akzamit

pozerám na svoje stehná, na medzeru medzi nimi na karmínové nechty svojich položených rúk na hánky mojich prstov tak trochu v kŕči slasť sa mieša s bolesťou preto ten vzrušujúci kŕč ty piješ ružovú limonádu zo slamky a vonku vejú suché steblá trávy na poliach zabila som ťa nožom krvácaš lebo som sa chcela napiť tvojej krvi chcela som ťa ochutnať a doraziť aj ja chcem byť šialená, ako to mohol urobit Harry v Magickom divadle stratiť pravidlá a stratiť svet pre seba stratiť doterajší svet pre seba taký aký som ho získala pre seba slzy magdalény zdobia elegantnú pieseň Céline Dion cestujeme krajinou ničíme ju smogom aby sme si z rán, kde sme sa už bodali chirurgicky vybrali ten drahokam 

čím viac som dobodaná, tým som pokojnejšia tým som skúsenejšia sú dve cesty nechať sa bodať a byť tu nechať sa bodať a starnúť, spieť do šedivej hmoty desím sa toho strašne sa bojím, preto plačem preto som mesiace plakala

radšej budem hovoriť jazykom ktorý nebude nikto rozumieť alebo radšej budem zvieraťom v lese bojím sa strasiem zo seba tie čepele ak budem chcieť byť nahá aby sa do mňa zahryzol ďalší vlk kto kedy videl ako si psy vykusujú mäkké chuchvalce zimnej srsti zo svojho kožuchu? nádherne sa im krčí tlama a pritom stále udržiavajú očný kontakt oči mám suché len keď niesom vlhká po živote na čo tá žena čaká! nesmie sa rozdať ani rozpredať nieje kurva balík kariet!
 radšej nech vyskočí z okna a uvoľní sa v páde

keď vidí nespravodlivosť no má slané oči zo samoty čo chce rozviať Revoltu za svet čo chce byť dravý a citžiadostivý žravý z rúbovej časti fragilný

čo má robiť keď chce byť naj chce byť naj slabota ho zbíja dole do zeme k jaštericiam

“včera som musela klamať" stupídnym bojom a dlhodobých snáh čo chce byť mladý krásny a správny

čo si nastavuje kladivo proti vlastnej hlave lebo nevie

lebo vidí hrať nefér zacyklené zlo kolujúci hnus

prezerá si čírosť bieleho skla dúfa že raz zachráni svet keď už krása nezachráni svet

my čo sa bijeme za pravdu ale nevieme sa biť za pravdu my čo mávneme rukou nad pohromami sveta

my čo dospejeme a tiež raz budeme topiť malé mačky my armádničky krásy my dravé ženy zvodkyne afrodíty prinášajúc extázu pre loná mužov

ach

matky ženy múzy akvabely kurvy šľapky zvodkyne

čisté ruky špinavé slová

slzy pre skúsenosť skúsenosť pre obetu slzy pre dieťa slzy pre zhnité plody stroje roboty srdce cit

hádžeme kockami

smútok osamelého tela prázdneho tela bolesti túžby plodnosti a nádhery jednej ženy

afrodíty plodnej milujúcej biele plachty na nábytkoch

První noc v novém bytě a za rohmi vidím tiene. Prízrak Noha ženy ležiaca v piesku na skale a nič viac aby muž uvidel oázu

Jeden muž a jedno mladé dievča, tak si k sebe padli do oka Stali sa ochrancom a múzou

Muž vraví, vidím tvoje krehké nohy, členky a šaliem Vo fatamorgáne sa zjavuje ... Vidíš prízrak  len koleno len lýtko toľko stojí jeden ston Neviem odhadnúť extravagantnosť tvojej mysle

tvoj kŕč obité hánky sú úprimnou roztúženou výpoveďou Ty ho cítiš vietor na zastávke živý cit v končekoch prstov

chceš vypiť každý detail sveta

má skúsenosti z námestí a spoza fontán

a vidí slnko zapadať pomedzi domy a rádiové veže.

Vidieť len tvoj tieň, vidno ťa v tieni na budove na múre

človečina čo sa nesie s pátosom lyriky nesie bedrá Tatarkovej Lutécie si zmýva každý večer z tváre mydlom smog rušného dňa

Svižne kráča betónovým chodníkom lietajúc vlnami po šiji a na stehnách pod sukňou usadená celulitída

Dĺžka ramien dĺžka pliec Vzdialenosť na dĺžku ruky zmotané chuchvalce vlasov namiesto pružných prameňov

Chcem v tebe vyvolať trochu vkusu, lebo žena je iste nositeľkou vkusu.

Renesančné dievčatá by tak mali čítať Immanuela Kanta a tým-ktorým závidím ich dlhé nohy. Renesančné dievčatá a humanistky, s čírym citom k dieťaťu a o pár rokov bude na ich hrudi silu naberať aj muž. Dnes je už Rokoko, humanistky majú rôznych mužov a kašu pádov, jaziev a skúseností. V kútiku duše sa vidím stále hlboko v lese alebo kľačiacu pri niečom rituálnom, nábožnom a vznešenom, akoby na začiatku, akoby na začiatku… S kabaretnou cigaretkou a slastným vdychom-výdychom, sme samé - samostatné prebíjajúce sa entity, lebo sme naučené na silné ženy..

O hneve

Možno keď sa vídavame, tak je to ako trhať broskyne, nechať po prstoch tiecť šťavu a páliť si oči od krikľavo zelených listov.

Keď ťa objímam, možno sa prilieva chladná slaná vlna alebo tok odrážajúcej sa rieky od denného svetla.

Keď sa ja - žena dostávam do afektu, máčam v jede hroty šípov a snažím sa mieriť nimi čo najpresnejšie do teba, do tváre, špliecham slovami pomstu aj za svojich potomkov. Tak ťa viem oslabiť slovami a brať ti šťavu, inštinktívny jedinec s právom prežitia - s nárokom na zákon džungle. Besne pením, chrániac seba skôr, než ma ty stihneš oslabiť jediným pohybom draka.

a keď sa brodím v zhustenom bahne

pomalými pohybmi

ako debilné behanie v sne

čas a nemohúcnosť si krátim

kreslením trajektórií hmyzu a múch

po povrchu hutnej hmoty okolo seba

Ako túžil by som ťa mať Mám ruky a prsty dorezané, skrvavené od krvi chorú žlč od túžby

Dva živočíchy čo sa bijú so životom čo chcú byť živí

Toto sú výkriky po Kráse:

Breton sa s Camusom vraj na niečom nepohodli.