#25rokov

Vypočul som si krásny rozhovor v sedliackej maďarčine. Zákazník sa isto poznal s predavačkou, lebo jej tykal. Ako platil kartou, poznamenal, že ľudí ani za komunistov takto systematicky nekontrolovali. Oni. Že úplne všetko o nás vedia. Tí hore. A predavačka súhlasila. Zákazník pokračoval. Sťažoval sa, že veľmi obmedzujú slobodu. Zasa súhlasila. Tak svoj postoj vysvetlil ešte lepšie. Ani súdruh Brežnev nemal takéto nástroje, teraz sa ľudia do toho zapájajú dobrovoľne. A vtedy sa zapojil esbéskár. Mal divoký pohľad, ktorý neskrýval absolútne žiadnu inteligenciu. Viete prečo podľa neho je tak naprd život? Lebo sa bojíme štrajkovať! Zákazník súhlasil a pridal, že dnes aj tí najradikálnejší antikomunisti uznajú, že pred '89 bolo lepšie.

Vtedy som prišiel na rad a svojich pripravených 35 centov som dal predavačke, vzal si Sójové rezy a šiel, nečakajúc na bloček. Bol som proste v šoku. Myslím, že na mňa volala „gyere vizsa“. Asi som jej dal viac ako bolo treba, ale ja som odtiaľ len chcel vypadnúť.

Je jasné, že ľudia sú zúfalí. Len neviem, čo iné čakali. 20. storočie strednej Európe, jemne povedané, nevyšlo. A nie sme len obeťou veľmocí. Topánky, do ktorých nám srali, sme im priam až ochotne držali. A dnes, kedy by sme teoreticky mohli mať možnosť topánky si očistiť, budeme spomínať, aké dobré to hovno bolo, keď ešte nebolo zaschnuté.

Sme v bludnom kruhu. Každý vie, že to dnes nie je dobré. Nikto sa necíti vinný a teda nikto ani prstom nepohne, aby sa to zlepšilo. Ja len nechápem, prečo potrebujeme pocit viny, aby sme sa začali hýbať. Nie je to jedno? Ja som v srabe, tak to riešim. Je jedno, či za to môžem, alebo nie, pretože ja som ten, komu je zle. A nemyslím tým protesty. To je tiež pre nás typické, otvárať zobák a kričať že sme hladní a chceme viac. Jak vtáčatá v hniezde. Čo takto naučiť sa lietať a uloviť si jedlo? To si dnešný Európan ani nevie predstaviť. Sme holuby na námestí, kam prestávajú chodiť ľudia. Nemá nás kto kŕmiť a my asi radšej zdochneme, ako by sme sa čo i len prevážili na druhú polovicu zadku. Protestovať môžeme až potom, keď nám niekto začne brániť v jedení vlastného úlovku. Ale to rozhodne nie je to, čo väčšinu postkomunistov, postklero-fašistov, neonacistov, konšpirátorov a neviem ešte akých zúfalcov trápi.