#theblankstare

Fifteen years is a respectable age, especially when we are talking about a festival in the Slovak cultural space focused on experimental, improvised and other exploratory sonic approaches. Bratislava's NEXT has endured various unexpected cuts, that are impossible to avoid in our cultural environment, but has never relaxed from its specific, radical dramaturgy. Dramaturgy without artificial borders, always operating within various extremes, sometimes even faux-pas, which are a natural consequence of every experiment. NEXT has also been capable of fulfilling even the most demanding listening adventures and does not have any significant and fruitful competition in Slovakia. It is why the festival has always been lauded with strictly positive references, which is understandable on one side, on the other a fifteen year tradition can easily absorb any kind of critique.

A penchant for uncovering less known or unknown names on the scene, that have later succeeded on recognized labels setting the trends and the development of sonic experiments, is one of these positives. That is the case of Gábor Lázár (NEXT 2013 – new radical music from Hungary) and his critically acclaimed album I.L.S., released this year on Presto!?, which catapulted him to stand alongside the works of Lorenzo Senni, Evol, or Florian Hecker. Another example from last year are Valerio Tricoli's manipulations of a tape reel brought to perfection on his latest album Miseri Lares (2014, Pan), that should be included in the end of the year charts. A second distinct positive that everyone attending the sonic expedition guided by Rashad Becker can confirm, is a growing audience, a remarkably receptive crowd.

Newly introduced discussions, aptly enhancing the concerts, performances and installations by a didactic dimension, are also worth a mention. Multiple backgrounds and concepts of the artists were touched upon during these events, enabling the listeners to peek behind the sound structures and search for analogies in the oeuvres.

NEXT 2014 started off unconventionally in the dying space of Fuga. Only Anton Kaun managed to jerk her out of her deathbed spasm, a German noise performer going by the moniker Rumpeln. His physical expressions, a transition from static to dynamic enlivened by theatricality was a testament, that the “primitive” noise still holds its place in the contemporary hierarchy of various noise genres. Mason's suffering body still lives. Conversely, an approach to unexplored strategies was presented a day later in A4 by Myriam Bleau and her audiovisual project Soft Revolvers. The artists physicality intervenes even more explicitly in this opus, the process of creating a sonic show is literally live, based on the simple principle of rotation. Her manipulation of four spinning and flashing discs hints and the motion language of Djs, but unlike turntables, these discs are powered by hand (just like a teetotum toy). And so quiet passages or the sounds of rotating plastic on a wooden table, well known by every child, creep into algorithmic formulas. The boundaries between a functional game and sterile generativity is easily erased here. High expectations of the duo KTL were justified. Both gentlemen, whether Stephen O'Malley, whose name has to be said within the same breath as the magical formula Sunn O))) or Peter Rehberg, for whom the same applies with Editions Mego, are droning on various scenes since the 90's, and they know exactly when, where, why and how it should all sound. They are connected to a lifelong concept, attempting to be the loudest and the most intensive, simply to accentuate the physical properties of sound. Rehberg's static noise underbrush accumulates in the room, pierced inside out by O'Malley's harsh whizzing metal walls, reminiscent of slithering snakes leaving behind lingering in the ears until at least the next night. Everything depends on the atmosphere and the mood in front of the stage. Halfway through it seems as if the sound no longer has the space to flow and to imprint itself, a loop of it begins to stand still and the remainder a romantic terror stays hanging in the emptiness. Nevertheless, there is never enough of similar kinds of legendary drone projects in our zip code, and KTL contributed to NEXT with a necessary injection of life within this musical field.

Emptyset were supposed to be the salvation of Friday's punishment, Eduardo Raon. His “gentle” and “frenetic” stroking of the harp is maybe better suited to the city's Jazz festival, where this kind of obsession with an instrument would seem a lot more natural. Even an extensive description of the concept could not save it, it evaporated more and more with every single stroke. The salvation however did not arrive even in the form of Emptyset, despite their audiovisual attack lauded by superlatives in a number of reviews. An inflated set collapsed into itself, deflated and after a promising intro the specific sound of massive walls disappeared under the onslaught of more and more discharges. There was no variation allowing their trademark monstrous buzz to shine, moreover most parts followed the exact content of their studio albums, which effectively killed any moments of surprise or expectations of something yet unheard. Emptyset, their roots in dance music, are ranked among projects that visibly transcend the labels of dub and techno. We had the chances to see a few of them like Basic House or Roly Porter in A4 in the past. In this case it might be better for the organizers to look at an experiment from the dark side of pop culture references that retain an unconventional approach to their work.

Hammering the last nail into the coffins in the form of the festival derniere is something NEXT has been known for since the beginning. It is impossible to forget about Selvhenter and Thymolphthalein and the same can be said about Rashad Becker. In my humble opinion it was one of the most progressive, most bizarre and most transgressive experiences in the history of the festival (to be fair, I attended only six editions). It is clear from what has heard, that Becker is currently the ultimate sonic guru, meticulously working with sonic nuances following the example of microbiologists or nuclear chemists. A sonic archeologist and restorer in one person. This is how i imagine total control of sound, understanding of sound and the tweaking of conditions for an adventurous journey through constantly changing labyrinths all feel like. I said it before, that the way the crowd dived into these unpredictable depths is remarkable. It is unprecedented and pleasing at the same time.

Finally it is important to mention the solitary approach of the possibilities of the barytone saxophone of Georgy Bagdasarov and the analog set of Urbanfailure, that expertly filled the missing lively atmosphere of the festival.

Thanks to NEXT, for annually announcing more or less expected names, for trial and error reflected from various angles and most importantly for relentless regularity. Let's hope it stays in health for the next 15 years.

author ~ Jakub Juhás

photography ~ Jozef Čabo

Pätnásť rokov je úctyhodný vek, hlavne ak hovoríme o festivale v slovenskom kultúrnom priestore zameranom na experimentálne, improvizované a iné hľadačské zvukové taktiky. Bratislavský Next prežil rôzne nečakané škrty, ktorým sa v našej kultúrnej politike nie je možné vyhnúť, ale nikdy nezľavil na svojej vyhranenej, radikálnej dramaturgii. Dramaturgii bez umelých hraníc, odjakživa operujúcej s rôznymi extrémami, nevyhýbajúc sa občasným prešľapom, ktoré sú prirodzeným výsledkom každého experimentu. Navyše NEXTu sa dlhé roky darí uspokojovať náročnejšie poslucháčske dobrodružstvá a v tomto rozsahu nemá doposiaľ v slovenskom kontexte žiadnu výraznejšiu, plodnú konkurenciu. Aj preto o festivale kolujú odjakživa len pozitívne referencie, čo je na jednej strane pochopiteľné, na strane druhej však pätnásťročná tradícia hravo zvládne akúkoľvek kritiku.

K tým pozitívam patrí nepochybne dramaturgický cit pre menej známe alebo celkom neznáme mená na scéne, ktoré sa zo spätného pohľadu presadili na uznávaných, trendových labeloch určujúcich smer a vývoj zvukových experimentov. To je prípad Gábora Lázára (Next 2013, nová radikálna hudba z Maďarska) a jeho tohtoročného, kritikou dobre prijatého albumu I.L.S., vydaného na labely Presto!? čím sa definitívne vtesnal medzi diela Lorenza Senniho, Evola či Floriana Heckera. Iným príkladom z minulého ročníka sú manipulácie s magnetofónovým pásom Valeria Tricoliho, dovedené do dokonalosti na jeho poslednom albume Miseri Lares (2014, Pan), ktorý by nemal chýbať vo výročných rebríčkoch. Druhým zreteľným pozitívom je rozrastajúce sa publikum, nezvykle vnímajúca masa, čo by mohol potvrdiť každý prítomný poslucháč sónickej výpravy vedenej Rashadom Beckerom.

Za zmienku stoja tiež novo zavedené diskusie, vhodne dopĺňajúce večerné koncerty, performancie či inštalácie o didaktický rozmer. V rámci nich boli načrtnuté viaceré východiská a koncepty umelcov čo napomohlo poslucháčovi nazrieť za zvukové štruktúry, hľadajúc možné analógie v konkrétnom diele.

Next 2014 odštartoval netradične v dodýchavajúcom priestore Fugy. Z predsmrtného kŕča ju v ten večer vytrhol len Anton Kaun, nemecký hlukový performer vystupujúci pod menom Rumpeln. Jeho telesný prejav, prechod od statickosti k pohybu s oživujúcou teatrálnosťou bol dôkazom, že „primitívny“ noise má stále svoje miesto v súčasnej hierarchii rôznorodých hlukových žánrov. Masonnovské trpiace telo stále žije. Naopak prístup k nepreskúmaním stratégiám predstavila o deň neskôr už v A4ke Myriam Bleau s audiovizuálnym projektom Soft Revolvers. Aj do tohto diela v ešte explicitnejšom zmysle vstupuje umelcova telesnosť, keďže proces vytvárania zvukovej šou v pravom slova zmysle prebieha v priamom prenose, na základe prostého procesu rotácie. Manipulácia so štyrmi rotujúcimi a blikajúcimi diskami pripomína pohybový jazyk DJov, avšak na rozdiel od gramofónu, tieto disky fungujú na ručný pohon (presne ako vĺčik z kinderka). Tak do algoritmických vzorcov vnikajú tiché pasáže alebo zvuky rotujúceho plastu na drevenom stole, ktoré dobre pozná každé dieťa. Hranica medzi funkčnou hrou a sterilnou generativitou je tu poľahky zmazaná. Pri duu KTL boli veľké očakávania na mieste. Obaja páni či už Stephen O’Malley, pri ktorom sa jedným dychom dodáva kúzelná formulka Sunn O))) alebo Peter Rehberg, pri ktorom sa jedným dychom dodáva iná kúzelná formulka Editions Mego, hučia na rôznych scénach už od 90. rokov, takže dobre vedia kedy, kde, prečo a ako to má znieť. Oboch spája celoživotný koncept byť čo najhlasnejší a najintenzívnejší, jednoducho zvýrazniť fyzický charakter zvuku. V miestnosti sa naakumuluje statická Rehbergova hluková húšť, skrz naskrz prevŕtaná O’Malleyho svištiacimi harsh metalovými stenami, pripomínajúcimi neprestajne sa plaziace hady, zanechávajúce za sebou slizkú stopu doznievajúcu v ušiach prinajmenšom do ďalšieho večera. Všetko záleží od atmosféry a nálady pod pódiom. Od polovice akoby zvuk už nemal kam prúdiť, kam sa otláčať čím sa zacyklil na mieste a zvyšok romantického teroru ostal visieť v prázdnote. Každopádne podobných legendárnych drone projektov nie je v našom geografickom priestore nikdy dosť, takže s KTL prišlo na NEXT potrebné oživenie aj tejto hudobnej kolónky.

Emptyset mali byť vykúpením z piatkového trestu menom Eduardo Raon. Jeho „nežné“ a „frenetické“ hladenie harfy by som si vedel lepšie predstaviť na „Jazzákoch“, kde by podobná obsesia nástrojom vyznela oveľa prirodzenejšie. Nezachránil to ani obsiahly popis konceptu, ktorý sa vyprázdňoval s každým ďalším brnknutím. Vykúpenie však neprišlo ani s Emptyset aj napriek ich audiovizuálnemu ataku opradenému v recenziách a reportoch samými superlatívmi. Nahustený set sa prepadal sám do seba, splošťoval sa a po sľubnom úvode špecifický zvuk masívnych stien zanikol pod náporom ďalších a ďalších výbojov. Žiadna zmena ponechávajúca vyniknúť charakteristický monštruózny šum neprichádzala, navyše väčšina častí kopírovala presný obsah štúdiových albumov, čím vymizol akýkoľvek moment prekvapenia a očakávania niečoho nepočutého. Emptyset s koreňmi v tanečnej hudbe sú radený medzi viditeľne projekty presahujúce škatuľky dubu či techna. Pár z nich ako Basic House alebo Rolyho Portera sme mali možnosť v minulosti vidieť aj v A4ke. V tomto prípade by možno dramaturgii nezaškodilo pozrieť sa na experiment z odvrátenej strany popkultúrnych odkazov zachovávajúcich si nekonvenčný prístup k tvorbe.

To, čo NEXTu išlo od počiatku je zatĺkanie klincov do rakvy v podobe posledných koncertov na programe. Na Selvhenter a Thymolphthalein sa len tak zabudnúť nedá a vonkoncom sa nezabudne ani na Rashada Beckera. Podľa môjho skromného názoru jeden z vôbec najprogresívnejších, najpodivuhodnejších a najtransgresívnejších zážitkov v histórií festivalu (pre správnosť navštívil som len šesť ročníkov). Z počutého vyplýva, že Becker je momentálne neprekonateľný sónický guru pedantne pracujúci so zvukovými nuansami po vzore mikrobiológov či jadrových chemikov. Zvukový archeológ a reštaurátor v jednom. Takto nejako si predstavujem absolútnu kontrolu nad zvukom, porozumenie zvuku a vyladenie podmienok pre dobrodružnú cestu premenlivými bludiskami. Pozoruhodné je tiež to, čo som už spomínal, že do tejto nepredvídateľnej hlbočiny sa bez dychu ponorila celá napäto načúvajúca masa. Nevídané a potešujúce v jednom.

Na záver treba spomenúť solitérsky prístup k možnostiam barytónsaxofónu Georgyho Bagdasarova a analógový set Urbanfailure, ktorí výborne doplnili chýbajúci živelný kolorit festivalu.

Vďaka za NEXT, za každoročné zverejnené viac či menej očakávané mená, za pokus–omyl reflektovaný z viacerých strán a hlavne za neoblomnú pravidelnosť. Takže v zdraví ďalších 15 rokov. 

autor ~ jakub juhás

foto ~ jozef čabo