Myslel som si, že to bude iné
Keď som mal 8 až 12 rokov, jednoducho keď som bol na základnej škole (kto si to má pamätať), každý deň som si želal, aby som už bol dospelý. Aby to bolo iné.
Aj preto, lebo som mal rovesníkov, s ktorými som si nemal čo povedať, bol som tlstý a neohrabaný a tak ma šikanovali.
Potom na strednej som si želal, aby som už odtiaľ bol preč. Myslel som si, že to bude iné ako základná škola. Opäť (síce teraz už menej, ale boli tam) pocity toho, že sem nepatrím, ožieranie sa každý piatok a grcanie do kvetináča mi nepríde ako super trávenie času a tiež má úplne na háku vaše cool problémy typu “kto odmietol pozvanie do kaviarne”.
Na výške som sa nevedel dočkať, kedy odtiaľ vypadnem. Myslel som si, že tam KONEČNE budú ľudia, s ktorými si budem rozumieť, spoločné záujmy a tak.Že to bude iné. Až na pár výnimiek totálny fail. Aspoň že tie výnimky mi zostali, dúfam že na dlho.
Potom som sa chcel dobre zamestnať, myslel som si, že to bude ono. Zahraničná firma, IT, marketing, HR...znelo to super. Myslel som si, že to bude iné. Noooope, šéf totálny idiot. Aspoň, že som tam našiel svoju životnú (dúfam, meniť sa mi už nechce) lásku.
A keď som si ju nachádzal, myslel som si, že to bude iné.
A opäť som sa mýlil, aj keď teraz v dobrom. Je to lepšie, ako som čakal.
No jednoducho - očakávať môže človek všeličo, ale aj tak je to inak. Niekedy lepšie, niekedy horšie.
Poučenie z toho neplynie, možno akurát tak, že neplánovať veci na základe očakávaní, neassumovať. Len je to haluz a príbeh. (a 2 dni som nič nenapísal, tak sa trestám psychickou nahotou.)
