Ale niečo sa stalo. Človek sa začal nudiť viac, ako je znesiteľné. Bez hudby by sa možno aj zbláznil. A možno sa aj naozaj zbláznil. Po rokoch vysmievania sa pretekárom pochopil, že na štartovej čiare je nuda. A tak sa začal hýbať, pomaly si vykračoval, tu a tam pobehol, chvíľu bežal rýchlo. Niekedy mal pocit, že mu dochádza dych. Stále kráča, tlačia ho topánky. Buď ich vyrástol, alebo ich mal od začiatku zlé a len teraz pod záťažou to cíti.

Hudba. Vždy tam bola hudba. Od Schopenhauera k Nietzschemu, na tej ceste ho sprevádzala hudba. Jeho najvernejší priateľ. Trasa Nirvana – Nine Inch Nails – Marilyn Manson je jasná. Cobain, ľahostajný ku svojej genialite, bol jeho prvý skutočný vzor. Dekadentný, brutálne nerealistický, puberťácky rozprávkový – ranné a vrcholné obdobie prázdna. Potom The Downward Spiral od Nine Inch Nails. Prvýkrát v živote mu hudba, citeľne a v tom momente, ubližovala. A na koniec sa skoro rozplakal, pretože ho ešte nikdy tak nepohladila ako vtedy – Hurt. Kúsok textu vyjadrujúci toto neskoré obdobie temna: In my nothing you meant everything to me. PET fľaša sa začala napĺňať bez toho, že by si to uvedomila. V tomto období sa v časti jeho mozgu, na severe Talianska, začali diať čudné veci. Myšlienky, ktoré nesledovali len líniu ničoty. Blížila sa renesancia, s Marilynom Mansonom v roli Mona Lízy. I Don't Like the Drugs (But the Drugs Like Me) ako kupola dómu vo Florencii. The Reflecting God bol Da Vinciho tank. Hudba vždy predznamenávala, držala človeka za ruku. S ňou niekoľkokrát precítil krásu sveta a pochopil význam existencie. Hudba je zrkadlo, ktoré prekladá vesmír do jazyka, ktorému rozumieme. Dokáže vyjadriť úplne všetko. Hudba je zrkadlo, do ktorého sa treba pozerať, ak chcete žiť.