho podoby. Dokážem splittnut na kohokoľvek, no o tom nejdem hovoriť, najintenzívnejšie splittingy zažívam s každým obľúbenými ľuďmi. Nedokážem to vysvetliť slovami, nie sú pre to žiadne synonymá, ani superlatíva. Asi nič na svete vás k tomu nič nedokáže priblížiť, pokiaľ nemáte hpo alebo nejakú inú chorobu ktorej symptómy sú tiež splitting. Jednu chvíľu niekoho milujete, najviac na svete. Vo vašich očiach je ako Boh, je stred celého vášho sveta, je jedno aký život ste žili pred ním - ak vám povie opak toho na čo ste celý život naučený - zmeníte to. Pretože mu chcete aj ukázať akú má nad vami moc - pre mňa je ukázanie niekomu že ho počúvam akoby taká reč lásky ak to dáva zmysel. Vidíte ho úplne ideálne, je to niekto na koho ste čakali celý život, úplne tohto človeka worshipujete, pretransformujete kvôli nemu celé svoje ja (aj keď žiadne nemáte) ale urobíte všetko pre to aby ste sa naladili na tu istú vlnu, aby aj oni mali pocit že si rozumiete, nie len vy. Všetky moje nálady atď keď som v jeho blízkosti, sa odvíjajú od toho ako často sa s ním rozprávam. Odvíja sa to aj od toho ako hodnotím s kým sa rozpráva viac. Keď vidíte že je online a vám nenapíše - úplne to vo vás vytvára tak silné emócie že dovi. Zakaždým keď máte s nim nejakú interakciu, z ničoho nič máte najlepší deň na svete - stačí jedna za deň. Úplne tým žijete, stačí jedna interakcia a v priebehu celého dňa sa môže stať čokoľvek - nerozhodi vás to, žijete z pozornosti vášho obľúbeného človeka. Kŕmi to vaše hpo. Ten človek je vo vašej hlave úplne zidealizovaný. Cítite eufóriu keď ho vidíte, keď sa s ním rozprávate je myslím na mne ta eufória aj vidieť, správam sa vtedy až niekedy jak odtrhnutá z reťaze. Vela ľudí si myslí že je to ako byť zamilovaný - ono sa to možno aj podobá. Ale nie je to zamilovanosť. Na tom človeku stojí všetko - ako sa cítim, vnímam samú seba a doslova život. Je to pre mňa zdroj šťastia - všetkého. Chcem od neho pozornosť 24/7,uisťovanie že sa na mňa nehnevá, blízkosť (nič sexualne omg) znova pozornosť a znova pozornosť. spomenula som pozornosť? Veľa pozornosti. Toto všetko zažívate dokedy?? Neviem. Dokým nezacítim z jeho hlasu iný tón? Dokým sa na mňa zle nepozrie. Dokým nepovie niečo čo ma vytriggeruje. Vtedy?? Ježiš Mária... Doslova cítim ako sa vo mne niečo prepne, najintenzívnejší pocit. Cítim doslova akoby sa mi rozpadli vnútornosti, do hlavy sa mi nahrnie teplo, na hrudi cítim tlak, je to pocit pri ktorom doslova cítim v srdci palpilácie. Neviete si to predstaviť. Áno, zažila som telefonát že niekto z rodiny zomrel. Nie je to ani zďaleka to isté. Je to intenzívnejšie, doslova mi to prúdi celým telom. Ja nie som veľmi emotívny človek, aspoň nie pred 99,9 percent ľuďmi a neplačem nikdy pred nikým. Mala som všelijaké úrazy, natrhnuté svaly - nikdy som pred druhými neplakala. Moja mama ma plakať nevidela hádam od 6stich rokov. Nikto. No naposledy keď sa to stalo, že zmena plánov s obľúbeným človekom, doslovna fyzická bolesť, ja som bola v nákupnom centre, automaticky v sekundu ako som videla správu že zmena plánov, cítila som všetko co som opísala už hore. Bolo mi jedno že som medzi ľuďmi, musela som si dať slnečné okuliare, ísť na záchod a totálne zrútenie... Zrazu toho človeka neznášate, nepamätáte si že ste ho niekedy mali radi, že by ste potencionálne niekedy mohli. Žiadna emocionálna pamäť. Neznášate ho najviac na svete - zároveň nerozmýšľate nad tým takým štýlom ako keď vás podvedie muž že "ježiš nemusela som s týmto človekom stráviť toľko času, nemusela som robiť preňho toto a tamto" nie. Takto to nie je. Jednoducho ho nenávidite. Najviac

nenávidím mať hpo ale ak to ma jeden benefit je to to, že cítim radosť tak ako málokto. tak ako cítim smútok, hnev, iritáciu, zdeprimovanie do formy ze sa chcem offnúť, do tak obrovskej gigantickej miery, tak rovnako tak cítim aj radosť a nadšenie.