Arthur’s Pass National Park
Na Zélande má každý auto. Ostrov je veľký a autobusová doprava skoro žiadna. Koľajnice sú síce aj v Christchurch ale vlak som tu ešte ani raz nevidel.
Keďže prácu som už mal istú, nebol dôvod dlhšie čakať a kúpil som si toto Subaru Legacy (v preklade dedičstvo), ktoré je naozaj ako dedičstvo - z roku 1996. V dobrom stave, len so 160000 najazdenými kilometrami, priestorom na spanie v kufri a strešnými oknami na pozorovanie nočnej oblohy to bola ideálna voľba s cenovkou 1600 eur.
Vtip bol v tom, že až keď som prišiel domov a kontroloval na internete prepis majiteľa vozidla, dočítal som sa, že moje auto je zelené - nie čierne ako som si celý čas myslel :D (tí čo ma poznajú pravdepodobne už počuli o mojej poruche farbocitu haha).
Na víkendové cestovanie by malo toto auto maximálne spĺňať moje potreby a tak som sa vybral na prvý trip na otočku do národného parku Arthur’s pass.
Dlhé rovné cesty, málo áut a krásne scenérie. Akurát hrozný nezvyk jazdiť po ľavej strane cesty. Okrem iného, tachometer a otáčkomer sú naopak, pri odbočovaní zapínam stierače a keď zo zvyku pozriem vpravo hore, žiadne zrkadlo tam nie je...
V národnom parku Arthur’s pass som išiel len taký jednoduchý trek ku chatám, ktoré slúžia v zime ako lyžiarske stredisko - jedno z tých, kde všetci lyžiari musia pešo vyšlapať, lyžujú tam a potom sa spustia dolu :)
Pohľad na Mount Temple.
Na Zélande sú často v horách takéto chaty, kde sa dá prenocovať - chata je odomknutá a väčšinou v nej nič extra nie je... Ja som sa ale vracal večer domov takže som túto chatu ešte nevyskúšal.
Na tomto treku som stretol len 5 ľudí za necelé 3 hodiny.
Potom som sa zastavil ešte na Devils Punchbowl Waterfall, kde už bolo dosť turistov s foťákmi a bola to len taká 20-minútová prechádzka k vodopádu.
Bolo ho vidieť z diaľky už od cesty.
Pohľad na hory oproti...
🡸 Naspäť
