Cestujem v čase. Keď pre teba hľadám dar. Mal by dokázať zmocniť sa času a zastaviť ho. Hľadám. Bez príležitosti. Bez dôvodu. Možno len preto, že rozprávaš. Mojim jazykom. Rečou, ktorej prvýkrát dokonale rozumiem. Teda, vlastne, to som si myslel už viackrát. Ale teraz, za rytmu tvojej hudby. Mám pocit.. Je to zrazu iné. Už to tu bolo a zároveň nie. Odsúdený do bezvedomia. Niekedy silnejšieho a intenzívnejšieho, ako je jeho opak. Ja už naozaj neviem. Kedy bdiem a kedy spím? Vlastne viem. A to ma občas desí. Desí ma skutočnosť, že ma to nedesí vôbec. Vôňa. Dobrá otázka, ktorú si sám kladiem. Ešte ťa nepoznám. Možno ani nechcem. Možno mám strach. Cestuješ v čase? Raz ti vysvetlím moje myslenie. A ak to nestihnem, tak mi prosím odpusť. Iba náčrt na papieri. Zopár zretelnejších obrysov. To sa stratí, to sa vymaže. Už sa to podobá na mňa a na teba.. Hádam to časom vybledne. Veď z druhej strany papiera už jeden obraz je. A keď visí na stene, vidno iba ten dokončený. Náčrt sa stráca pritlačený o stenu. Neotočím ho. Ten obraz sa mi príliš páči. Niesom tam, ty áno. No navždy zostaneme aspoň na druhej strane. Možno