(Pôvodne publikované ako facebook status na mojom profile, 30.10.2013, Dusseldorf airport. Zablokovať si prístup na vlastný blog je celkom... bez komentára.)

Je pondelok večer, 8 hodín a ja štvrtýkrát volám na zákaznickú linku Alitalia. Preklikávam sa automatom a konečne sa spojím s operátorkou. Talianskou angličtinou mi štvrtýkrát oznamuje, ze zajtrajši ranný let stále vedú ako confirmed. Milé. V druhom tabe vidím to isté na ich webe, ale v ďalšom mám CNN so správami ako NYC dostáva totálne K.O. od Sandy a v ďalšom web JFK airport, ze letisko je až do odvolania zavreté. Ale Alitalia ráno odletí, lebo oni predsa majú confirmed!

Neodleteli. Samozrejme. O 7 ráno už som na letisku, zisťujem alternatívy, najbližšie možné lety. Nikto nič netuší, nikto nevie, kedy letisko otvoria znovu. Pelikán veľmi ochotne so mnou komunikuje, ponúka možnosti letieť v sobotu večer. Sobota večer je neskoro. Maratón v nedeľu. To nedávam. Telefonujem znovu do Alitalia, netušia, ktorá bije. Pelikán znovu potvrdzuje, ze rebooking je možný až v sobotu. “Everything happens for a reason” vravím si a pomaly sa pakujem z letiska s tým, že tento rok to teda nepobežím a že asi je to na niečo dobré a niekto to tak chcel. Už úplne na odchode z terminálu 1 ešte vidím stánok Delty. Patria do Skyteam spolu s Alitaliou, dávam tomu pokus. Prídem k okienku, tam ma už doslova čakajú a do minúty dostávam ako kompenzáciu direct flight Praha - JFK na zajtrajší deň. Ou jééé, letí sa! Neletí. Delta ešte v utorok večer let zrušila, hoci v NYC sa situacia zlepšuje, JFK zavreté. Direct flight znamená, že lietadlo zostalo v Prahe a na 90% sa let presunie na štvrtok. Tak určitééé! Je štvrtok 12:00, sedim odbavený pred gatom, vonku vidím moje lietadlo, vnútri vidím pár odvážlivcov, ktorí sa rozhodli poletieť do poničeného city. Píšem poslednú správu mojej Airbnb host, ze teda idem. Joie píše, že teda poď, že síce ich district nemá elektriku a je tam total blackout, ale do večera by to malo ísť. V poloprázdnom lietadle sedim cez 3 sedačky a čítam supermotivačný článok so Sharapovovou. Popozajtra bežím. Prvý maraton ever! O pár hodin už sedím v autobuse z JFK na Manhattan, metro vôbec nejazdí. Mexikanis šoféris nás vozia po celom Brooklyne a márne hľadajú benzinku, kde by mohli natankovať. Zásobovanie je prerušene a dostať sa k palivu je prakticky nemožné. Stúpame na most medzi Brookynom a Manhattanom, vykláňam sa do uličky a cez čelné sklo mi vyrastá skyline. Akurát že polka Manhattanu nesvieti. Tma. Nazdar! Vystupujem za rohom Times Square, horná časť Manhattanu, kde majú našťastie power a vôbec nemáte pocit, že dole v SoHo niekto chodí so sviečkami po byte! Volam Joie, nedostupná. Volam znovu, nič. To, že je blackout, znamená, že nemajú ani signál. Nemám kde spať? 7 hodín večer, s dvomi kufríkmi som nacválal do Starbucks, pripojil sa na wifi a začal hľadať ubytko na jednu noc. Niekde sa zložím a zajtra sa uvidí, pomyslel som si. A hneď som si to odmyslel, keď mi v listingu vypadli najbližšie možné hotely / hostely v Hobokene. New Jersey. Ou jéé! Za chvíľu zvoní telefón, volá Joie. Zakončuje to “what the hell are you doing in starbucks?” a ide po mňa autom. O pár minut stojim na rohu siedmej a štyridsiatejdruhej, znovu volá, “Duusaaan, I see you, Im picking you up in 10, 9, 8, 7,…” V total kolóne zastaví na blikačky, naskakujem do esúvéčka a popojedem! (od tohto momentu “in love with Airbnb”). Ideme dole na šestnástu, od 30. nastáva total tma. Že nič. Na križovatkách stoja policajti so svetlicami a dirigujú dopravu. Domáci sú navzájom veľmi milí a ohľaduplní, na každom kroku je do noci otvorená večierka a z ulice predávajú sviečky. Vo West Village totálne nasvietená križovatka dovezenými generátormi, aby butikom Michael Kors a Marc Jacobs nevyrabovali výklady. Holt iný svet. Motkáme sa tam v jednosmerkách v úplnej tme, vyzdvihávame jej kamošov a ja cítim, že toto je jeden z naj zážitkov ever. Toto u cestovky v katalógu neobjednáš! Cestovka ťa nechá letieť v sobotu večer a ubytuje vo vysvietenom hoteli. Ráno dávam sprchu v total ľadovej vode a vystrašenej Joie hovorím, že som od Tatier predsa!  Vyrážam do ulíc, elektrika stále len v hornej polovici City. Na marathon expo vyzdvihnem štartový balíček, po zvyšok dňa stretávam po meste stovky spolubežcov s oranžovými taškami a dávame si high five. Je tu celý svet, každá národnosť. Na obed mi čašník ochotne poriadne prikorení spageti aglio olio, že to budem v nedeľu ešte potrebovať a zaželá good luck. Poobede sa mi vybíja mobil, dostať sa v Starbucks k zasúvke je nemožné - desiatky predlžovačiek a nabíjačiek naťahané cez seba, desiatky ľudí sediacich kade tade cicajúcich wifi a nasavajúc šťavu do gadgetov, lebo doma teraz také nemajú. Obehávam teda pár ďalších vecí, čo som mal v pláne. Potom sa pred večerom znovu uložím v Starbucks pred MSG a náhodou sa dostávam k elektrike. Mobil sa prihlási do siete a začnú mi chodiť sms. Čítam od Samie, kamošky z NYC. “I am sorry!” Nechápavo píšem, že čo, odpoveď “It was cancelled”, ja spomalený, “Marathon was cancelled!” Okamžite nabiehajú ďalšie správy od kamošov a rodiny, ze strýko Bloomberg to práve zrušil. Ou jééé! S carpe diem postojom, ide sa ďalej, life rocks, 278uuu, poďme sa napiť, zažijem ďalších 6 dní snáď stovku zážitkov, ktoré sa nedaju ani opísať. Ľúbim toto mesto. Ako žiadne iné, je to úžasný pocit, že chodíš po ulici a vieš, že tam patríš. Alebo minimálne, že tam chceš patriť. ---