Priznávam
Priznávam, že mi je smutno, keď vidím ako študenti memorujú poučky, ktoré už dávno neplatia. Priznávam tiež, že v dobe keď masové a personálne médiá už nemožno odlíšiť na základe definícií z minulého storočia, by som o internete radšej prednášal na fakulte mediálnej komunikácie. Netajím sa ani tým, že občas mi magenta tečie ušami viac ako chronickým hejterom, no snažím sa hľadať súvislosti a neštekať ako pes, ktorý dúfa, že zlodej nikdy nesiahne na kľučku. A tak, zatiaľ čo má škola posledné týždne hlavu v smútku a rieši „krízové sitácie“, ja konečne vidím dôvody, pre ktoré viem, že som tu správne a vôbec mi nevadí, že pre ľudí bojujúcich s ešte väčším množstvom zbytočností je naša škola príliš "ľahká".
A tak, kým naši pedagógovia pozvoľna objavujú špecifiká slovenskej blogosféry a grafomani na Sme opakujú svoje mantry o epických failoch, ja konečne čítam pár vyzretých a nepredposratých názorov, ktoré tak chýbajú v našich médiách. Kým kolegovia tŕpnu, že na nich niekto v priznaniach vytiahne, čo robili minulé leto, ja skladám klobúk pred našim študentom, ktorý stránku založil. Nemohli sme si totiž priať lepší zdroj podnetov pre zlepšenie a zatiaľ čo všetky podobné stránky univerzít v čechách a na slovensku spravujú marketingoví špekultanti, UCM ako jediná v ich portfóliu chýba. No a keď si v noci robím kávu a strhnem sa na to, ako si hmkám Ó my sme fakulta tak, viem že lepšiu lekciu z virálnych kampaní na škole tak skoro nedostanem. Občas je totiž nutné zabudnúť na prekonané pravidlá a uvedomiť si, že v dobe akú máme sú chyby jednou z mála vecí, ktoré nás naučia vždy niečo nové. Pravidlo na ktoré by sme naopak zabúdať nemali je, že opakovaná chyba nie je viac chybou, ale rozhodnutím. No to už je celkom iný príbeh.
