Peši to ide síce pomalšie do Prešporku, ale za to sa môžem kochať našou krásnou prírodou i keď je zima. Našťastie ako duch rozdiely v teplote nepociťujem, môžete mi závidieť...
Avšak jedna vec, ktorá ma zaskočila, boli akési desivé štvorkolesové obludy, v ktorých sedeli práve ľudia! Až ma takmer vykotilo, tá plechová ohyzda vrčala asi tak ako Bernolák v pravoslávnom kostole.
Počas dňa na ulici som uvidel jednu matku s malým chlapčekom, zdravým slovenským obrodencom na ceste k svojej sláve, a jeho matka mu vravela, že si musí na autá dávať pozor. Autá teda, áno?
Skutočne zaujímavé, hoci z časti desivé. To už naozaj prešlo toľko rokov od mojej smrti? Ale je krásne počuť ten náš ľubozvučný jazyk v bežnej komunikácii bez toho, aby sa ľudia museli báť prenasledovania alebo potrestania.
Snažím sa sledovať aj tabule pri cestách (Aj tie sa zmenili a neprášia tak, ako kedysi!), ale nie a nie Prešporku ani na jednej z nich.
Drahí moji Slováci, čo sa stalo s Prešporkom? Vari ho Uhorsko skántrilo? Len to prosím nie!
